Kerguryonov koniec

Regenerátor na Kerguryonovom tele zahladil všetky stopy nedávneho súboja. 

Trvalo to takmer tri hodiny. Podľa Kiyuna znepokojivo dlho.

 Starý pán bojoval o život, usúdil, zatiaľ čo sedel v rozľahlej knižnici. Odkedy Nébyos vzal Menyanu, slúžila len ako väznica starých zväzkov. 

Pohodlne sa opieral o stoličku a s nohami vyloženými na stole si zadumane pohadzoval kameň.

Kerguryon... bojoval o život, zopakoval v duchu.

Zamrazilo ho. 

Keď veľmoža konečne doviedli, na svojho vazala žoviálne zvolal: „Si dosť starý na to, aby si vedel, že jediné nohy, ktoré patria na stôl, sú kuracie. A to do chrumkava opečené.“

„Sám si hovorieval, že mám nohy ako kura,“ kontroval.

Veľmož Kiyuna premeral pohľadom. „Vidím, že znova si na seba nalepil nejaké to mäso. Ale kuracie nohy zostali.“ Nespokojne pokrútil hlavou. „Nikdy som nerozumel, čo na tebe sestra videla.“ 

„Ty sám si hovoril, že Argunia, nech jej slnko svieti na večnosti, je pozornejšia, vnímavejšia a rozumnejšia ako ty. Keď sa budeš veľmi, ale ozaj veľmi sústrediť, možno si uvedomíš, prečo som to považoval za kompliment.“

Kerguryon sa nahlas rozrehotal. „Je zázrak, že ťa tvoja opovážlivosť nedostala do hrobu,“ zahlásil a obaja muži sa objali tak vrúcne, akoby sa nevideli celú večnosť. 

V skutočnosti sa medzi štyrmi očami naposledy stretli pred necelými piatimi rokmi. Aj vtedy Kerguryon navštívil Kiyuna. No namiesto knižnice v temnici – pred vyrieknutím rozsudku za zabitie Deberovho  a Rešepovho brata Ramána.

Odvtedy obaja muži dávali veľký pozor, aby neporušili podmienky ortieľa, ktorý vyriekol oregios Aeristoklevés. Nebohý panovník síce – na veľké prekvapene väčšiny veľmožov – ušetril Kiyunov život. Ale bojovníka prakticky uvrhol do exilu v Čiernych pustatinách, a zakázal mu ich opustiť.

[reklama]

Kerguryion si všimol kameň v Kiyunovej ruke. „Vidím, že zostávaš verný starým zvykom.“

„Ty si s vyrezávaním prestal kvôli Tawryonovi, dobre si pamätám?“

Svalovec prikývol. Jeho hlas zrazu zjemnel. „Ešte keď bol malý, pochválil som sa mu zbierkou figúrok, ktoré som vystrúhal. Chcel skúsiť vlastnú. Tak som mu dal nožík...“

„Ty si dal dieťaťu do rúk nožík?“ prerušil ho Kiyun.

„Áno. Sekerku si medzičasom vzal sám.“ 

„Pre Dyeusa.“ 

„Neboj, ani raz nezaťal,“ upokojil Kiyuna. 

„Som rád, že sekerku hneď odložil,“ zamumlal bojovník.

„Kdeže. Zodvihol ju a začal ma s ňou naháňať!“

Kiyun zaboril tvár do dlaní, Kerguryon sa rozrehotal.

„Vystrúhal tak realistickú figúrku, že mi spadla sánka,“ priznal. „Precitol som zo sebaklamu a viac sa nepovažoval za umelca. Všetky moje diela som teda spálil.“

Kiyun sa pousmial. Vzápätí s ustarosteným pohľadom zaklonil hlavu. „Starý pán, stačilo. Nechcem počuť, čo mi povieš. Ale musím.“

Aj Kerguryon zvážnel. Zreteľne sa mu zrýchlil dych. „Mal si pravdu, drobec. Vo všetkom,“ zašeptal. „Vlastne je to oveľa horšie, než si si myslel.“

V knižnici nastalo ticho. Vyzeralo to, akoby Kerguryon hľadal odhodlanie prehovoriť. 

„Práve som sa venoval istým spoločenským záležitostiam, keď mi prišla urgentná správa od Leukony,“ prehovoril napokon. „V pohraničí s Deberovým panstvom sa vraj objavil neznámy nepriateľský tvor. Keď naňho narazila pohraničná hliadka, zostal z nej iba popol. Okamžite som doletel a s pomocou Leukony bytosť vystopoval.“

Kerguryon pristál niekoľko kilometrov od blížiacej sa hrozby na najbližšom z hŕstky pahorkov. Vyšiel z klzáka, zastavil sa na okraji vyvýšeniny a ponoril druhý zrak do diaľky. Po niekoľkých minútach v šírej trávnatej rovine zachytil pohyb. 

Smeroval priamo k nemu. 

Prudko zrýchľoval. 

„Poď sa hrať,“ zachechtal sa, ešte stále podnapitý črevotočom, ktorý do seba súkal počas nedokončeného súboja s Nébyosom. A vyrútil sa protivníkovi v ústrety. 

Zrazili sa na úpätí pahorku. 

Jeho sok na kostiach niesol viac svalov ako on. Mal telo človeka, ale jeho hlava rozhodne nebola ľudská. Z úst mu trčali šabľovité tesáky, z lebky vyrastal bizarný kostený hrebeň, na ľavej strane prederavený zelenkavým kovovým prstencom. Tvor nemal žiadne ušnice, ani jediný vlas či chlp. Nahotu mu nedokonale zakrývali zdrapy nohavíc a farba, ktorou mal pomaľovanú kožu.

 „Kto si, odkiaľ prichádzaš a čo chceš?“ zavolal na obludu.

Tvor zaručal ako divé zviera. 

„Nehovoríš? Hanbíš sa, lebo kvôli zubiskám šušleš, však áno!“

Bytosť  namiesto odpovede rozďavila sánku a vrhla sa naňho ako lačný predátor. 

Jednooký veľmož pohotovo zareagoval. Jeho päsť neminula a odrazila obludné čeľuste.

„Dostal ranu, ktorou som ho hodlal vyradiť z boja,“ okomentoval Kerguryon v knižnici. „V sekunde sa otriasol. A potom mi hlavou vrazil do hrude, akoby ma chcel preklať tou divnou kostenou obrubou!“

Kerguryon sa zapotácal. Na okamih stratil koncentráciu, takže inkasoval ďalší úder. Päsť do tváre. 

Tentoraz ho však protivník nezaskočil. Úder očakával.

„Nechal si sa zasiahnuť?“ čudoval sa Kiyun. 

„Áno. Chcel som zistiť, aký je silný,“ vysvetlil. „Myslíš, že keby som ho pekne poprosil, povedal by mi to?“ 

Bojovník hlasno odfúkol. „A?“ opýtal sa.

„Drbol mi, akoby mal namiesto päste kladivo!“

Kiyun prevalil očami. „Oplatilo sa to?“

„Jemu áno, mne nie.“

Veľmož si medzičasom pripravil vlastný útok. Drvivý trojúder: bezprostredne pred zásahom sa totiž zdalo, akoby sa mu predlaktie roztrojilo. Kerguryon takto uštedril trojnásobne silnejšiu ranu, no zároveň minul neúmerne veľa síl, takže techniku využíval len zriedka. 

Trojrana obludu omráčila. Na okamih. Kerguryon nadviazal druhým trojúderom a mocným kopancom, ktorým kreatúru odvrhol. Sám odskočil opačným smerom a začal pripravovať najsilnejší zo svojich útokov na diaľku.

Dlaňou pokrčenej pravačky pevne schytil lakeť vystretej ľavej ruky, ktorou mieril na protivníka. A odratúval. „Tri. Dva. Jedna.“

Obluda sa zatiaľ nespamätala.

Kerguryon využil čas k dobru. S ohromným vypätím opakoval: „Jedna. Jedna. Jedna...“ Potom nad červenou smršťou stratil kontrolu.

Zahrmelo. Kreatúra nestihla zareagovať. Záblesk jej neomylne zasiahol trup. 

Doznievajúci treskot prehlušil výbuch. Keď doznel, Kerguryon sa zhrbil a oprel o kolená. Prudko dýchal. S námahou sa vzpriamil a sústredene mávol rukou – víriaci prach rozohnal nápor vetra.

„Ach, pojebte ma poriskom Perkunosovho sekeromlatu!“ mimovoľne zaklial, zízajúc na pomaľovanú obludu. Čupela a úplne ho ignorovala. Namiesto neho pozornosť venovala odtrhnutej pravačke, do ktorej zvedavo pichala ukazovákom ľavej ruky. Nevšímala si taktiež to, že z hrozivej rany jej striekal hustý tmavočervený prúd. Potom sa kreatúra skoncentrovala, zamračila... a krvotrysk ustal. 

Tvor vyzývavo zazrel na veľmoža. A ten sa rozbehol. 

Po pár krokoch sa odrazil a priskočil k protivníkovi. Päste sa mu medzičasom rozžiarili na červeno. No skôr, než zasadil prvý z elektrizujúcich úderov, príšera zvyšnou rukou schmatla dlaň tej odtrhnutej. A potom odfaklenú končatinu použila ako kyjak.

Kiyun v tomto bode rozprávania nechápavo pokrútil hlavou.

„Dobre počujem? On ťa mlátil jeho vlastnou odtrhnutou rukou?“

Veľmož pritakal. „Tým ale bizarnosti len začali,“ vyzdvihol. „Mlátili sme sa hlava-nehlava, a keď sa mi zazdalo, že získavam prevahu, roztiahol papuľu ako had, čo sa snaží prehltnúť vajce veľbluda. Zasvetielkoval mu hrebeň a... bác! Z gágora do mňa chrsol záblesk. Mal som dojem, že som sa zrazil s planétou.“

„Vypálil ho z hrdla? Ako rozprávkový drak?“ 

„Hneď som sa cítil ako princezná,“ zabručal veľmož.

„A potom?“

„Výpad som hrdinsky ustál,“ buchol po stole.

Kiyun sa podozrievavo zamračil. „Zosypal si sa na zem?“ 

„Ale hrdinsky!“ zdôraznil veľmož. „A zaraz som skočil na nohy. No a potom vidím, že kostený hrebeň mu znova svetielkuje. Tak som vztýčil štít. Lenže tentoraz neútočil. Namiesto toho sa mu odrhnutá ruka rozpadla na prach. A zrnko po zrnku sa vyskladala na pôvodnom mieste.“

„Ako si zareagoval?“

„No ako, ako. Vynadal som mu, že podvádza,“ pokrčil plecami. „Mimochodom, zabudol som ťa upozorniť, že ten tvor nemal rubín. Len jazvu.“

Bojovník spozornel. „Nemal rubín a napriek tomu predvádzal dary rubína. To mi niekoho pripomína.“ Kerguryonova grimasa dala jasne najavo, že si túto skutočnosť uvedomuje, ale nehodlá o nej špekulovať. Namiesto toho sa vrátil k rozprávaniu.

Ihneď, ako si obluda obnovila stratenú končatinu, vrhla sa na Kerguryona. Prerazila červenkastý  svetelný štít, ktorý jednooký muž zhmotnil, a dorážala doňho kosteným hrebeňom a chniapala tesákmi. Ale predovšetkým ho bombardovala päsťami.

Kerguryon sa s náporom bleskurýchlych úderov vyrovnal tak, ako vždy. Inkasoval ich. Presnejšie, namiesto odrážania útokov, ktoré prichádzali prirýchlo na to, aby na ne všetky reagoval, sa sústredil na to, aby rozdával vlastné. 

Napriek tomu, že čelil protivníkovi, ktorý udieral mnohonásobne mocnejšie, než bol zvyknutý, začal získavať prevahu a do soka búšil čoraz viac. Po jednom z obzvlášť vydarených zásahov však na moment poľavil v sústredení. A to sa mu vypomstilo.

K zemi zrazený tvor mu do stehna zabodol šabľovité zubiská. 

„Preťal mi tepnu!“ skríkol svalovec. „Opúšťalo ma toľko krvi, že by som ňou uhasil horiacu stodolu!“

„Použil si rubín?“

„No nie, palcom som na ranu pritlačil, aby striekala prudšie, a  prúdom krvi som sa pokúsil toho rohatého omráčiť!“

Kiyun zastonal. 

„Samozrejme, že som použil rubín!“ zaburácal Kerguroyn. „Inak by som otrčil kopytá!“

„A utiekol si,“ doplnil Kiyun. 

Svalovec sa s plnou vážnosťou ohradil: „Ozbíjalo ma to o tak veľa síl, že som hrdinsky ustúpil!“

„Nepochybne hrdinskejšie, než väčšina bojovníkov víťazí,“ poznamenal bojovník. Veľmož prižmúril oko: „Viem, že si to myslel ironicky. Ale to nič nemení na fakte, že máš pravdu!“ 

Kiyun sa nahlas zasmial.

„Po zastavení krvácania som naňho vrhol tri najmasívnejšie štíty, na aké mi zostali sily,“ pokračoval Kerguryon, „a popri tom som druhým zrakom autopilotovi klzáku nariadil, aby po mňa doletel. Potom búúm! Moje štíty tvorovi poriadne ponatriasali kosťami a zároveň ho odhodili diaľky. Kým sa spamätal, klzák ma vyzdvihol. No skôr, ako som zmizol v diaľke, stroj zasiahol zábleskom z papule. Našťastie, len ho zďaleka lizol, ale aj to stačilo, aby ho vážne poškodil.“

„Prečo si teda neodletel k Leukone? Mal si to k nej oveľa bližšie.“

Kerguryon sa zahanbene uškrnul. „Prečo, prečo. Kvôli strate krvi som stratil vedomie a pri páde čelom rozbil navigáciu. Mašina si to teda nasmerovala k môjmu bezpečnostnému kontaktu. Zaň som kedysi určil teba. Stroj dohľadal tvoje aktuálne sídlo a šup, letel som do Čiernych pustatín. Keď som sa prebral, na návrat bolo neskoro. Lebo som práve havaroval.“

„Takže si za mnou nedoletel preto, lebo chceš toho tvora, o ktorom si presvedčený, že je to môj syn, dolapiť spolu so mnou?“

„Nie. To mi nenapadlo. Ale neznie to zle.“

„Mimochodom, čo ťa presvedčilo, že ten tvor je Tawryon?“ 

Svalovec sa zachmúril. „Vidím, že mi neveríš.“                         

Nedávno Nébyos Kiyunovi sľúbil, že mu „vráti syna“. Bojovník však veril, že to znamená získanie jeho mŕtveho tela – nech už s ním Deber urobil čokoľvek–, aby ho mohol riadne, v sprievode všetkých posvätných rituálov pochovať.

„Priateľu, chcel by som ti veriť,“ priznal. „Ale viem, že niekomu by sa náramne hodilo, aby som uveril, že akási obluda, čo terorizuje tvoje alebo moje panstvo, je Tawryon.“

„Ja som si istý,“ vyhlásil veľmož. „Iste, má inú tvár. No niekoľko rán, ktoré som utŕžil, bolo presne trikrát silnejších.“

„Tvoj trojúder.“

„Vymyslel som ho ja,“ zdôraznil Kerguryon, „A naučil som ho jedine Tawryona. Ani ty, ani Teygun ste si ho nedokázali osvojiť.“ 

„Možno ho niekto vyvinul nezávisle od teba,“ navrhol Kiyun.

„Ešte jeho postava. Tvar a úpony svalov boli identické, ako mal Tawryon,“ dodal veľmož, zrazu takmer nezrozumiteľne. 

Taktiež prudko zbledol. A začal kropiť podlahu potom z čela a spánkov. 

Kiyun si všimol, že niečo nie je v poriadku.

„Neraňajkoval si jedlo s dátumom spotreby v klinopise?“ nadhodil.

Kerguryon sa pokúsil odpovedať, no zradila ho artikulácia. Skúsil sa postaviť, no zradili ho nohy. Zastonal, spadol na kolená a mocne zaťal zuby. 

Vzápätí sa bezvládne prevalil dopredu. 

*

Kiyun tieto prejavy dobre poznal. Vedel, že Kerguryonov kolaps nezvráti ani regenerátor. 

Takto to vyzeralo, keď si rubín pýtal daň za svoje dary. 

Červený parazit skracoval život. Welpótisovia umierali ako šesťdesiatnici. Bojovníci, keďže dary využívali intenzívnejšie, zomierali okolo štyridsiatky. Päťdesiatnici boli nevídaní.

Kiyun to všetko veľmi dobre vedel, ale nepripúšťal si to. 

Veľmoža dal odniesť do najluxusnejšej hosťovskej komnaty a rozbehol sa za Hayanom.

Doslovne mu vtrhol do komnaty.

„Naozaj chcete pomôcť Kerguryonovi?“ zvolal naňho.

„Áno, samozrejme,“ nástojil starec.

„Tak poďte urýchlene za mnou!“

Keď dorazili, Hayanovi postačil krátky pohľad druhým zrakom, aby zhodnotil stav nevládneho, stonajúceho veľmoža: „Náhly atak s takto skokovitým zhoršením symptómov môže znamenať len jedno. Rast vlákien rubína prekročil kritický bod.“

„U iných bojovníkov predsa koniec nenastáva tak náhle a neprebieha tak rýchlo!“ 

„Čím neskôr koniec začne, tým rýchlejšie aj skončí,“ odvetil Hayan. „A slávny megabasilyos sa oneskoril o takmer pätnásť rokov.“

Tentoraz prestával zrozumiteľne artikulovať Kiyun – nie však kvôli rubínu, ale kvôli zmesi zlosti a zúfalstva. „Takže toto je skutočne koniec, Hayan?“ vyprskol s oscilujúcimi zreničkami. „Nedá sa nič robiť? Vôbec nič?“ 

„Nechcem znieť pateticky, ale ak chcete pre Kerguryona ešte niečo urobiť, zostaňte s ním. Nech odíde tak, ako si vydobyl najslávnejšie víťazstvá. S vami po jeho boku.“ 

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy, Spectramaart

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney