Menyanine tajomstvo

Menyana vošla do priestrannej sály. Jej stenami, ktoré vystužovali lesklé pláty panciera, otriasal hluk besných úderov. 

Ona sama sa otriasla až vtedy, keď zacítila intenzívnu zmes vydýchaného vzduchu, pachu starej telocvične a mužského potu. 

V prenikavom svetle sa mihali prudké pohyby Nébyosa. Jeho obnažené telo pripomínalo sochu z čerstvého snehu. Oči mu žiarili ako belasé reflektory, z čiernych kovovo sa lesknúcich rúk stúpala para a z pokožky sa pri každom výpade oddelil húf kvapiek, ktorými kropil podlahu a steny.

Obkolesovala ho trojica sparingbotov. Vysunuté ramená prezrádzali útočný mód. Nébyos ho všetkým trom nastavil na najvyššiu rýchlosť a maximálnu silu. 

Menyana si sadla na lavicu pri stene a pozorne ho sledovala. Trénoval ešte pol hodinu. Koniec tréningu ohlásil tým, že sa zrútil na zem. Pre sparingboty to bol signál, ktorý ich prepol do spánkového režimu.

Jas Nébyosových očí vyhasol, sčerneté ruky zbeleli, zahnuté pazúry sa zmenili na dlhé prsty. Nébyos chvíľu nehybne ležal a lapal po dychu. Potom sa pomaly, trhane vzpriamil a so sebavedomým úškrnom povedal: „Prišla si sa kochať?“

Menyana mu pohľadom skĺzla od krku po členky „Možno. Keby si nevyzeral, ako keby si vypĺzol po nejakej chorobe,“ utrúsila. „Mimochodom, šortky si vzal maloletej sestre?“

„Nie,“ ohradil sa a podišiel k nej. Týčil sa nad ňou ako maják.

„Keď som hľadala oblečenie, vyskúšala som podobné, len o čosi väčšie. A boli mi malé.“

Nébyos sa nahlas zasmial a prstom ukázal na fľašu s vodou. Čiernovláska mu ju hodila. Spolovice ju vylial na seba, spolovice do seba. Potom ukázal na uterák. Menyana pozrela na dlháňa a uterák provokatívne podržala v rukách. Nébyos nadvihol ľavú obrvu a vzal si ho sám. 

„Ďakujem,“ zasyčal. „A čo ty? Po príchode na môj nebeský zámok si sa predsa hrdila, že aj ty trénuješ. Tvrdila si dokonca, že mieniš trénovať so sparingbotmi.“

„Pred pár dňami som vyhodnotila môj pokrok,“ zamumlala.

„A?“ povedal a začal zo seba utierať zmes potu a vody.

Ukázala šesť prstov. 

„Zosilnela si šesťnásobne?“

„O šesť percent. Necelých,“ odvetila. „Predtým, v prvý týždeň tréningu, som zosilnela o osem. Z toho vyplýva, že eventuálne môžem dosiahnuť polovičnú silu wikpótisa.“

„Vyzeráš sklamane.“

„To je odhodlanie,“ namietla. „Chcem skúsiť niečo nové. A kvôli tomu potrebujem teba.“

[reklama]

Nébyos si s očividnou úľavou sadol tesne vedľa nej. „Chceš, aby som ťa trénoval?“

„Hovoril si, že tento stroj je z Tellusu. A spomenul si, že je plný telluskej techniky.“

„Plný ako plný,“ okolkoval. „Mám tu nejaké telluské vozidlá, malé klzáky, chladničky, kuchynské zariadenia, zubné kefky, záchodové kefy...“ 

„A laboratórium.“ 

Zahľadel na ňu, akoby odhalila tajomstvo.

„Trochu som sa poobzerala,“ nebojácne priznala. „Našla som aj plnú zbrojnicu.“

„Až na pár výbušnín neobsahuje nič použiteľné.“

„To nechaj na mňa.“ Jej slová vyjadrovali nápad, naznačovali prosbu, no zneli ako rozkaz.

„Zbrane a panciere používajú len slabosi,“ mávol rukou.

„Ibaže ja medzi nich patrím,“ zhodnotila bez ostychu. „Neboj, ak s niečím prídem, nebudem ti to vnucovať.“

„Pokiaľ viem, máš celkom inú úlohu,“ pripomenul dôležitým tónom.

„Návlek, vďaka ktorému ťa Berdyom neodhalí, je takmer hotový,“ oznámila. „Niekoľko verzií. Postačí ich otestovať. Na to budem potrebovať viac vzoriek z centrálnej veže.“

„Máš ich mať,“ uistil ju.

„Môžem sa teda pustiť do mašín z Tellusu?“

Nébyos na ňu neveriacky zagánil. „Ty si vážne myslíš, že si s nimi poradíš? Sú celkom odlišné od noktidémskych aj teuteswénskych.“

„Poradím si.“

„Ako?“ povedal posmešne.

„Dosť veľa viem.“

„Odkiaľ?“

„Čosi som sa naučila sama. Väčšinu od starého otca v Leukopelose.“

„A ten to vedel odkiaľ?“

„Od mojej prastarej mamy, pravdaže,“ odvetila. „Patrila medzi techkultistov. Tí pripravujú stroje aj pre Tellus.“

Dlháň si pohŕdavo odpľul. „Pestovatelia.“

„Kultivovači,“ napomenula ho. „Kultivovačov strojov výraz pestovatelia uráža.“

„Viem,“ odvetil. „Nič som nenávidel tak, ako výpravy za nimi do Hengwidolu.“ Pri spomínaní ho striaslo. „Čo bola zač tvoja babka?“

„Prababka,“ opravila ho. „Bola veľkňažka, takže viedla vyjednávania.“

„A ako sa dostala do Leukopelosu? Techkultisti predsa opustenie chrámu trestajú smrťou.“ „Padla do oka vtedajšiemu kerpótisovi.“ 

„To by mal byť Kerguryonov starý otec Tawryon, všakže?“

„Áno, volal sa rovnako ako Kiyunov syn.“

Nébyos sa zamračil. „Ušla vďaka Tawryonovi, pánovi Yemovej stepi. A skončila v Čiernych pustatinách?“

„Neušla s Tawryonom, ale od Tawryona, lebo ju uniesol. A keďže veľmoži, ktorých poznala z vyjednávaní, sa báli jeho hnevu, skončila ako žena remeselníka v Čiernych pustatinách.“

Nébyos skrivil pery. „Myslel som, že barbarský teuteswénsky zvyk únosov žien už dávno vymizol.“

Menyana pozdvihla bradu. „A ako nazývaš to, čo si ty urobil mne?“

„Pôžička!“ 

*

 „Fascinuje ma tvoj obrat, ctený welpótis,“ uznanlivo povedal Kerguryon, spokojne sediaci za stolom, ktorý takmer úplne pokryli vyprázdnené, omrvinkami posiate misky, taniere a tácky.

„Žiaden obrat. Som otočený rovnako, ako predtým. Len to kvôli širokým bokom 

mojej panej nebolo vidieť,“ poznamenal starec, usadený oproti veľmožovi. „Po odchode Malak som konečne dostal príležitosť overiť podozrenia, ktoré mi tak naliehavo líčila Menyana. To je celé.“

„Červenooká striga ti neustále dýchala na krk, že?“

„Nie preto.“

„A prečo teda?“ opýtal sa Kiyun, ktorý sa plecom opieral o stenu.

„Teror.“

„Nová lietajúca obluda,“ zamumlal Kerguryon.

Starec prikývol. „Deberovi veľmoži nahlasujú každý nájazd Šasu. Potreboval som čo najskôr a nečakane prísť na miesto činu aj s mojimi mužmi. A na to som potreboval Teror. Je to jediný klzák, ktorý sa dokáže skryť pred radarom.“

Kerguryon sa rozrehotal. „Viem si predstaviť, na čo si prišiel. A ako sa Deber tváril, keď zistil, že snoríš v jeho panstve.“

„Aj kvôli tomu som sa rozhodol spojiť s vami. Bojím sa o život,“ priznal. „Čo je dôležité, počas výpravy do panstva Malého mora sme navštívili viacero miest, kde údajne plienili Šasu, a získal som dôkazy, že Deber nájazdy fingoval. Nie raz, ani dvakrát, ale viac ako rok.“

„Aj my máme tromfy,“ dodal jednooký veľmož. „Pamätáš, ako som pred rokmi Deberovi vtrhol do sídla a hľadal tam Tawryona?“

„Isteže, kto by na taký humbug zabudol,“ pokýval hlavou Hayan. „Prevrátil si celú budovu hore nohami, ale nič si nenašiel. Za trest ti odvelili teupótisov k Deberovi.“ 

„Medzičasom som zistil, že Deber si krátko predtým, ako som mu prekutral pelech, vedľa sídla vynovil starú podzemnú temnicu. Doposiaľ som nemal pádne argumenty, aby Rešep schválil žiadosť o jej prehľadanie. Vďaka tebe náš kerpótis nebude mať na výber.“

„Mimochodom, Hayan,“ prehovoril Kiyun, „nebolo by možné, aby ste nám Teror prepožičali? Pomohol by nám pri riešení jednej urgentnej záležitosti.“ Keďže si všimol starcov pobúrený výraz, spýtavo pozrel na Kerguryona. Ten prikývol. 

Kiyun tak starému welpótisovi vyrozprával o stretnutí s bytosťou, ktorá mohla byť jeho synom Tawryonom. 

Hayan sústredene počúval. Miestami sa tváril vydesene alebo neveriacky krútil hlavou.

„Pre otca Dyeusa,“ precedil, keď Kiyun dohovoril. „Ak je situácia taká, ochotne by som zniesol trest za poskytnutie Terora. Problém je, že niekoľko dní sa k nemu nedostanem. Poletí na ňom výprava do Hengwidolu na rokovania s techkultistami.“

Kerguryonovi sa nahrnula červeň do tváre. „Pestovači“, odpľul si a napriek námahe, ktorú mu spôsobovalo rozprávanie, začal chrliť síru: „Vraj rokovania! Dva aj tri dni striedavo stojíš na schodoch ich chrámu ako chuj, alebo pred nimi kľačíš ako kokot, prosíkaš ich ako taká umrnčaná piča, a vychvaľuješ ich ako jebnutý. A oni slastne ochkajú, že viac, viac, ty zaostalá pastierska opica, viac, to nestačí!“ Potom sa strhol a rozprávanie zmenil na súvislý prúd vulgarizmov. Zakončil ho zabedákaním: „Rešep je prilepený na majáku! Čiže hrozí, že túto slasť prikvačí na plecia mne!“

*

Menyana sledovala Nébyosov tréning aj na druhý deň. Tentoraz však od začiatku. 

„Neexistuje lepší oddych, ako pozerať sa na extrémnu námahu iného,“ vysvetlila.

Dnes sa na dlháňa pozerala inak: s aktivovaným druhým zrakom. A so slnečnými okuliarmi, pretože Nébyosovo telo odrážalo ostrú žiaru svetiel takmer ako zrkadlo.

„Spokojná?“ nadhodil dlháň, keď skončil a prisadol si k nej.

„Pri tréningu som pozorovala aj Kiyuna. Mlátil do sparingbotov priam so zúrivosťou. Z teba ale sála nenávisť. Proti komu je namierená?“ 

„Jej terčom budem najskôr ja,“ priznal.

„Nerozumiem.“

Zamračil sa. „Nie som spokojný.“

„Nerozumiem,“ zopakovala dôraznejšie. 

Pomaly pozdvihol ruky. Dlane zovrel do pästí a napol na nich každý jeden sval. Opovržlivo zašomral: „Mal by som byť silnejší. Oveľa.“

„Nerozumiem,“ zopakovala do tretice. „Predpokladám, že si silnejší než Kerguryon.“

„Tvoja perspektíva je veľmi krátkozraká,“ upozornil. 

„Takže ti predsa len namiešam kúru z prípravkov od Debera?“

„Až taký zúfalý nie som,“ namietol. „Možno je aj iná cesta.“

„Tou bude najskôr Motuova maska. Hádam správne?“

Prikývol a zároveň sa kyslo zasmial. „Ibaže ak sa Motu vráti na Penekmonion v stave, v akom očakávam... tak získanie jeho masky, bude ďaleko za horizontom mojich možností. Prinajmenšom ak na tom budem tak, akom som dnes.“

„Dopredu sťahuješ chvost?“ povedala prekvapene. 

 „Len konštatujem,“ zavrčal, „že budeme musieť byť, ehm, kreatívni.“ 

„Ako to myslíš?“

„Niečo so mnou nie je v poriadku. Treba zistiť čo a vyriešiť to.“

 „Čo takto tvoje ruky?“ povedala, akoby tipovala. „Prskajú z teba snehové vločky. Vanie ľadový víchor. Ale keď sa zmeníš, zrazu sú žeravé. To nesedí. Vôbec to nezapadá k zvyšku. Je to ako... porucha. Niečo na spôsob vyskočenej platničky.“

Nébyos sa na ňu zahľadel očami, ktoré akoby hovorili: Som až taký nevšímavý idiot?

„Čo je?“ čudovala sa Menyana. „Teba to nenapadlo?“

„Nepripadalo mi to ako problém.“

„Ani trochu?“

Pompézne odvetil: „Myslel som, že sú také horúce, lebo sú také úchvatné!“

Menyana zatlačila dlaň do Nébyosovho uvoľneného stehna.

„Čo to robíš?“ vychrlil.

„Akoby som sa zabárala do ľadovej triešte,“ povedala a zamyslene mu pozrela do oči. „Zvyšok svojho tela vari nepovažuješ za úchvatný?“

*

Keď Kiyun priviedol Priu do Kerguryonovej komnaty, a predstavil jej jej obyvateľa, dievčinu paralyzoval šok. „Rohy!“ objavne skríkla. „Nemáš rohy!“ 

Svalovec nechápavo zagánil.

„V okolí Svetlých hôr o tebe kolujú strašidelné príbehy,“ vysvetlil Kiyun. 

„Ha! Všetci predsa rozprávajú o hrôzach, aké zažívajú moji nepriatelia, keď do nich búšim!“

„Pri Svetlých horách ťa považujú za rohaté strašidlo,“ podotkol bojovník. „Asi si s tebou spájajú rohatú prilbu, čo nosieval tvoj otec.“

Veľmož sa na okamih pousmial. Vzápätí sa skúmavo zahľadel na Priu. Prstom naznačil, aby sa pootáčala. Uznanlivo pokýval hlavou. „Pevné ramená, široký chrbát, silné nohy. Dobrá práca, Kiyun!“

„Hej, to všetko narástlo mne!“ oborila sa do veľmoža blondína. „Je to výsledok mojej práce!“

„Vďaka môjmu tréningu!“ pripomenul bojovník. 

Potom Priou trhlo. Medzi lopatky ju trafila štipľavá frčka. 

„Správaj sa úctivejšie,“ karhal ju pošepky Kiyun. „Vieš ty vôbec, čo je to megabasilyos?“ 

„Drobec, ser nato,“ zachechtal sa svalovec a podal Prii svoju medvediu dlaň. „Čau, ja som Kerguryon. Volaj ma...“

„Dedko?“ napadlo Priu.

Muža striasla hrôza: „Len Kerguryon!“

Pria gesto opätovala. „Čau, ja som Pria! Volaj ma... Pria!“

Veľmož sa následne znova obrátil na Kiyuna. „A čo zbrane?“ 

„Nacvičovali sme boj s kopijami, ale nesedia jej.“

„Trénovať s bičom mi však nedovolil!“ posťažovala sa.

„Naň si ešte prislabá,“ zavrčal Kiyun. 

„Prislabá,“ zadumane zopakoval veľmož a zaškúlil na Priu. „Vyskúšajme!“ Mávol na Kiyuna, aby mu pomohol sa postaviť, a potom dievčine rozkázal: „Kopni ma!“ 

Pria vyplašene pozrela na Kiyuna.

„Neboj, zachytím to,“ uistil ju Kerguryon. „Pokojne ma kopni tak silno, ako vládzeš. A tvojím obľúbeným štýlom.“

Bojovník prikývol, Pria si teda priložila dlaň na rubín a výstupok zažiaril. Keď jej kožu pokryl červený prúd, napriahla sa... a Kiyun ju prudko schmatol za rameno. „Nie medzi nohy!“ vyštekol. Blondína teda zmenila postoj, vyskočila a kopom z otočky švihla pätou ku Kerguryonovej tvári.

Svalovec pôsobil sebaisto. V rovnakom okamihu, ako Pria vyskočila, mu dlaň vyletela k hlave. 

Obranne si ju pritlačil k pravému lícu.

Pria mu pätou opečiatkovala ľavé.

Zarachotilo. Veľmož prerazil stenu. A potom druhú. Cez diery začal doliehať prach a nezrozumiteľné nadávanie.

„Čo to hovorí?“ vyzvedala Pria.

„Chváli ťa!“ pohotovo zaklamal Kiyun. 

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!