Nová hrozba

Tak ako iné banské mestá na Penekmonione, aj Néwoweykos vyrástol vnútri prastarého krátera. Do stokilometrovej prepadliny sa pred vekmi vlievala periodicky tečúca rieka a napájala hustú vegetáciu, ktorá sa po miliónoch rokov zmenila na gwelekmón. 

A tak ako mnohé iné mestá, kde sa ťažil a spracovával gwelekmón, Néwoweykos priťahoval pozornosť Šasu. 

Posledný nájazd z Néwoweykosu nahlásili len pred niekoľkými hodinami. Wikpótia Selyana, pani mesta a okolitých usadlostí, o ňom práve diskutovala s welpótisom Meldenesom. Dvojica sedela za elegantným dreveným stolom a nerušene porovnávala vizuálne záznamy z miesta činu a svedecké výpovede. 

Oboje podľa potreby upravovali.

Nerušená práca skončila, keď do miestnosti vtrhol bojovník v jednoduchej hnedej uniforme. „Klzák, pani moja!“ zvolal rozrušene.

Selyana, šľachovitá bruneta s dlhým copom a krivým nosom, naňho civela, akoby sa pomiatol.

Meldenes mužovi venoval len krátky odmeraný pohľad. „Lacno kúpený kozomrd zo stepi?“ opýtal sa veľmožky.

„Gurechus je môj najlepší berhos,“ pokorne namietla a pozrela bojovníkovi do tváre. V jeho inokedy rozvážnych očiach sa zračil des.

„V živote som nevidel taký stroj!“ pokračoval opálený, plešivejúci bojovník s úzkymi fúzmi. „Z ničoho nič sa objavil priamo nad mestom. Na radare sa neukázal.“

Selyana sa prudko postavila. „Kde sa nachádza?“ 

„Visí priamo nad skladiskom.“

Meldenesovi trhlo kútikom úst, veľmožke zasvietili zreničky. Keď vybehla zo sídla, sprevádzal ju nielen Gurechus, ale taktiež tucet žltouniformovaných gelhosov. 

Meldenes sa síce rozbehol, ale bojovníkom nestíhal. Zlostne sa pozrel do diaľky, kde sa nehybne vznášal obludný stroj. A pomocou druhého zraku tam privolal svojich ozbrojencov.

Keď Selyana so sprievodom dorazila k zničenému skladisku, neverila vlastným očiam.

Miesto údajne vyplienené nájazdom práve skúmal Hayan. Veľmoža sprevádzali dva tucty bojovníkov v žltých a hnedých uniformách.

[reklama]

„Megawelpótis! Čo to má znamenať?“

„Už rok a pol len welpótis,“ opravil ju. „Hlásili ste vpád Šasu, správne?“

Rozpačito prikývla.

„Tak sme prileteli pomôcť. Poďakujete nám neskôr.“

„Prípadu sa už venujeme,“ upozornila. „Vaša pomoc nie je potrebná.“

„Ani vítaná,“ zvolal z diaľky Meldenes. „Toto je panstvo Malého mora. Nemáte právo pchať nos do našich záležitostí.“

Hayan si nápadne prehmatal nos a ukázal naň prstom. „Môj nos nesúhlasí,“ ohradil sa. „Za zber planetárneho tribútu zodpovedá moja pani. Máme nárok prešetriť akékoľvek straty gwelekmónu. Ako iste viete, v neprítomnosti Malak Červenookej hovorím a konám s jej autoritou. Tuná chlapci, ktorí strážili miesto činu, to pochopili. Zaiste budete prinajmenšom rovnako chápaví.“

„Nemáte právo svojvoľne vziať Teror!“ odvrkol Meldenes a zdvihol zrak k oblohe.

Do tváre sa mu nahrnula farba. Už nevyzeral bledo ako mŕtvola.

Bol sivý.

„Vy vari viete, či mi moja velebená pani udelila alebo neudelila povolenie?“

„Nikdy by vám nedovolila snoriť v panstve svojho brata.“

„Ak máte pravdu, tak ma potrestá. Budiš. No rozhodne nebudem jediný, kto ponesie trest,“ zdôraznil Hayan. „Zhora sme vás v tichosti sledovali, odkedy ctená wikpótia nahlásila útok. Predstavte si, múdry Meldenes, okrem iného, objavili sme identické množstvo gwelekmónu, ako vraj odcudzili Šasu, a to v nákladných priestoroch vášho klzáku. Pevne verím, že je to len náhoda. Rovnako ako je náhoda, že ste sem doleteli tak rýchlo, akoby ste o údajnom nájazde Šasu vedeli vopred. Uvidíme, či nám nepribudnú ešte ďalšie náhody. Moji muži práve spovedajú svedkov aj niekoľkých vašich bojovníkov. Som veľmi zvedavý, či sa nami získané výpovede zhodnú s tými, ktoré máte v záznamoch vy. Apropo záznamy. Odovzdajte ich. Teraz.“

Selyana nervózne pozrela na Deberovho welpótisa. Jej aj Meldenesovi bojovníci sa napriahli k útoku. Hayanov ozbrojený sprievod zaujal obrannú formáciu.

Meldenes začal dvíhať pravačku. 

Zrazu stuhol. Druhý zrak ho upozornil, že ozrutný červený klzák spontánne poklesol a s otvorenými strieľňami sa natočil smerom naňho.

„Ctený kolega,“ varovne zvolal Hayan, „upokojte sa, inak okúsite Teror.“

*

Rešep stál na okraji krátera.

V zlatistom pancieri, so zlatistým plášťom a s jantárovým žezlom pôsobil ako skutočný kráľ. Ktorým sa nestal.

Nemusel tu byť. Maják sa pred príchodom návštevníkov prebúdzal s dostatočným predstihom, takže si mohol užívať pohodlie dočasného príbytku v neďalekom paláci. Namiesto toho zamyslene hľadel na nebotyčnú štruktúru v strede prepadliny. Akoby ju vyzýval, aby ukončila jeho čakanie. 

Od návratu na Penekmonion tu trávil každý voľný okamih. Tak ako kedysi jeho nebohý synovec Belyon. Dnes chcel pred bytosťou, ktorou sa Belyon stal, ochrániť maják aj samotnú planétu.

Neďaleko sa zaleskla naolejovaná pokožka vysokého muža v honosnom bedrovom rúšku.

„Prečo si prišiel?“ odmerane prehovoril Rešep a pomaly sa obrátil na návštevníka. 

„Aby som sa pozhováral s mojim drahým bratom,“ odvetil Deber bez toho, aby pokľakol. 

Hoci sa očividne snažil o vľúdny tón, jeho hlas zostával nepríjemne chrapľavý.

Na tvári správcu Penekmonionu sa objavil výraz prekvapenia. „Zrazu? Na našej spoločnej výprave si túto potrebu nepocítil niekoľko týždňov.“

„Takto pochmúrnu náladu si nemal, odkedy si posledne prehral v súboji o korunu.“ 

„Pamätám,“ povedal bezvýrazným hlasom Rešep. „A spomínam aj na to, že teba vtedy pochmúrna nálada obišla.“

„Prečo trúchliť? Tvoja porážka nie je hanbou. Pokoriť Bergyona a Kerguryona jedného po druhom? To by dokázal azda iba náš nebohý panovník,“ kontroval a zatváril sa, akoby mladšiemu bratovi lichotil. „Ale čo to táram, voľbu oregiosa nepochybne považuješ za dávno zabudnutú záležitosť.“

„Len čo uplynie polrok, o hlasy veľrady sa budem uchádzať znova.“

„Myslíš, že starých pánov na tretí pokus presvedčíš, aby ťa podporili?“

„Chcem odvetu.“

„Iste, iste. Veď Bergyon a Kerguryon nemladnú. Takže ak počkáš dosť dlho, skôr či neskôr...“

Správca Penekmonionu zvýšil hlas: „Chceš ma uraziť?“ 

„Braček, to by som si nikdy nedovolil!“ neúprimne protestoval. 

„Keď sa stanem panovníkom, verím, že tým, kto mi zagratuluje ako prvý, budeš ty,“ vyhlásil Rešep. „Hoci ťa poteší možno len to, že sa uvoľní titul, ktorý teraz patrí mne.“

Deber mávol rukou. „Ten je mi ukradnutý. A ukradnutý bude možno aj panovnícky titul, a to tebe. Nébyosom.“

„Nerozumiem.“

„Drahý Rešep, musíš konať,“ povedal hlasnejšie polonahý veľmož. „Nepočúvaj, čo hovorí. Dobre viem, kam siahajú ambície takých, ako je on. Nébyos chce vládnuť. Vidím to v každom jeho geste! Počujem to v každom jeho slove! V ceste k panovníckemu titulu ti tentoraz pribudne tretí protivník.“

„Špekulácie,“ ľahostajne povedal Rešep.

Deber mladšieho súrodenca mocne schytil za ramená. „Nedávno sme vlastnoručne dobyli jeden teuteswénsky svet. Nechceš pridať ďalší? Dobre vieš, že ak si Penekmonion podmaníme, otec zariadi, aby tento nový poriadok prijala aj ríša. Najvyšší Lugal [1] si náš rod váži, Teuteswénov vníma len ako užitočných žoldnierov.“

„Pozor na jazyk. Mocnejší veľmoži, ako ty, prišli o hlavu za oveľa menej.“

„Niekedy mám dojem,“ zamumlal Deber, „že s Ramánovou smrťou som stratil viac, ako jedného súrodenca. Ramán bol lepom, čo nás držal pokope. Nedopustil, aby miestni psy zneuctili kohokoľvek z nás slovom ani činom.“

„Ramána sme nasledovali ako šteňatá. Dnes už nie som šteňa. Ty áno?“

„Naši nepriatelia ma čoskoro krivo obvinia. Zaiste plánujú pomstu. Voči mne, voči nám!“

Rešep zostával pokojný. „Čo odo mňa očakávaš? Sme jednej krvi, ale ak chceš zaútočiť na iného basilyosa, tak vedz, že tak závažné porušenie zákona nestrpím. A je mi jedno, či si, alebo nie si v práve.“

„Žiadam ťa o podporu v prípade, ak Kerguryon a Kiyun zaútočiana mňa. Môžem rátať s tvojimi mužmi, kerpótis? Môžem rátať s tvojimi päsťami, brat môj?“

Rešep venoval bratovi podozrievavý pohľad. „Nevzdialim sa od majáka dokiaľ nenaplním moju povinnosť. Ale pošlem ti mojich teupótisov. V okamihu, keď na teba Kerguryon a Kiyun zaútočia.“

„To bude neskoro!“ precedil Deber. „Keď váhaš ty, nariaď Astérii, aby sa dala najať!“

Rešep sa zasmial. „Ona počúva len vlastnú vôľu. A keďže lénne povinnosti na tento rok splnila a nemáme výnimočný stav, rozkazovať jej nemôžem.“

Naolejovaný veľmož sklonil hlavu. „Tak ťa žiadam aspoň o nasledovné. Keď príde čas, na pár dní odveľ preč tých, čo by sa mohli v boji proti mne postaviť na stranu Kerguryona!“

Rešep nadvihol obočie. „Pouvažujem o tom.“

„Pouvažuješ?!“ rozčarovane vyslabikoval Deber. „To nemyslíš vážne!“

Rešep poriskom žezla pobúchal o zem. „Počul si slovo svojho pána!“ 

Jeho starší brat urazene odfrkol a prudko sa otočil.

„V tejto riti známeho vesmíru si zapadol hlbšie, než som si myslel,“ zašomral. „Na Arškodeši niet silnejšieho puta, ako je krv, ale pre teba sa stala vodou!“

„Je zvláštne, keď o sile krvi poučuje niekto, kto nevynaložil najmenšiu námahu, aby jeho vlastné deti prebývali na tej istej planéte, ako on,“ poznamenal Rešep. „Pozri na mňa!“ zvolal a roztiahol ruky. „Keby som nectil našu krv, nestál by som tu, dennodenne čakajúc na nášho synovca!“

*

Leukona sedela na svojom vyrezávanom tróne. Tak ako u iných teupótisov, aj ten jej musel byť drevený. No na rozdiel od zvyšku audienčnej sály aspoň mohol mať unikátnu výzdobu.

Nižší veľmoži žiaden trón nemali. Teupótisom zostal ako pripomienka, že kedysi zvrchovane vládli a pokľakali len pred vodcami dočasných kmeňových zväzkov, do ktorých sa Teuteswéni spájali počas vojen. Ibaže niektorí z týchto veliteľov si moc udržali a zrodili sa basilyosovia.

Do sály vošlo všetkých sedem jej lendpótisov.

„Páni a dámy,“ prehovorila, „ste pripravení zomrieť?“

„Samozrejme, pani naša!“ zvolali z pokľaku, akoby sa pretekali, čí výkrik bude znieť odhodlanejšie.

„Tak vykročme. Ukážem vám, kde budete stáť, dokiaľ si po vás nepríde dcéra slnka.“

O niekoľko hodín neskôr. 

Leukona sa opierala o zábradlie terasy. Odtiaľto, takmer z vrcholu veže svojho sídla, dovidela ponad trávnatú rovinu takmer na hranicu svojho panstva.

„Zhromažďovanie skončilo,“ oznámila. „Moje kontakty tvrdia, že nacvičujú koordináciu útočných manévrov.“

„Deber nič podobné doposiaľ neurobil,“ zamumlal Kerguryon, opretý o zábradlie v identickom postoji ako jeho vazalka.

„Neobrátiš sa na Rešepa?“

Veľmož sa ticho zachechtal. „Ten má oči všade. Nepochybne vie, čo jeho brat koná.“

„Neverím, že kerpótis by ignoroval tvoj verejný apel o dozor nad Deberovou armádou.“

„Verejný apel kvôli pár veľmožom? Aká hanba!“ 

„To nie je pár veľmožov. V Deberovom sídle sa zišlo šesť teupótisov a aspoň 250 lendpótisov a wikpótisov,“ naliehala. „Ak zaútočia, na koľko sa budeš môcť spoľahnúť ty?“

„Spoľahnúť sa budem môcť na teba.“ Kerguryon zamyslene prekrížil ruky. „Posral som to. Nechal som sa vyprovokovať a vzali mi verných teupótisov, ktorým teraz vládne on. Namiesto toho mi do panstva nasúkali oslov, čo sa predtým pchali do Deberovho a Ramánovho zadku, ako keby tam namiesto zlatej žily našli zlatú baňu.“ 

„Takže môžeme čeliť celkovo jedenástim teupótisom s ich vazalmi,“ skonštatovala. 

Prikývol. „Ako hodnotíš svoje šance?“

Leukona znova zaujala identický postoj ako Kerguryon. Nenapodobňovala ho. Postoje, držanie tela, ale aj iné podobnosti vyplývali z príbuzenstva. Veľmožka bola dcérou Kerguryonovho nebohého mladšieho brata.

„Vazalov som odjakživa pripravovala na to, že sme nárazníková zóna a môžeme čeliť presile,“ povedala. „Povolala som každého môjho veľmoža. Všetkých 60. Najmocnejší z nich, veliteľ mojej pohraničnej stráže Derko, je taký silný, že mu čoskoro pridelia rovnakú hodnosť, akú nesiem ja. To znamená, že pri troche šťastia si so svojimi ľuďmi poradím s tromi teupótismi a ich vazalmi. Otázka je, čo so zvyškom.“

 „Budem tu,“ deklaroval Kerguryon. „Túto polievku som ja navaril, tak ju aj zjem. Napokon, vieš ako sa hovorí: čím viac protivníkov, tým slávnejšie víťazstvo!“

„Ibaže na teba zostáva osem teupótisov, desiatky ich vazalov a Deber!“ zdôraznila.  „Čo Kiyun a Teygun?“

„Teygun aj keby bol ochotný, čo nebude, a triezvy, čo nebude, a prišiel by, čo neurobí, nám nepomôže, lebo po rokoch u Šasu skrátka príliš zoslabol. No a Kiyun? Ak druhý raz poruší podmienky vyhnanstva a znova opustí Čierne pustatiny, Rešep ho dá bez mihnutia oka popraviť.“

Leukona sklonila hlavu. Kerguryon jej otcovsky rozstrapatil vlasy. „Čakajú ma povinnosti v mojom sídle. Vrátim sa hneď, ako sa ich zbavím, a zostanem tu s tebou.“

Možná invázia Deberovej armády nebola jedinou hrozbou, ktorej čelila Leukona a jej pohraničné panstvo. Objavila sa ďalšia. No skôr, než s ňou veľmožka oboznámila Kerguryona, poverila veliteľa pohraničnej stráže Derka, aby ju preskúmal.

Derko jej po niekoľkých hodinách prostredníctvom druhého zraku oznámil, že objekt zachytil a pokúsi sa priblížiť. 

Krátko nato sa spojenie prerušilo. 

Robustná blondínka neváhala. Privolala šesticu bojovníkov a naskočila do klzáku.

Pristála neďaleko miesta, odkiaľ sa Derko hlásil naposledy: išlo o kráter so spáleniskom na dne. Aktivovala si druhý zrak aj rubín a nasledovaná bojovníkmi v obrannej formácii sa vydala na prieskum.

Nenašla zvyšky Derkovho klzáka ani zvyšky ľudských tiel. Len fragmenty rubínov v popole.

Keď ich nahmatala, zaťala dlane do pästí tak mocne, až jej spod nechtov vykĺzlo niekoľko kvapiek krvi. 

„Môj najmocnejší vazal sa aj so svojimi mužmi zmenil na popol, akoby bol práchnivým stromom,“ zašeptala a celá sa roztriasla – nevedno či viac od hrôzy, smútku alebo hnevu.

-

POKRAČOVANIE / OBSAH

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Poznámky:

[1] Vládca galaktickej ríše, pod ktorú patrí aj Penekmonion.

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney