Milujúci a milovaní

Pria nechodila. Nekráčala. Pokiaľ nenasledovala niekoho, kto udával tempo, buď sedela v tureckom sede alebo utekala: rýchlo, no nie zľahka, a už vôbec nie ladne.

Kiyun hovoril, že cvála ako kobyla.

Pria hovorila, že necvála. A že nevie, čo je to kobyla. 

Kiyun na to povedal, že by nemala toľko rečniť. (A dodal, že kobyla je vlastne taká bezrohá koza.)

Pravda, odkedy ju nesprevádzali rýchlonohí strážnici, ktorí mali prekaziť prípadný pokus o útek, nebehala s nadšením. Takže teraz sa z Kiyunovho sídla vyrútila s neporovnateľne menšou radosťou, ako obvykle. Ale rozhodne nie pomalšie. 

Nádvorím sa ozvalo hlasné zvolanie: „Ulkvó!“ 

Keď Priin hlas vtrhol do veľmožových uší, pot roniacim mužom trhlo. Povolila mu pozornosť, a čo bolo horšie, i zovretie prstov. 

Práve ťahal Keryuryonov poškodený klzák. Stroj chcel presunúť do hangára, ale nezmestil sa do brány, takže ho pomocou provizórnych rámp ťahal ponad hradbu. Reťaz mu vykĺzla z dlane a stroj sa v sprievode odporného škrípania zošmykol späť.

Bojovníci, ktorí z diaľky sledovali úsilie svojho veliteľa, nechápavo hľadeli na návrat klzáka. Ulkvo zanadával a prepichol pohľadom blondínku, blížiacu sa k hradbe a dookola opakujúcu jeho meno. 

„Čo je zase?! Prečo opäť prekážaš môjmu žitiu?!“ zabedákal.

Ak sa k Prii predtým správal odmerane, posledné dni by sa dalo hovoriť o averzii.

Dievčina zabrzdila a vychrlila otázku: „Kde je Kiyun?“

„Vykakala si sa a potrebuješ utrieť?“

Pria švihla rukou a na veľmoža namierila vystrčený ukazovák. „Pýtam sa vážne!“

„Dnes máš voľno. Nemá ťa čo zaujímať, kde sa Kiyun nachádza,“ odvrkol. „Mám prácu, tak nezavadzaj!“ dodal a napodobnil jej gesto – prst ale nasmeroval na poškodený klzák.

Ulkvovi zverenci nepočuli, čo ich veliteľ povedal, videli však ukazovák namierený na obrovský stroj. A tak nasucho preglgli, ťažko si vzdychli a... zapreli sa do klzáku.

Na rukách im okamžite navreli žily, oči liezli z jamiek, a keď sa zdalo, že ich tváre nemôžu byť červenšie... líce a čelá im sfialoveli. A okrem toho stroj posunuli o asi dva milimetre milimetrov. 

[reklama]

Na opačnom konci rampy Pria prikročila k Ulkvovi. „Počula som hlasný náraz. Potom som Kiyuna nikde nenašla. Ten náraz bol desivý,“ priznala. 

Ulkvo sebaisto vyhlásil: „Neboj sa. Ak by si mala dôvod báť sa, stál by som tu s kopijou v ruke a dvadsiatimi bojovníkmi.“

„Nebojím sa, som znepokojená!“

„Aha ju, pozná nové slovo!“ zachechtal sa, nevšímavý voči vzdychom z  úpätia rampy. „Pamätaj, Kiyun je tvoj pán,“ pokračoval. „Keď ťa zavolá, prídeš. Inak ho neotravuješ. Neviem, čo sa ti v poslednej dobe porobilo s hlavou, ale odporúčam, vráť sa do tvojich komnát a skoč do vane s ľadovou vodou.“

„Kiyun nie je môj pán! Nie som jeho vazalka!“ protestovala.

„Dostala si síce wikpótisovskú uniformu, no to z teba nerobí veľmožku,“ povedal opovržlivo a premeral oblečenie dievčaťa. „Navyše ju takmer nenosíš. Aké neúctivé! Náš pán by v tej svojej najradšej aj spal.“ Potom sám pre seba zašomral: „Darmo som Kiyunovi hovoril, že je to nerozumné...“

Pria spozornela. „Čo má byť nerozumné?“

„Ty!“ zvolal fúzač, zatiaľ odhodlané stonanie na úpätí rampy nadobudlo zúfalý podtón.

Blondínka zlostne stisla pery. „Prečo si ku mne tak hnusný? To mám zato,“ uvažovala nahlas, „že si ma tých pár ráz musel trénovať, však áno! Počula som, že si lenivý ako starý tlstý kocúr a sám vôbec netrénuješ! Takže je to pravda!“ 

„Netrénujem, lebo nepotrebujem,“ precedil. „Za zvyšok tvojich slov by som ktoréhokoľvek iného bojovníka odmenil temnicou. Toto je posledná výstraha! Nie si síce zavesená na mojom krku, ale ako správca tohto sídla mám páky, ako ťa schladiť, ak to neurobíš ty sama.“ 

Pria zamyslene naklonila hlavu na bok. Jej oči rýchlosťou blesku behali hore-dole.

„Ozaj, Ulkvo.“

Fúzač zaujal výstražný postoj s rukami vbok. „Čo ešte chceš?“ zasyčal.

„Aha, tvoji muži bojujú s tým ozrutným klzákom!“ povedala so šibalsky prižmúrenými očami. „Nehanbíš sa tu nečinne stáť, zatiaľ čo oni idú dušu vypustiť?“

*

Tesne pred odchodom Malak Červenookej z Penekmonionu sa s ňou stretol správca planéty Rešep. Svoju sestru nedal privolať, nenechal ju pokľaknúť pred jej vlastným trónom, na ktorom dočasne sedával. Stál pri úpätí centrálnej veže a zahalený dlhým, zlatom zdobeným plášťom ju trpezlivo čakal pri nádrži s očistnou kvapalinou. 

„Raz by som chcel vojsť dovnútra tak,“ povedal, keď sa vynorila. „Chcel by som sa s ním pozhovárať tak, ako ty.“

„Zomrel by si. To predsa vieš.“

„To neznamená, že to nemôžem chcieť,“ pousmial sa. Potom zvážnel. „Dúfam, že Berdyom pretrpí, ak s tebou v tak krátkom čase osobne prehovorím aj druhýkrát.“

„Uvidíme,“ odvetila bezvýrazným hlasom, zatiaľ čo ju služobnice osušovali. „Hovor.“

„Mám prosbu.“

„Rozkáž a ja vykonám, môj pane.“

„Mám prosbu na Malak, moju sestru, nie Malak, pani majáka,“ doplnil a zamával prázdnymi dlaňami. „Pozri. Vidíš? Ani žezlo so sebou nemám.“

Červenovláska počkala, kým jej nasadili poslednú z bronzových nárameníc, a potom prikročila k bratovi. Sklonila sa, aby sa mu zblízka zahľadela do tváre.

Najprv silno stisla pery, akoby v duchu prekonávala prekážku. Potom poznamenala: „Pôsobíš ustarostene. Viac, než obvykle.“

„Zatúžila si pretočiť čas a vrátiť sa do roly veľkej sestry?“ opýtal sa a podal jej valcovité zlaté puzdro, ktoré mal zastrčené pod plášťom.

Malak sa vzpriamila. Týčila sa takmer o hlavu vyššie ako Rešep. „Ja stále som tvoja veľká sestra,“ odvetila. Zatiaľ čo sa jej brat zasmial, prezrela obsah puzdra – zapečatený zdobený pergamen. „Aké honosné, aké tradičné.“

„Otca žiadam, aby na Penekmonion poslal jedného z našich súrodencov,“ vysvetlil. „A teba prosím, aby si ho vybrala osobne. Otec bude namietať, ale nepodvoľ sa. Moje návštevy na Arškodeš boli príliš vzácne, krátke a povrchné, takže spolieham na tvoj úsudok.“

Malak zavrela puzdro. „Čím chceš oprávniť príchod ďalšieho veľmoža z Arškodeš? Dohoda, ktorú otec uzavrel, neumožnila ani to, aby sme nahradili Ramána, keď zomrel.“

„Dohoda ošetruje udeľovanie titulov a hodností. Nerieši, kto môže prísť na Penekmonion.“

„Prečo by niekto z našich súrodencov prišiel sem, ak nezíska adekvátne postavenie?“

„Napríklad odmena. Ak sa stanem oregiosom, veľmi štedrá. Ak sa ním nestanem, tak stále veľmi solídna. V jeho alebo jej prospech sa zrieknem majetku.“

„Vari sa plánuješ vrátiť na Arškodeš?“

„Ak v súboji o panovnícky titul aj tretíkrát zlyhám, zrieknem sa titulu aj hodnosti a pridám sa do osobnej gardy Lugala.“

„Vôbec ti nerozumiem, drahý brat. Čo chceš dosiahnuť?“

„Napríklad tvoje bezpečie.“

„Aj keby si odišiel, mám predsa Astériu. A zostane tu taktiež Deber.“

„Obaja patria medzi príčiny, prečo chcem, aby na Penekmonion prišiel ďalší z nás.“

„Deber je náš brat,“ zdôraznila.

 „Náš brat konal a koná skutky, ktoré sa štítim vysloviť. Obávam sa, že čoskoro sa odhodlá k činom, na ktoré sa zdráham pomyslieť.“

„Predpokladám, že nedôveruješ ani môjmu nastávajúcemu.“ Potichu a krátko, takmer nebadane sa zasmiala. A takisto Rešep.

Zhlboka sa nadýchla a priložila dlaň k Rešepovmu krku. Bruškami prstov sa mu jemne dotkla opálenej pokožky nad tepnami.

„Pýtal si sa, či by som chcela vrátiť čas,“ povedala zamyslene a skĺzla k bratovmu zátylku. „Jediní dvaja ľudia na Penekmonione, ktorým dôverujem, sú tí, čo ma zo všetkých najviac nenávidia. Čo si myslíš, ako veľmi to chcem?“ 

Veľmož jej schytil dlaň a pevne ju stisol.

„Keby si vrátila čas, urobila by si všetko znova?“

Neváhala ani sekundu. „Od príchodu na túto planétu by som zopakovala všetko. Každý môj čin napĺňal to, čo si prial Berdyom.“

„Protirečíš si.“

„Ty nerozumieš,“ kontrovala.

„Čomu?“

„Že to, čo chcem ja, alebo ktokoľvek z nás, nie je dôležité. Dôležitý je len Berdyom a jeho vôľa.“

Rešep jej pomaly pustil dlaň. „Tvoji synovia zostanú mŕtvi a ty zostaneš mojou sestrou.“ skonštatoval skleslo. „Desí ma, aká dokážeš byť krutá. A ešte viac ma desí, že napriek všetkému ťa nedokážem milovať o nič menej.“

*

Pria sa na Ulkvove naliehanie vrátila do svojich komnát. Frustrovane sa vrhla na posteľ a zostala ležať s tvárou zaborenou vo vankúši. 

Nečinnosť nepatrila medzi jej silné stránky, a tak sa po chvíli posadila a rozhliadla. Oči jej zastali na písacom stole. Lesklý kus nábytku bol jej verným spoločníkom. 

Zo zásuvky vytiahla veľký tvrdý papier, zo stojana ceruzku a začala kresliť. Prsty jej lietali rovnako rýchlo ako chodidlá, keď utekala.

Na papieri sa začala črtať mužská postava. Ibaže keď sa pustila do detailov tváre, na ceruzku zatlačila tak silno, až jej zlomila hrot.

Sklonila hlavu a čelom opakovane buchla o stôl. 

Prudko vydýchla, rovnako prudko sa postavila a pohľadom prepichla vchodové dvere. Vzápätí cez ne preletela smerom k tréningovej hale.

Uplynula už hodina, odkedy ju naposledy skontrolovala.

Tentoraz nebola prázdna. Vnútri sa rozcvičoval Kiyun. Rozhodol sa využiť čas, kým Kerguryon plával na vodách delíria navodeného liekmi.

Po iné dni z neho pred tréningom sršalo odhodlanie. Dnes nie. Tvár mu počas posledných hodín opanoval zachmúrený výraz. 

„Pria?“ spozornel, keď začul buchnutie dverí.

„Hľadám ťa celý deň!“ zvolala. 

„Máš predsa voľno,“ čudoval sa.

Na poznámku nereagovala. „Kiyun, Kiyun! Pôsobíš mrzutejšie než obvykle!“ vyhlásila. „Takmer ako Ulkvo! Žeby ťa nakazil tým svojim zlostným bacilom?“

„Neviem, o čom hovoríš.“

„Ahá! To nie je mrzutosť!“ opravila sa a opatrne dodala: „Niekto zomrel?“

Dokonale ho zaskočila. „Nie, nič také,“ namietol.

„Chceš mať lepšiu náladu? Vyčarujem ti úsmev na tvári?“

Kiyun podozrievavo prižmúril oči. Blondínu nechcel sklamať, a tak opatrne súhlasil.

Pria od radosti švihla päsťou. Rozbehla sa. A zmizla mu spred očí. 

Potom sa naňho vrhla. 

Vyskočila mu na chrbát, prekríženými nohami sa pevne zachytila na bedrách a ukazovákmi mu potiahla kútiky úst dohora ako pri prehnanom úsmeve.

„Tak, hneď je to lepšie!“ deklarovala, s prstami naďalej zaháknutými v bojovníkových kútikoch.

Šokovaný Kiyun bezradne vypúlil oči. Skúsil dievčinu schmatnúť. Tá sa mu šikovne uhýbala. „Vydrž! Ešte chvíľu! Ústa si zvyknú a úsmev ti zostane!“

Kiyunova trpezlivosť narazila na mantinel. Bojovník si priložil dlaň na rubín, a ten vzplanul červeným jasom. Namiesto obvyklého červeného oparu sa objavilo niekoľko červenkastých výbojov, ktoré mu prebehli kožou. 

Pria zo seba vydala stručné, no veľavravné: „Baf!“ A padla na zem ako prezretá hruška.

„Kiyun, Kiyun,“ zastonala. „Ty si dreugos v koži človeka!“

Bojovník si k nej čupol a so smiechom povedal: „Ak ja som dreugos, ty si potom čo?“

Bez váhania odvetila: „Dcéra slnka!“ 

Kiyun sa najprv nahlas zasmial. No po krátkom zvážení toho, čo považoval za naivnú odpoveď z detinskej prekáračky, mu úsmev na tvári zamrzol.

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Titulná ilustrácia: Spectramaart

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney