Bolesť a úľava

Keď ju vzal na svoju vzducholoď, Nébyos Menyanu najprv vydesil, potom povzbudil. A napokon jej oznámil: „Som ochotný poskytnúť ti voľnosť. Viac ako to! Ak splníš, o čo ťa požiadam, dám ti všetko, čo chceš. Aj to, čo ešte nevieš, že chceš!“ 

Čiernovláska podozrievavo zdvihla ľavú obrvu. „O čo ma plánuješ požiadať?“

„V podstate o to, aby si robila to, čo obvykle.“

„Máš tu welpótisovské priestory?“

„Zaiste.“

„A čo tvoji welpótisovia? Po novom si basilyos, mal by si mať siedmych. Alebo už odtiekli dole odtokom?“

Nébyos afektovane odvrátil hlavu a zasyčal: „Opovážlivo zasahuješ do môjho intímneho života!“

[reklama]

No neurazil sa nadlho. A návrh zopakoval.

Menyana zaváhala – ale nakoniec opatrne súhlasila. A dlháň ju hneď nato vzal na prehliadku Deberových katakomb, v ktorých zhliadla výsledky pokusov jeho welpótisa Meldenesa. Z podzemia sa vrátila s rukami plnými záznamov a vzoriek Meldenesom použitých preparátov. A od Nébyosa dostala prvé zadanie: „Otestuj vzorky, a ak Meldenes Deberovu silu zdvojnásobil, ty so mnou dosiahni trojnásobok!“

Jeden deň míňal druhý, až nastal ten, na ktorý Nébyos čakal – Menyana ho zavolala vypočuť si jej verdikt. 

Vletel do svojho krištáľového amfiteátra a schodiskom sály prebehol ako víchor. No keď skočil na pódium, nemal si kam sadnúť. 

Trón už mal obsadený.

Sedela na ňom Menyana. 

Zachmúrenou tvárou sa opierala o koleno. 

Prekvapene si ju premeral. Mala na sebe tmavozelené čižmy nad kolená, čierne šortky a zelenú blúzku. „Konečne si vymenila uniformu za noktidémsku garderóbu?“ 

„Našla som pár schodných kúskov,“ fľochla bez života. „Snáď si na ne zvyknem.“

Nébyos sa prudko naklonil a zo vzdialenosti niekoľkých centimetrov sa jej zahľadel do očí.

„Pôsobíš tragicky. Nepáči sa ti u mňa?“

Pokrútila hlavou. „Som hotová. Vo všetkých významoch tej frázy.“

„A?“

„Išlo by to,“ zamumlala.

Nébyos sa vztýčil a víťazoslávne vypol hruď. 

„Išlo by to, ale nerobila by som to.“

Spozornel. „Lebo chceš, aby som zostal slabý?“

„Nie.“

„Narástli by mi chlpy na chrbte?“

Ozval sa podráždený povzdych. 

„Nenarástli by mi chlpy na chrbte,“ zvolal objavne, „a práve to ťa irituje!“

„Aký máš vzťah k močeniu krvi, krvavej stolici a nepredvídateľnému zlyhaniu srdca?“

„Vo voľnom čase uprednostňujem iné aktivity,“ odvetil. „Prečo sa pýtaš?

„Lebo presne to by ťa čakalo. A ešte kŕčové žily. Ozaj výrazné kŕčové žily. Stojí ti to za to?“

„Nuž, riziko...“

„...istota...“ opravila ho. „Bola by to len otázka času.“

„...istota náhlej predčasnej smrti...“ uvažoval nahlas. „To by som zvládol. Ale kŕčové žily? Nemienim byť škaredý. Vedela by si ich odstrániť?“

„Deberovi sa vydúvajú tuším aj vlásočnice v očných buľvách. Čiže dopadla by tak každá tvoja žila. Nemôžem ti predsa vybrať všetky.“

Prikývol. „Veru, bez žíl by som to už nebol ja.“

„Keď som experimentovala na vzorkách tvojho tkaniva,“ pokračovala čiernovláska, „všimla som si, že miera škodlivosti je najvyššia u tých najúčinnejších látok a zmesí. Bunky reagovali tak búrlivo, že si netrúfam odhadnúť, aký ohňostroj by v tebe vyvolali naživo.“ Po krátkej odmlke zhodnotila: „Si skrátka príliš citlivý.“

Nébyos sa zatváril urazene a na chvíľu sa zamyslel. Napokon podišiel k svojmu trónu. 

„Môžem?“ 

„Zaiste,“ povedala a neochotne sa podala.

Nébyos si sadol.

Priamo a ňu. 

Jeho obrie telo vyzeralo oproti útlej žene, zlostne fučiacej kdesi pod ním, priam komicky rozľahlé.

„Drvíš ma!“ zavrčala.

Niekoľko rýchlych hmatov a vymenili si úlohy. Menyana spočinula na Nébyosových stehnách. „A teraz ty drvíš mňa. Ale aha, aký som statočný! Ja to vydržím!“

„Úchvatný výkon,“ ironicky poznamenala a zoskočila z dlháňových nôh na vlastné.

„Ak to nepôjde takto,“ dumal, „musím to skúsiť inak. Rozšírim rady mojich pomocníkov. Čo takto prijať tvoju kamarátku Priu? Podľa toho, čo som sa prednedávnom dozvedel, pozoruhodne napreduje.“

Čiernovláska prudko vydýchla. „V momente, ako ju sem dotiahneš, vyskočím cez prvé okno tvojej vzducholode.“

Dlháň sa pobavene uškrnul. „Preháňaš,“ povedal neveriacky.

„Isteže preháňam,“ prikývla. „Vyskočila by som z druhého.“

Nébyos zúžil viečka: „Nie ste kamarátky?“

„Určite nie.“

Viečka zúžil ešte viac: „Nenávidíš ju?“

„Irituje ma a je otravná, to je všetko,“ odsekla. Nébyos gestom rúl naznačil, aby v rozprávaní pokračovala. Menyana ale ostentatívne zmenila tému. „Mimochodom, pri pokusoch mi čosi udrelo do očí. Nič z toho, čo sa mi dostalo do rúk, nemôže viesť k tak zdeformovaným hromadám mäsa, aké sme videli v niektorých kobkách. Deber s Meldenesom tam dole očividne skúšali aj niečo celkom iné. Niečo oveľa účinnejšie, než sme od nich dostali. Ibaže sa s tým nepodelili.“

Nébyos ľahostajne kývol hlavou. „Viem.“             

Menyane šklblo kútikmi úst. „A neprekáža ti to?“

„Vieš, ja viem, čo Deber má. Deber vie, že ja viem. Tak veď ty, že to nepotrebujem.“

„Si si istý?“ opýtala sa udivene.

„Mám svoje,“ zazubil sa a prudko sa postavil. „Túto poradu dokončíme inokedy. Teraz mám chuť na víno. Nedáš si?“

Mrzutý pohľad, ktorým ho počastovala, bol jasnou odpoveďou. 

„Mala by si sa trochu odreagovať a rozveseliť! Najlepšie so mnou!“

„Nemám náladu. Uviazla som na mŕtvom bode. Neexistuje nič, čo neznášam viac.“

„Ako povieš. Ak zmeníš názor, vieš, kde ma nájdeš!“ oznámil a bezstarostne vykročil.

„Nie, neviem, kde ťa nájdem!“ kontrovala.

„Tak nájdem ja teba!“ odvetil a zoskočil z pódia.

„Ešte jedna otázka,“ zvolala, kým sa blížil k vchodu. „Nepatrilo jedno zo zdeformovaných tiel v Deberových katakombách Kiyunovmu synovi?“

Nébyos zaraz zastal. Pomaly sa otočil späť na Menyanu a nástojčivo vyhláskoval: „Nie.“ S neobvyklou vážnosťou pokračoval: „Žiadne z tiel u Debera nepatrilo Kiyunovmu synovi. Na to som dal veľký pozor.“ Zaujato prekrížil ruky. „A čo keby áno? Čo keby jedna z tých más mäsa skutočne bola Tawryon?“

„Požiadala by som ťa, aby si mi Debera zveril do opatery. Vyznám sa v bolesti. Čosi by som ho priučila.“

*

Kiyun zúfalo hľadel na kŕčmi zmietaného Kerguryona. 

Bojovali bok po boku dvadsať rokov, ale teraz ho prvý raz počul sústavne revať.

„To sa nenájde nič proti bolesti?!“ skríkol na Hayana.

Starec zalomil rukami. „Dostal toľko, koľko sa doňho vmestilo,“ odvetil. A pošepol: „Ale už to nepotrvá dlho.“

Kiyun vedel, že fúzatý welpótis sa ho snaží upokojiť. Napriek tomu ho jeho slová pobúrili.

Zrazu sa strhol.

„Hayan, niečo vyskúšam,“ ohlásil. „Prosím, urobte, čo sa dá, aby sa starý pán ešte nevybral k slnku.“

Starec nestihol ani len prvý raz prikývnuť, a Kiyun vybehol z miestnosti. Smeroval do svojej spálne, kde pristúpil k farebne odlíšenej časti steny. Pevný povrch sa rozostúpil a odhalil šatník s pohodlným domáckym oblečením, úplne nenoseným, pretože Kiyun sa najlepšie cítil v uniforme. Bojovník sa načiahol do hĺbky priestoru, a šatník sa rozostúpil podobne, ako predtým stena. Odhalil police s truhlicami. Niektoré pôsobili archaicky, ošúchané dekádami ak nie stáročiami. Iné vyzerali moderne. Bojovník vytiahol najmenšiu a zdanlivo najnovšiu z nich. Položil ju na stôl, stiahol si rukavicu a niekoľkými ťahmi ukazováka ju roztvoril a roztiahol ako vtáčie krídla. 

Skrývala belasé ampulky.

Dar od Nébyosa. 

Prípravok, ktorý čiastočne zvráti rozrastanie vlákien rubína.

Kiyun dostal maximálne množstvo, ktoré ľudský organizmus znesie. Ak by užil všetky dávky, smrť by oddialil o približne päť rokov. Zatiaľ minul dve tretiny: prvá ho zbavila symptómov, ktoré u bojovníkov sprevádzajú umieranie, a druhá mu život predĺžila o približne dva roky.

Neváhal. Vzal niekoľko ampuliek a utekal späť. Keď sa skláňal nad Kerguryonom, zložil z nich kryt, takže vyzerali ako jednorazová injekcia.

Kiyun užíval jednu každé tri dni. Extrémne situácie vyžadujú extrémne riešenia, pomyslel si a svalnatému veľmožovi naraz vpichol štyri.

„Čo sú to za preparáty?“ znepokojene sa opýtal Hayan.

Kiyun odpovedal úprimne: „Netuším.“

Starec vzal prázdne injekcie aj s obalmi do dlane. „Písmo nepoznám,“ zahundral. „Odkiaľ to máte, Kiyun?“

„V podstate sú darom z nebies,“ odvetil. Potom sadol na kreslo oproti posteli a s dlaňami nepokojnými od nervozity sledoval bolesťami zmietaného veľmoža. 

Po chvíli si uvedomil, ako neuvážene konal. Do Perkunosa, prečo som vpichol všetky štyri? pomyslel si a zbledol a znervóznel ešte viac. 

Presne z tohto dôvodu sa s Kerguryonom tak dopĺňal. Svalovec sa zdanlivo bez rozmyslu vrhal do nepriateľských šíkov, no ani v tom najkrvavejšom bojovom virvare nestrácal chladnú hlavu. Naproti tomu Kiyun svoj postup na bojisku metodicky a prefíkane plánoval. Ale v zápale boja sa príliš často prestával ovládať. Napokon, práve dávna strata sebaovládania ho pripravila o panstvo, hodnosť a takmer o život.

Kontrolu nad sebou strácal aj pri návaloch emócií. Preto sa im snažil vyhýbať. Tentoraz mal šťastie. Jeho konanie sa zaobišlo bez ujmy. Kerguryon po pár minútach prestal kričať. Po pol hodine ustali kŕče. Dokonca sťažka, ale zrozumiteľne zvolal: „Počujem farby!“ 

*

Potom, ako nedokázala splniť prvé zadanie od Nébyosa, Menyana začala zdanlivo bezcieľne blúdiť po chodbách jeho nebeského zámku. 

V minulosti sa vždy, keď si nevedela rady, vybrala na dlhú prechádzku. Nielen preto, aby sa prevetrala, ale aj preto, že aby nechala svoje myšlienky voľne plynúť. Takto ju riešenie alebo odpoveď, ktoré hľadala, neraz napadlo spontánne, akoby z čista-jasna.

Tentoraz nenašla riešenie problému, s ktorým si nevedela rady. 

Našla Nébyosa.

A to v momente, keď otvorila dvere...

... na kabínke toaliet.

Okamžite ich zabuchla. 

„Nabudúce sa zamkni!“ vyštekla.

„Nič ma neteší tak, ako keď niekoho príjemne prekvapím!“ namietol a zastavil tak jej pobúrený pochod smerom späť na chodbu.  

„Slovo príjemne očividne chápeme celkom odlišne!“

„Nehovoril som o tebe!“ ohradil sa spoza dverí Nébyos.

„Toto nie je normálne,“ vyprskla a rozpačito hľadela na kabínku. „Ak niečo chceš, počkám ťa von.“

„Odchádzam z Penekmonionu,“ pokračoval Nébyos, nehľadiac na jej žiadosť. „Keď zavŕšim prípravy, zavítam na niekoľko svetov s Noktidémskym osídlením.“

„A ako to súvisí so mnou?“ opýtala sa. A keď si všimla, že s nadchádzajúcou odpoveďou sa dvere na kabínke sa začali znova otvárať, ihneď ich zabuchla. 

„Berdyom ma nepustí. Máme isté... nezhody. Malak by ho ukáznila, ale nemôžem čakať celé mesiace, kým sa vráti.“

Menyana sa uškrnula. „Počula som, že sa ťa pokúsil zmeniť na hromadu popola,“ povedala. „Ale čo presne chceš odo mňa?“

„Maskovací návlek. Taký, cez ktorý ani Berdyom nezistí, že ide o mňa.“

„Dobre,“ prikývla odhodlane. „Ale keď to splním, dovolíš mi vrátiť sa.“ 

„Vrátiť sa kam?“

„Ku Kiyunovi.“

„Prečo by si sa k nemu vracala? Vymenil ťa.“

„Čo to táraš?“ 

„Dobrovoľne sa ťa vzdal. Výmenou za to žltooké dievča. V podstate mi naznačil, že si ťa môžem nechať, pokiaľ nechám Priu na pokoji.“

Menyanina bledá tvár razom sčervenela.

„Klameš!“

Dlháň sa zdanlivo súcitne usmial.

„Ani jediná hláska nebola nepravdivá,“ kontroval. „Priznaj si to. Hlboko vo svojom vnútri vieš, že mám pravdu.“

Ticho.

„Tak?“ naliehal. „Rozmýšľaj. To ti ide najlepšie. Tak ako to je?“

Menyane sa roztriasli zreničky. „Možno,“ neochotne priznala.

Potom sa dvere na kabínke otvorili tak prudko, že ich nestihla zachytiť. Nébyos už stál na nohách. A so širokým úsmevom prešiel okolo čiernovlásky. Tá naňho zmätene zízala.

„Čo je? Stalo sa niečo?“

„Ty si predsa vôbec...“ zahabkala a ukázala dovnútra kabínky.

„Vidím, že máš veľmi dobrý sluch aj čuch. Zaiste,“ prikývol. „Za čo ma máš, drahá? Som jeden z najvyššie postavených veľmožov na tomto svete, viem čo je slušnosť a galantnosť, hlavne ak sa na záchode bavím s dámou,“ vysvetlil. „Napokon mám dojem, že pred chvíľkou sa ti uľavilo za nás oboch.“ 

POKRAČOVANIE / OBSAH

_

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Titulný obrázok: Spectramaart

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney