Boj

Čokoľvek si Menyana v poslednom čase zaumienila, okolnosti sa vždy zvrtli. Najprv plánovala do Kiyunovej služby zasvätiť brata, lenže pri prvej úlohe oňho prišla. Neskôr hodlala pomôcť Kiyunovi čeliť výsadku Dravca, no vzápätí namiesto toho utekala pred jeho tajomným ničiteľom. A krátko po príchode do bezpečia rodinného sídla ju druhý zrak upozornil, že stratil kontakt s tým Kiyunovým. 

Skôr, ako sa jej lícami opäť rozkotúľali slzy, si v dátach všimla čosi zvláštne. 

„Môj signál sa nestráca v prázdne. Nie, čosi ho... aktívne odráža a rozptyľuje,“ uvedomila si, „Rušenie! Kiyun nezahynul, len sa so mnou nemôže spojiť!“

Neváhala a rozhodla sa ho vypátrať. O pomoc chcela požiadať lendpótiu Bianyu, ktorú považovala za Kiyunovu najspoľahlivejšiu vazalku. Keď ju kontaktovala, Bianya ju však informovala, že v troskách Dravca, ktorý sa zrútil na území jej panstva, sa našli preživší. Vrátane vodcov. Menyana ich nakázala previezť do Kiyunovho sídla, kde sa nachádzali najvýkonnejšie regenerátory. A ako Kiyunova pobočníčka ich tam nasledovala. Keď dorazila, nestihla viac ako krátku obhliadku. Prv, ako mala čas dôsledne sa venovať zraneným, druhý zrak ju informoval o ďalšom prekvapení. 

Prichádzala flotila klzákov.

Prichádzal pán jej pána. 

A prichádzal čas, aby Menyana po prvý raz stála zoči-voči členovi veľrady.

 „Toto nedopadne dobre,“ povzdychla si.

Tak ako takmer vždy, mala pravdu.

[reklama]

Teraz s údivom aj očividnou nevôľou sledovala pristávanie lietajúcich strojov. 

Z najväčšieho vystúpil robustný muž s dlhými vlasmi. Vo svojej uniforme pôsobil ako balvan, na ktorý nasilu natiahli gumenú rukavicu.

Menyana pána svojho pána očakávala v čele Kiyunových veľmožov, bojovníkov a služobníctva. Tak ako ostatní s výnimkou hudobníkov a hlásnikov, úctivo pokľakla.

Očakávaný návštevník nečakal, kým vytrubujúci muzikanti dohrajú, nečakal, kým ho obkolesí vlastný sprievod, a už vôbec nečakal na to, kým jeho príchod riadne ohlásia. Vyvolajúc všeobecný zmätok, jednoducho vtrhol na pristávaciu plochu a zastal až pri čiernovláske.

„Slávny syn ospevovaného Kratyona, ktorý v rukách lámal kamene ako vaječné škrupiny, vnuk mocného Tawryona, pohľad na ktorého vyvolával v očiach protivníka zúfalstvo! Vitajte, megabasilyos Kerguryon zvaný Nesmrteľný!“ zvolala Menyana, aby suplovala hlásnika. „Vitajte v Čiernych pustatinách, a ďakujeme, že ste naše panstvo poctili návštevou. Naše srdcia plesajú radosťou!“

„Odpusť si sladké reči, mám stareckú cukrovku!“ odfúkol svalovec. Kým šokovaná Menyana hľadala slová, muž sa začal rozhliadať. Zrenička jediného oka mu slabo žiarila. „Kde je Kyiun? Nikde ho tu nevidím!“ vyštekol. „Jeho klzák vraj zostrelili. Je to pravda? Prežil?“

Menyana prikývla „Teupótis žije,“ povedala a zaklamala: „Leží s ťažkými zraneniami v regenerátore.“

Starý veľmož sa zatváril pobúrene. „A vôbec, prečo so mnou hovoríš ty?“ 

„Som welpótia Menyana, Kiyunova pobočníčka.“.

Nesmrteľný zvraštil obočie. „Čože... čo si?“

„Prepáčte,“ kajala sa Menyana a s čelom vtlačeným do zeme roztržito dodala: „Som dcéra Dorusa, ktorého topánky boli pevnejšie, ako zem, po ktorej chodil, a vnučka Danyona, ktorý na hradbách Leukopelosu neustúpil ani o...“ 

„Dosť! Nepochopila si ma,“ prerušil ju a počudovane hľadel na Menyanine dva zlaté kruhy na výložkách, zatiaľ čo niektoré mlčiace postavy za ňou niesli o jeden navyše. „Vidím, že Kiyun si naďalej robí, čo sa mu zachce,“ zamumlal a prstom naznačil, aby sa Menyana aj zástup za ňou vzpriamili. „Zariaď, aby mojim klzákom čo najrýchlejšie doplnili palivo,“ rozkázal. Keď žena mávnutím ruky vydala služobníctvu žiadaný rozkaz, dodal: „Vraj ste v troskách Dravca našli niekoľko živých.“ 

„Áno, piatich. Ale prevoz napokon prežili len welpótis Hayan a teupótis Otyon. Teupótisove zranenia sú, žiaľ, devastačné. Prišiel o končatiny, oko a časť tváre, zregenerovať sme nevedeli ani kľúčnu kosť, niekoľko rebier...“ 

„Stačí,“ prerušil ju „Nemusíš mi jeho zranenia vymenovávať, ako ingrediencie v recepte nejakého jedla.“

Menyana na Nesmrteľného zmätene pozrela.

„Aj keby Otyon prežil,“ pokračoval, „v tomto stave oňho Malak ani nik iný nebude mať záujem. Na tvojom mieste by som zvážil, či preňho nebude najlepšie, keby si ho vyslobodila. A poslala k slnku.“

Menyana nasucho prehltla. 

„Je to rozkaz?“

„Pre Dyeusa, nie!“ namietol Nesmrteľný. „Bavíme sa o tvojom osobnom rozhodnutí. Ja len neurčito a celkom nezáväzne naznačujem, čo od teba očakávam, že urýchlene vykonáš.“

„Och. V poriadku,“ habkala Menyana. „Rozhodnem sa teda sama. Na základe vášho odporúčania.“

Veľmož sa usmial a prikývol. „Mimochodom, prečo ste ma o Dravcovi neinformovali okamžite, ako ste vedeli o jeho prítomnosti?“

„Riadili sme sa príkazom Malak,“ bránila sa. 

Kerguryonov rozľahlý hrudník sa prudko roztiahol. „Malak je prorokyňa! V podstate obyčajný posol, nič viac!“ zvýšil hlas. 

„Odpusťte, slávny megabasilyos,“ sklonila hlavu. „Čelili sme urgentnej hrozbe a keďže Malak je mega...“

„Menyana!“ skríkol Kerguryon. „Váž slová!“ 

„Teda,“ zamotala sa Menyana, „jej hodnosť...“

Bielovlasý bojovník v očakávaní prekrížil ruky.

„Nuž, jej hodnosť...“ okolkovala, „... chcela som sa na ňu opýtať!“

Kerguryonovi vyleteli obrvy vysoko na čelo.

„Jej hodnosť? Nestojí za reč!“ zvolal. Opomenul skutočnosť, že postavenie Malak niektorí považovali za nadradené jeho vlastnému. „Ale k veci. Pochybili ste, takže  keď Kiyun vyzdravie, párkrát ho obúcham o zem alebo niečo podobné.“ 

Vyplašene zažmurkala.

„To bol žart,“ dodal Nesmrteľný smrteľne vážnym hlasom.

Žena si nahlas vydýchla a opatrne sa usmiala.

„Nie, teraz to bol žart!“ zrúkol Kerguryon. „Samozrejme, že ho obijem o zem. A možno dostane dupľu. Irituje ma, a čo je horšie, nielen mňa, ako si v Čiernych pustatinách počína.“

„Slávny megabasilyos, berte ohľad, že máme veľmi sťažené a obmedzené...“ začala Menyana, ale veľmož ju ráznym mávnutím ruky umlčal. „Nerozptyľuj ma! Preberieme to po návrate!“

Mladá žena spozornela. „Kam máte namierené? K troskám Dravca?“ 

„Nielen,“ opravil ju. „Na preskúmanie trosiek postačí malá skupinka. Druhá časť preskúma akési podozrivé miesto na úpätí Štítových hôr. No a tretia časť pod mojim vedením navštívi neobývané teupótisovské sídlo v jednom z kráterov. Malak a Hayan tam zistili akési pochybné aktivity, možno pelech Šasu.“

Menyana výrazne zbledla.

Toto oficiálne neobývané sídlo... donedávna považovala za svoj domov. A nechala v ňom množstvo stôp, ktoré ju spájali či už s „podozrivými aktivitami“, alebo s inými nie celkom dovolenými činnosťami – predovšetkým „znesväcovaním“ strojov.

Kerguryon si belosť na Menyaninej tvári rýchlo všimol.

„Žiaden strach, welpótia,“ pobúchal ju po chrbte, až to čiernovláskou zakymácalo. „Nenechám ťa tu. Rátam s tým, že sa mojej misie zúčastníš!“

V rovnakom čase, ako ju Kerguryonova ruka búchala po chrbte, druhý zrak čiernovlásku upozornil na správu. Na jej veľké prekvapenie, prichádzala od Kiyuna. „Upratujem v tvojom sídle,“ hovorila. „Zdrž Kerguryona, za žiadnych okolností sem teraz nesmie prísť!“

Niekoľkokrát sa prudko nadýchla a vydýchla.

„Slávny megabasilyos,“ oslovila veľmoža vzápätí. „Prosím vás o inšpekciu zranených. Môjmu osobnému rozhodnutiu ohľadne teupótisa Otyona by výrazne prospelo, pokiaľ by vaša nezáväzná a neurčitá indícia, ohľadom vášho očakávania, ako mám pokračovať, vychádzala z informácií, ktoré uvidíte a posúdite na vlastné oči!“ Potom sa preľakla sa a chvatne dodala: „Na vlastné oko, oko!“

„Dievča,“ začudoval sa Nesmrteľný, „hovoríš tak komplikovane, akoby si odriekala zaklínadlo.“ 

„Ospravedlňujem sa,“ kajala sa. „Súhlasíte teda s mojim návrhom?“

Svalnatý muž sa zamyslel. No skôr, než vyslovil odpoveď, z pristávacej dráhy doľahlo zvolanie: „Welpótia Menyana! Tankovanie úspešne dokončené!“

„Výborne!“ zaburácal Kerguryon a rázne vykročil ku klzákom. „Nastupovať!“ zvolal a zamával na Menyanu, aby sa pridala k nemu.

Čiernovláska sa chytila za hlavu a zahľadela na oblohu. „Toto nedopadne dobre,“ zašeptala.

*

Ešte skôr, ako letka Kerguryonových jednotiek doletela k Menyaninmu sídlu, dvojica klzákov dorazila na úpätie Štítových hôr. Presne na miesto, odkiaľ Malak zachytila prvé, najslabšie prejavy hlasov priepasti. Výsadok viedla jedna robustná teupótia Leukona. 

Dievčenská tvár plavovlásky akoby nepatrila na ramenatú postavu s neobvykle širokým chrbtom. Z klzáku vystúpila nasledovaná tuctom ďalších postáv a vykročila k vytýčeným súradniciam. Keď na miesto dorazila, druhý zrak jej premietol inštrukcie.

Zneli jednoducho. Jednoducho zmätočne.

„Máme podozrenie, že v oblasti sa môže nachádzať nenápadný vstup do podzemia. Dôsledne prehľadajte okolie. Je veľmi reálne, že ho prehliadnete,“ udivene čítala žena, hľadiac do kilometrovej prepadliny presne v mieste koordinát. 

Preskočila niekoľko verzií inštrukcií, čo všetko robiť, ak by vstup do podzemia nenašla. Informácií  o tom, čo robiť, ak vstup nájde, našla nepomerne menej. Zvesila plecia. Ale dlho nešpekulovala. Rozhodla sa pre najjednoduchší postup. Mávla na svojho welpótisa a prstom ukázala dole do krátera. Vzápätí tam vletela guľovitá sonda. Po chvíli dorazili prvé dáta.

„Čokoľvek tam bolo, už to tam nie je,“ povedal postarší muž. 

Leukona stála s rukami v bok a hľadela do tmavej, zdanlivo bezodnej prepadliny. „Kto by to bol povedal,“ zašomrala. Rozhodla sa zaveliť na návrat. Potom sa pozornejšie zahľadela na  početné trosky hornín. Namiesto toho, aby ležali iba vnútri krátera, povaľovali sa aj na jeho okraji a ďalej od neho. Akoby boli nasypané. Akoby tam napadali zhora.

„Čokoľvek tam bolo, presunulo sa to zdola smerom hore,“ povedala a zodvihla zrak k oblohe.

Aj keby sa to nemaskovalo, cudzí objekt by neuvidela. Vznášal sa privysoko.

*

Klzák Kerguryona Nesmrteľného už na diaľku odhalil, že v okolí Menyaninho sídla sa pohybuje skupinka neidentifikovaných ľudí.

„Maskujú sa,“ čítala dáta Menyana. „Je ich tam asi 20.“

„Výborne,“ zvolal Kerguryon. Zdalo sa, že s týmto scenárom počítal a pripravil sa naň. „Číslo dva povedie výsadok. Číslo jedna bude v zálohe,“ rozkázal prostredníctvom palubného komunikátora.

Zakrátko sa Menyana presvedčila, ako dobre sa pripravil.

Tri klzáky začali na pristávaciu dráhu Menyaninho sídla zhadzovať kapsuly, z ktorých sa vykľuli bojovníci vedený teupótisom Melhyonom. Kerguryon so sprievodom medzičasom pristál v susednom, vyvýšenom kráteri, s dobrým výhľadom na bojisko. Služobníctvu nakázal rozmiestniť stoly a kreslá. A pripraviť občerstvenie. Potom sa usadil vedľa Menyany a s pomocou druhého zraku zaujato sledoval, ako si vedie výsadok. Popri tom nahlas sŕkal z proteínovej limonády.

„Toto sa mi snáď sníva...“ zašeptala čiernovlasá žena. 

Keď ju sluha ponúkol nápojom, sušienkami a koláčmi, a ona zdvorilo odmietla, zašmátral po nich Kerguryon. „Daj to sem,“ rozkázal a na chvíľu odtrhol oči od Menyaninho sídla. „Welpótia, prečo si taká vyplašená? Pokazil sa ti druhý zrak?“

„Nie, nie, všetko je v poriadku,“ ubezpečila ho. 

„Tak pozeraj,“ urgoval ju veľmož. „Môj výsadok práve vyprášil väčšinu zamaskovaných bojovníkov. Som zvedavý, čo sú zač. Nevyzerajú ako Šasu. Však uvidíme...“

Potom sa znova zahľadel na bojisko... a zanadával.

„Stalo sa niečo, slávny Kerguryon?“ opýtala sa čiernovláska.

„Na chvíľu som pozrel mimo a zrazu aha! Najútlejší z tých maskovaných rozhadzuje mojich lendpótisov a wikpótisov ako chrobáky!“ Potom sa nahlas zasmial. „Toto ešte bude zaujímavé! Pozri, teraz sa s ním chytí za pasy Melhyon!“

Dobehol ďalší sluha. Nesmrteľný tentoraz pozornosť od bojov neodtrhol ani na sekundy. Odmietol pokrmy a gestom ruky poslal sluhu preč.

Menyana konečne aktivovala druhý zrak a priblížila si dianie na bojisku. Všimla si, že jeden z maskovaných bojovníkov medzičasom nielenže úspešne odráža útoky vodcu Kerguryonovho výsadku, ale Melhyona dokonca zaháňa do úzkych. A to napriek tomu, že zároveň vykrýva výpady troch ďalších bojovníkov. 

„Aká nádhera. Menyana! Pozri, toto je súboj ako z učebnice. Vidíš, ako sa pripravuje na útok? Videla si tú ranu? Pozri na tú efektivitu. Hahá, to bol dobrý trik!“

„Vám sa naozaj zdá, Melhyon bojuje tak dobre?“ 

„Ale kdeže!“ zasmial sa Kerguryon. „To ten druhý, maskovaný. Melhyon ma nezaujíma. Je to idiot, ktorého musím strpieť a vláčiť so sebou, pretože mi ho nedávno pridelili. Vplyvní príbuzní a blabla. Nejako sa mi z toho nepodarilo vycúvať. Ale to je jedno. Ten druhý. Naňho je radosť hľadieť. Veď aha! Bojuje tak dobre... akoby som ho sám vycvičil!“

„Určite ste vycvičili nepreberné množstvá bojovníkov,“ pohotovo reagovala Menyana.

„Vrátane Kiyuna presne troch,“ odvetil.

Čiernovláska sčervenala.

„Nerád trénujem ľudí, ku ktorým nemám blízky vzťah....“ vysvetlil, nespúšťajúc zrak z bojovníkov.  Potom sa trochu zarazil. „Vlastne, ten maskovaný borec naozaj pôsobí, ako by som ho vlastnoručne vycvičil ja!“

Kerguryon začal vyratúvať: „Čiže máme Kiyuna, jeho syna a Teyguna, čo zdrhol k Šasu. Tento tu nie je ani zďaleka tak rýchly ako Teygun.“

Čiernovláska znervóznela.

„Na rozdiel od Kiyunovho syna je nažive.“

Čiernovláska si zahryzla do pery.

„To môže znamenať len jedno!“ deklaroval veľmož.

Menyana nasucho preglgla.

„Bude to Teygunov učeň!“

„To je jediné logické vysvetlenie,“ zaklamala.

„Si veľmi múdra žena,“ potľapkal ju po pleci a zasmial sa. „Naozaj dúfam, že ťa s tvojim pánom nebudem musieť popraviť tak skoro, ako to zatiaľ vyzerá.“ 

Menyana sa nesmiala.

„Si múdra žena, ale nemáš zmysel pre humor,“ urazene dodal.

Ich rozhovor prerušila doposiaľ najsilnejšia rana. Zdalo sa, že Kerguryona už nezaujímala. Pôsobil, akoby presne vedel, ako súboj bude pokračovať a ako dopadne. Namiesto toho, aby ho sledoval, zvliekol si uniformu aj tielko a začal sa rozcvičovať.

Menyana stratila reč. Nedokázala odtrhnúť oči od obrovských svalov, ktoré sa jej zjavili pred očami. Nepôsobila, že sa jej páčia. Skôr na ne upínala zrak, akoby nič podobné doposiaľ nevidela. 

„Je to naozaj skvelý bojovník, radosť sa naňho pozerať. Ale stačilo,“ hovoril jednooký veľmož, rýchlo striedajúc drepy, kľuky a výskoky.

„Kam idete?“

„Kam by som išiel? Idem ho zabiť,“ povedal lakonicky. „Povinnosť mi káže tu a teraz ho poslať k slnku.“

Keď skončil, hrdo pozrel na navreté žily na svojich ramenách. Jeden zo sluhov mu priniesol olej, hrebeň a zrkadlo. Muž ich odmietol. „Je tu zlé osvetlenie, nebudeme robiť záznam,“ vysvetlil. Ďalší mu ponúkol ťažký pancier na trup a masívne, zlatisto sa lesknúce rukavice – dedičnú zbraň Kerguryonovho rodu. Bojovník odmietol aj tie. „Nepreháňajte. Idem si len trochu pocvičiť,“ povedal a zmizol vo svojom klzáku. 

„Toto nedopadne dobre,“ zopakovala Menyana.

POKRAČOVANIE / OBSAH

(pokračovanie - prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nezverejneným kapitolám)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney