Precitnutie

Dušan Valent, 2022-11-06 13:15:00

11. kapitola: Obrovská explózia doznela, ale Kerguryon sa nehlási. Ako dopadol? Pohľad do dávnej minulosti odhalí, ako sa robustný veľmož prvýkrát stretol s Kiyunom, a prečo mu hovoria Nesmrteľný. V kráteri majáka sľubuje Nébyos Malak Červenookej hlavu jedného z jej protivníkov.

Kerguryon sa ako jediný bojovník na Penekmonione dožil veku viac ako 50 štandardných rokov. Prezývku Nesmrteľný mu však vynieslo niečo iné – schopnosť vzchopiť sa potom, ako na bojisku zdanlivo definitívne vypustil dušu.

Gerhisovia [1] najčastejšie oslavujú jeho „prvý návrat“. Odohral sa ešte pred Povstaním sedemnástich svetov, keď ani nie tridsaťročný Kerguryon prvý raz viedol vojenskú výpravu na ďalekej planéte. S mužmi, ktorých mu pridelili len krátko predtým, čelil násobnej presile – podľa najstarších piesní gerhisov dvaapolnásobnej, podľa najnovších dvadsaťpäťnásobnej. Nepriateľskú armádu vystužoval zástup vysokopostavených veľmožov, takže všetci teupótisovia Kerguryonovi radili, aby ustúpil. Namiesto priamej konfrontácie chceli nepriateľa oslabovať postupne krátkymi, ale ráznymi, prekvapivými výpadmi zo zálohy či úkrytu.

„Zapamätajte si jednu vec,“ zahrmel Kerguryon, „neznášam špekulantstvo. Slávu budeme žať so vztýčenými hlavami a vypnutými hruďami! Niekoľko týždňov čupieť v škárach medzi skalami? Len ak ma postihne úplavica!“

Teupótisovia si vymenili zmätené pohľady.

„Lineárny postup a simplicitná konfrontácia ležia mimo palety realizovateľných scenárov potenciálne triumfálnej ofenzívy,“ chladne deklaroval prvý.

„Úprimne? Pán môj, hlboko v duši cítim, že aj môjmu srdcu je cudzí prístup založený na dočasnom ústupe a skrývaní sa,“ precítene zdôraznil druhý. „No zároveň mi dušu paralyzuje presvedčenie, že prílišná hrdosť nám bude viac na škodu, než na úžitok...“

„Nepriateľa potrebujeme zaskočiť!“ rázne zvolal tretí. „Náš ťah musí byť celkom nečakaný! Na otvorenom bojisku naň nemáme priestor.“

Štvrtý teupótis a zároveň Kerguryonov pobočník pokrčil plecami a nevinne dodal: „Súhlasím so všetkým, čo bolo povedané.“

Prehnane svalnatý veliteľ zlostne zafunel.

„Vraj na tomto území nemáme priestor, aby sme protivníka zaskočili?“ 

„Presne tak,“ jednohlasne prikývli teupótisovia.

Kerguryon sa ohlušujúco zasmial. „Ty!“ ukázal na štíhleho chlapca, stojaceho v zástupe mohutných bojovníkov naokolo. „Wikpótis, si tu najmladší, čiže istotne máš z nás všetkých najlepší zrak!“ 

 

[reklama]

 

Chlapec váhal. „Netuším,“ povedal placho.

Kerguryon zovrel dlaň v päsť a vystrel tri prsty. „Koľko prstov vidíš?“ 

„Päť,“ odvetil mladík, „z toho dva pokrčené.“

„Výborne!“ jasal bojovník. „Takže vylezieš na tamten vrch,“ ukázal na neďaleký predsunutý pahorok. „Odtiaľ budeš mať najlepší výhľad na bojisko. Budeš ho nenápadne sledovať a dávať pozor, kedy sa objaví môj signál. Spolieham, že ty si ho určite všimneš aj vo virvare boja!“

Chlapec zbledol. „Pokúsim sa, pane,“ povedal opatrne. Kerguryon sa zasmial a dlaňou mu rozstrapatil krátke, pedantne učesané hnedé vlasy. „Keď sa vrátim, za odmenu dostaneš cukrík!“

Mladý bojovník očervenel – zhruba rovnakým dielom od hanby ako od zlosti.

„Ako sa voláš, chlapče?“ opýtal sa ho robustný muž.

„Kiyun,“ odvetil.

„Aké podivné meno,“ zarazil sa. „Ale zapamätám si ho!“ Usmial sa na chlapca a opäť ukázal na pahorok. „Bež Kiyun!“ Potom sa obrátil na zvyšných veľmožov: „Dobre pozerajte!“ vyzval ich. „O dnešnom dni sa bude rozprávať ešte dlhé roky!“ 

Kerguryon zhodil ťažký pancier a odhodil aj zbraň – masívne, zlatisté rukavice, umocňujúce jeho zdrvujúce údery. Takto, prakticky polonahý, vykročil k zástupom protivníkov.

Teupótisovia si opäť vymenili zmätené pohľady.

Na opačnej strane bojiska spozorovali, že k nim kráča osamelý neozbrojený bojovník. Začudovane hľadeli, ako im z diaľky oboma rukami nápadne máva. 

„Ten chlap je ale osol,“ povedal jeden z veľmožov nepriateľskej armády.

„Možno posol,“ upozornil druhý.

„Prvá možnosť nevylučuje druhú,“ uvažoval tretí.

Po krátkej porade vykročil Kerguryonovi v ústrety samotný veliteľ nepriateľa, sprevádzaný päticou veľmožov a hlúčikom radových bojovníkov.

Keď stáli zoči-voči, robustný bojovník pompézne vyhlásil: „Mám pre vás dôležitú správu!“

„Počúvam,“ odvetil veliteľ nepriateľskej armády.

„Situácia na bojisku je jednoznačná. Rozhodli sme sa teda, že prijímame vašu bezpodmienečnú kapituláciu!“

Protivníci sa nahlas rozrehotali a začali sa Kerguryonovi posmievať.

„Nuž, panický strach má mnoho podôb!“ zašomral svalnatý bojovník.

Ďalšia salva smiechu. Veliteľ nepriateľského vojska sa smial tak, až sa mu po lícach rozkotúľali slzy.

Kerguryon chvíľkovú nepozornosť okamžite využil, aby predviedol jednu zo svojich predností: schopnosť náhle zaútočiť. Zdalo sa, že v rovnakom okamihu, ako vzplanul červeným prúdom, utvoril a prudko roztiahol červené polopriehľadné pole, pulzujúce hlasnými výbojmi a zábleskami – ničivý štít. Vzápätí ho vymrštil dopredu takou silou, že zboril nielen zaskočených veľmožov stojacich neďaleko, ale aj vzdialenejšie šíky bojovníkov.

Ohromná rana vyradila z boja takmer tretinu protivníkov – niektorých úplne, iných dočasne. 

Kerguryon v rýchlosti signalizoval Kiyunovi a útok zopakoval. Po druhom nápore štítu zostala ubitá takmer polovica nepriateľov. Nie však veľmoži. Tí, síce otrasení, oslabení a niektorí zranení, kypeli zlosťou a hotovali sa vrhnúť na Kerguryona.

Robustný bojovník do prvých dvoch útokov napumpoval toľko síl, že sa musel spoliehať už len na svoje päste. Ruval sa ako lev. No čeliac presile dostával násobne viac rán, ako ich rozdával.

Kerguryon s tým rátal. Využíval ďalšiu zo svojich predností: schopnosť ustáť silné údery s oveľa menšou ujmou, než iní bojovníci. 

Skôr, ako naňho protivníci zacielili rubínmi zhmotnené útoky, zložil piatich vysoko postavených veľmožov vrátane veliteľa. Viac sa nezapojili ani do boja... a ani do ničoho iného. Nikdy.

Aby sa nestal ľahkým terčom útokov na diaľku, svalovec sa vrhol doprostred nepriateľských šíkov. Do všetkých strán katapultované telá nepriateľov mu poslúžili ako živé štíty. Krátko nato na bojisko dorazili Kerguryonovi bojovníci. Otrasené, zdecimované a ešte stále rozptýlené zástupy nepriateľa sa nedokázali zoskupiť do bojových formácií. V ich čele navyše až na pár výnimiek chýbali veľmoži dosť silní nato, aby odrazili či aspoň zabrzdili nápor útoku. Dobitý Kerguryon však precenil vlastné sily a podcenil sily protivníkov. Nával úderov prichádzajúcich zo všetkých strán napokon spôsobil, že upadol do bezvedomia. Nik z jeho bojovníkov si v bojovej trme-vrme nevšimol, ako skolaboval a zosunul sa pod masu nepriateľov. Keď neskôr svojho čerstvo prideleného vodcu hľadali, za jeho ostatky omylom označili telo niekoho celkom iného: nebožtík prišiel o tvár aj uniformu, a z toho, čo z neho zostalo, sa dala rozoznať jedine nevídaná masa svalstva. 

„Pre Dyeusa, čo je to za bujaka?“ komentoval zohavené ostatky Kerguryonov pobočník. Po krátkej úvahe rozhodne dodal: „Nuž, niet pochybností, našli sme telo nášho veliteľa!“

Zvyšní teupótisovia jednohlasne prikývli.

Keď sa Kerguryon prebral a vyhrabal spod hromady mŕtvol, vyzeral ako dreugos [2], ktorým sa strašia neposlušné deti. Vlastne nie, vyzeral ešte horšie: z oblečenia mu zostalo len pár útržkov a celé telo, obzvlášť dobitú, spuchnutú tvár a polepené vlasy mal čiernohnedé od cudzej aj vlastnej krvi a rozmanitých ďalších telesných tekutín. 

Keď dokrivkal do tábora, v strede horela vysokánska hranica, ktorej plamene pohlcovali čiesi telo. Okolo mlčky sedeli bojovníci a počúvali pohrebnú reč. V slávnostnom rúchu odetý Kerguryonov pobočník opisoval nástrahy cesty k slnku, recitoval mýtické príbehy o ostrove blažených za vodami, kam dcéra slnka berie hrdinov, aby strávili večnosť, a spieval útržky oslavných piesní. Kerguryon sa medzičasom usadil na kraji zoskupenia a obrátil na najbližšieho z veľmožov.

„Koho spaľujete?“ zašeptal silno zachrípnutým hlasom.

„Pálime to, čo zvýšilo z toho impulzívneho magora,“ povedal muž. „Nebeský otec Dyeus vyslyšal moje modlitby a poslal šialenca Kerguryona k slnku.“

„Šialenec? Impulzívny magor?“ šokovane zopakoval svalovec. „Náhodou! Ja som o ňom počul čosi celkom iné. Vraj to bol horlivý a mimoriadne schopný bojovník, ozdoba Penekmonionského vojska, ktorého jeho vlastní bojovníci oslavovali a ktorého si vážili aj jeho nepriatelia!“

Veľmož sa zasmial. „Od koho si to počul? Od Kerguryona samotného?“ 

Kerguryon zaťal zuby. „Nie, práveže to hovorili... všetci!“ ohradil sa. Jeho veľmož však len neveriacky krútil hlavou.

„Hej, špinavec, keď nevieš chodiť načas, aspoň neruš!“ okríkol Kerguryona ktosi zozadu.

Bojovníkovi vtedy povolili zábrany. „Meškám, lebo ste ma nechali na bojisku ležať v bezvedomí pod horou z mŕtvol! Až teraz som sa prebral!“ zrúkol na opovážlivca. Hromovým hlasom pritom vyrušil pobočníkove odriekanie prosieb k slnečnej dcére, aby bezpečne dopravila Kerguryonovu dušu na slnečný ostrov. „Čo za neotesaného ľudoopa,“ osopil sa doňho pobočník, „sa opovažuje rušiť smútočný obrad na počesť nášho padlého hrdinského pána?“ 

„Tvoj hrdinský pán osobne, ty incestný baran!“ okríkol ho Kerguryon.

Prítomní bojovníci naňho skúmavo pozreli. Veľmi rýchlo sa dovtípili, že tá dobitá, dotrhaná a zafúľaná hora svalov, čo sa pred chvíľou dokymácala z bojiska, je skutočne ich veliteľ. Zareagovali búrlivo – takmer do nohy spanikárili a rozpŕchli sa ako kŕdeľ vyplašených vrabcov. Trvalo niekoľko dní, kým ich Kerguryon jeden po druhom ubezpečil, že nie je žiaden navrátilec zo záhrobia. 

Niektorí tomu odmietli uveriť. 

Iní pre zmenu časom rozšírili fámu, že Kerguryon prežil vlastnú kremáciu.

 

*

 

Ubehlo takmer 25 štandardných rokov. Kerguryona odvtedy na bojisku považovali za mŕtveho aspoň raz za každé dva-tri roky. Takže keď explózia odstrelila polovicu sopečného krátera, v ktorom sa nachádzalo Menyanine sídlo aj s Kerguryonom vnútri, vyvolalo to v radoch jeho vazalov skôr zvedavosť ako zdesenie. 

Zvedavosť, ako dlho potrvá, kým sa ozve.

Bojovníkov druhý zrak sa napokon ozval ešte predtým, ako sa usadilo mračno prachu víriace nad čerstvo vytvorenou priepasťou. Spod trosiek stroho informoval: „Žijem.“

Menyana, ktorá spolu s jeho vazalmi sledovala boj zo susedného krátera, mu obratom poslala otázku, či nie je vážne zranený a nepotrebuje pomoc. Kerguryon odvetil: „Potrebujem nové gate. Mám holú riť.“ 

Keď ho nakladali do klzáka, Menyanu aj svojho welpótisa, ktorý zároveň zastával funkciu gerhisa, varoval: „Hádam nemusím zdôrazňovať, že súboj skončil mojim kontumačným víťazstvom, lebo ten maskovaný hajzel vzal nohy na plecia!“ 

„Samozrejme, slávny megabasilyos,“ prikývli obaja.

Potom Kerguryon zaboril pohľad do Menyany.

„Nepozeraj na mňa tak súcitne, dievča!“ napomenul ju. „Pôsobíš, akoby si ešte v živote nevidela chlapa, z ktorého trčí pár kostí!“

Menyana sa ospravedlnila a viac nepovedala ani slovo. 

Prekvapivo, skúpy na slovo bol odvtedy aj sám Kerguryon. 

Jeho misia totiž stroskotala.

Nechytil ani neodhalil identitu a zámer maskovaného protivníka. Nechytil žiadneho z jeho pomocníkov. A z teupótisovského sídla, ktoré mal preskúmať, lebo v ňom Malak Červenooká zachytila hlasy z priepasti, vydoloval o málo viac ako prach nalepený na vlastnom tele. 

Pred odletom späť do svojho sídla utrúsil smerom k Menyane jedinú vetu: „Keď bude Kiyun opäť fit, očakávam jeho návštevu!“ 

 

*

 

Víchor ustal, mráz vyprchal, sneh sa roztopil. Pod centrálnou vežou majáku zostal len pár ľadovomodrých očí. Priam žiaril na snehobielej tvári a zvádzal tichý zápas s hrdým pohľadom Malak Červenookej. 

„Noxpótis, dovoľ mi položiť ti otázku,“ prehovorila.

„Hovor mi pán noci,“ požiadal dlhovlasý muž. „Výraz noxpótis ma irituje. Už stáročia ho nepoužívame.“

„Na nočnej strane nemáte v úcte starý jazyk?“

„Och, nemáme v úcte mnohé zbytočné veci,“ pohotovo reagoval Nébyos. 

„Napriek tomu ochotne hovoríte zbytočné veci,“ poznamenala a uprela naňho odmeraný pohľad. „Nébyos, prezraď, prečo ma žiadaš o ruku?“

Na mužovej  tvári sa zjavil široký úsmev.

„Si krásna žena!“ vyhlásil.

„To nie je dobrý dôvod,“ namietla.

„Si ambiciózna žena,“ zdôraznil.

„To je lepší dôvod,“ pripustila. „O trochu.“

„Tvoj význam presahuje hranice tejto zaostalej planéty!“ zvolal.

„To je dobrý dôvod,“ uznala. „Ale nestačí mi.“ 

„Čosi nás spája,“ oznámil teatrálne. „Čosi... veľmi dôležité,“ 

Malak podozrievavo prižmúrila oči. „Vysvetli,“ nakázala.

Čiernovlasý muž vypol hruď. „Priznaj, nikto na tejto planéte nie je pre teba spoľahlivým partnerom. A pre mňa platí to isté. Buďme teda spoľahlivým partnerom jeden pre druhého!“

„Kvôli tomu predsa nepotrebujeme uzavrieť manželstvo,“ upozornila.

„Nepotrebujeme,“ prikývol, „ale rozhodne by to prospelo.“

Malak si vzdychla. „Vysvetli mi pre zmenu,“ navrhla, „prečo by som ja mala mať záujem o manželstvo s tebou.“

Nébyos neváhal. „Som krásny muž,“ vyhlásil bez ostychu.

„To nie je dostatočný dôvod. Ani pravda.“

„Dokážem odpúšťať, keď mi klamú len aby zistili, ako zareagujem, keď ma nahnevajú.“

Odpoveďou mu bolo ťaživé ticho.

„Aj môj význam presahuje hranice tejto zaostalej planéty,“ pohotovo dodal.

Malak zostávala neoblomná „To je lepší dôvod. O trochu.“ 

„Hlava Motua!“

„To je dobrý dôvod,“ uznala.. „Ale nestačí mi.“ 

Nébyos zvážnel a odmlčal sa. 

„Zatiaľ si na mňa nezapôsobil,“ zhodnotila Malak. „Čo urobíš, aby som zmenila názor?“

„V skutočnosti nemusím urobiť nič,“ oznámil. Jeho sebavedomie zostávalo nedotknuté. „Stačí, ak sa na mňa nebudeš len pozerať, ale konečne uvidíš.“

„Čo mám vidieť, noxpótis?“ opýtala sa pochybovačne.

Čiernovlasý muž doširoka roztvoril oči a pompézne zvolal: „Že ja som ten, na koho si čakala!“ 

 

(pokračovanie - prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nezverejneným kapitolám)

 

-

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney


Poznámky

[1] pamäťový špecialista – učenec, ktorý zachováva a prednáša dávne príbehy a piesne, a vytvára nové

[2] navrátilec zo záhrobia - fantóm, revenant


Komentáre: