Z hlbín zeme, z hlbín času

„Som sklamaný. Toto sa na teba nepodobá,“ prehovoril Deber. Na Nébyosa hľadel v opačnom garde, než posledne – na tróne sedel on, dlháň mu tentoraz jeho veľmožský stolec neobsadil.

Nébyosovi poskočilo obočie. „Nerozumiem.“

„Prichádzaš, aby si stál pred mojim trónom? Došli ti nápady? Potom, čo predvádzaš v poslednom čase, by som očakával, že ťa prinajmenšom zastihnem, ako mi kadíš na stôl v jedálni.“

„Ach tak,“ jedovito odfúkol Nébyos a prehnane hlboko sa uklonil. „Prepáč, nenašiel som misu s polievkou.“

Polonahému svalovcovi sa zavlnili pery. Prudko vydýchol, rovnako prudko sa postavil a vykročil v ústrety hosťovi. „Meldenes, ideme,“ oznámil a z hlúčika veľmožov pri stolci vystúpil štíhly muž s výraznými lícnymi kosťami a polodlhými čiernymi vlasmi. 

Nébyos hostiteľa nasledoval aj s útlou postavou po boku. Pred zrakmi dvoranov ju skrýval čierny plášť s kapucňou.

Deber na jej prítomnosť zareagoval, až keď opustili audienčnú sálu.

„Kto je to? Za mnou aj mojou sestrou si doposiaľ chodil sám.“

„Moja welpótia,“ odvetil s hrdosťou v hlase.

Deber ju podozrievavo premeral. „Načo si ju dovliekol?“ Ostrý tón jeho hlasu prezrádzal, že je všetko iné, len nie nadšený.

Dlháň sa uškrnul. „Vidím jej očami a uvažujem jej rozumom!“ 

[reklama]

Svalnatý veľmož naňho nechápavo zazrel, no skôr, než stihol reagovať, ozval sa Meldenes.

„Ak sa môžem vyjadriť, ja som potešený,“ prehovoril tempom, ktoré bolo oproti reči ostatných zhruba polovičné. „Len welpótis skutočne ocení úspechy iného welpótisa!“ 

Keď vystúpili z piateho, okrajového prstenca Deberovho sídla, vydali sa k skupine budov oproti. Bolo ich oveľa viac a dosahovali väčšie rozmery, než budovy pri Kiyunovom sídle. 

Zastavanú plochu ohraničovala vysoká hradba, ktorá areál zároveň oddeľovala od hustej džungle – Deber panoval panstvu Malého mora, jedinému na Penekmonione, kde sa nachádzali nielen veľké masy stojatej vody, ale aj husté lesy a pralesy. Čierne, tak ako väčšina rastlinstva na Penekmonione a iných svetoch málo žiarivých hviezd.

Vošli do impozantnej mramorovej stavby s vysokou klenbou ale prázdnym interiérom. Nachádzal sa v nej iba zasklený podstavec, na ktorom spočívalo zabalzamované telo Ramána.

Keď sa Deberovi rozžiarili zreničky, podlaha sa rozostúpila a odhalila starobylé kamenné schodisko vedúce do podzemia. Otvor sa nachádzal oproti podstavcu, takže veľmož pred každým zostupom hľadel priamo na zabitého súrodenca.

„Vchod do starej mučiarne,“ poznamenal Meldenes a svojmu pánovi podal dlhý čierny plášť. Chlad v podzemí vyžadoval viac ako len bedrové rúško a chrániče predlaktí.

„Páchne to tu stáročiami,“ povedala Menyana. Teraz, v súkromí tesného, do hlbín vedúceho schodiska, sa konečne odhodlala stiahnuť si kapucňu a odhaliť tvár.

„Tieto priestory majú takmer päťsto rokov. Postavili ich krátko potom, ako Teuteswénov poverili správou planéty,“ pripomenul Meldenes.

„Dávno sa na ne zabudlo,“ dodal Deber. „Objavili sme ich náhodou pri kopaní základov krypty.“ 

„Ak tomu správne rozumiem,“ povedal Nébyos zamyslene, „keď ti pred piatimi rokmi Kerguryon vtrhol do sídla, to, čo hľadal, v skutočnosti ležalo pár metrov vedľa.“

Veľmož prikývol. „Aj to len kvôli Kiyunovi.“

„Ak by si pre svojho brata nestaval kryptu, jednooký by našiel, čo hľadal,“ poznamenal dlháň. Po chvíli dodal: „Kruté.“

Stiesneným priestorom zarezonoval Deberov chrapľavý smiech. „Kruté? Nie. Zaslúžené!“ namietol.

Stočené schodisko vyústilo do vlhkej chodby so zaobleným stropom a kamennou podlahou. Deber trikrát zatlieskal a na stenách sa rozhoreli fakle. Odhalili desiatky masívnych, ale prastarých drevených dvier na oboch stranách. A taktiež čosi iné.

„Morbídne,“ poznamenal Nébyos.

Fakle trčali z bezhlavých, o stenu pribitých ľudských trupov. Keď sa rozhoreli plamene, vyzeralo to, akoby kostlivcom na krku vyrástli ohnivé hlavy.

„Toto riešenie interiéru je pôvodné,“ upozornil Deber. „Pripadalo nám pôsobivé, tak sme ho ponechali, len sme nahradili spráchnivené kusy novšími.“

Nébyos pristúpil k trupu, ktorý sa nachádzal najbližšie pri vchode. „Tento vyzerá čerstvo,“ povedal a zohavenému zvyšku strčil ukazovák medzi rebrá. „Tuším mu zostali aj vnúto...“ 

Trup sa začal prudko metať.

Menyana zhíkla, Nébyos reflexívne odskočil. „Vysvetlí mi niekto, ako to, že tento žije?“ vyštekol.

„Žije-nežije, ako sa to vezme,“ reagoval Meldenes a ticho sa zachechtal. „Priznávam, v jeho prípade som sa nechal trochu uniesť.“

„Kedysi nás vítal tancom hneď, ako sme vošli,“ prezradil Deber. Ustarostene dodal: „Posledné týždne je akýsi lenivejší.“

Meldenes sa zahľadel na bezhlavé, bezruké a beznohé telo bez kože a prstami skúmavo natiahol jeden zo svalov, ktorý z neho visel. „Nevyzerá práve najlepšie. Obávam sa, že zomiera.“

*

Nébyos sa predchádzal po chodbe a so záujmom čítal nápisy na dverách. 

„Nechceš moju kúru?“ zvolal naňho Deber. „Ušetríš veľa času. Stačí vzorka krvi a Meldenes ti pripraví rozpis aj samotné dávky.“

„Môj pán vďaka mojej formule zosilnel takmer dvojnásobne,“ neskromne vyhlásil chudý welpótis.

„Nie. Chcem niečo špeciálne,“ oznámil Nébyos. 

„Špeciálne?“ zopakoval Deber a položil mu dlaň na hrudník. „Myslel som si,“ poznamenal. „U niektorých ľudí sú rubíny tak zapadnuté v tkanive, že ich pod oblečením nevidieť. Ale ty žiaden nemáš.“ Odtiahol ruku a zamyslene dodal: „Dotýkať sa ťa je ako ohmatávať permafrost.“

Nébyos sa usmial, akoby mu veľmož lichotil. Potom sa naklonil a do ucha mu pošeptal: „Ešte raz sa ma dotkneš, a zaradíš sa medzi držiaky na fakle.“

Deber urazene zdvihol bradu. Nastavil dlaň a Meldenes mu do nej položil malú sklenenú tabuľku.         

 „Popisy preparátov a rozpis ich kombinácií a dávkovania,“ povedal odmerane a predmet podal Menyane. Tá ho roztiahla na dvojnásobnú veľkosť a dotykom prsta aktivovala. 

„Niektoré zo subjektov sme medzičasom zakonzervovali, ale výsledky väčšinou vidieť na prvý pohľad,“ vysvetlil Meldenes. „Samozrejme, všetky, aj tie najmenšie zmeny máte podrobne opísane v dokumentácii.“

Nébyos sa sklonil k Menyane a zahľadel na sklenú tabuľku. Chvíľu so záujmom posúval text a potom vykročil k jedným z blízkych dvier. 

„Ak subjekty ešte vnímajú, neprihováraj sa im,“ varoval ho Deber. „Nie sú príliš zhovorčivé.“

*

Na okraji obrieho krátera sa stretli dve postavy.

Prvýkrát po takmer štyroch rokoch v súkromí.

„Začína sa hovoriť, že tu bdieš bez prestávky,“ prehovorila Malak Červenooká a prikročila k bratovi, ktorý upieral zrak na centrálnu vežu.

Rešepovi sa na tvári zjavil široký úsmev. „Fámy preháňajú,“ odvetil a sestriným očiam venoval hlboký pohľad.

„Od návratu na Penekmonion si neopustil maják,“ podotkla.

„Taká je moja povinnosť. Som správa a prvý ochranca Penekmonionu,“ prízvukoval. „Zodpovednosť za hlasy priepasti padá na moje plecia. Keď sa vrátia, musím to byť ja, kto ich privíta. A umlčí.“

„Čo ak sa nevrátia?“

„Neveríš slovám Berdyoma?“

„Čo ak,“ zdôraznila.

„Potom sa hanby za moje zlyhanie nezbavím do konca života,“ odpovedal. „Ale Motu sa vráti. Ani ty sama neveríš, že odišiel nadobro.“

Malak spozornela. „Ako môžeš vedieť, v čo verím?“

„Bojíš sa.“                            

Prudko vydýchla.

Pri najmladšom bratovi jej rezervovanosť a odmeranosť odjakživa pokrivkávala. Rešep sa navyše naučil rozpoznať sestrine emócie aj keď sa črtali hlboko pod povrchom.

„Nikto si už nepamätá, kam siaha moc týchto bytostí,“ pripomenula akoby na svoju obranu. „Napriek tomu si na hlasy trúfaš?“

„Bojovník je len taký veľký, aké veľké prekážky prekonal,“ vysvetlil. Odhodlanie sršiace každého jeho slova sa zdalo neotrasiteľné. „A hlavne, nositeľom hlasov je Belyon. Nedopustím, aby na môjho synovca vztiahol ruku niekto cudzí.“

„Spravuješ planétu ako keby si bol oregios, ale sentimentálny si ako malý chlapec,“ skonštatovala. „Predpokladám, že práve preto si mňa a Kerguryona potrestal len symbolicky.“

Rešep sa po výčitke z úst sestry zatváril pobavene. „Zdvojnásobil som vám tribút a odobral status mojich zástupcov,“ pripomenul. „To považuješ za symbolický trest?“ 

„Prečin, akým je neumlčanie hlasov, si pýta tvrdší.“

„Tuším, o čo ti ide,“ povedal a znova sa usmial. „Fascinuje ma, ako hlboko siaha tvoja averzia voči Kerguryonovi. Kvôli tomu, aby som mu sprísnil trest, ochotne ponesieš rovnaký postih.“

„Voči ctenému megabasilyosovi prechovávam iba úctu a obdiv!“ oponovala s vážnosťou kráľovnej.

Rešep sa nahlas zasmial a sestre položil dlaň na plece. „Chýba mi tvoj zmysel pre humor,“ povedal. „Dúfal som, že kým pobudnem v tvojej červenej oáze, stretneme sa častejšie.“

„Podľa Berdyoma to nie je nutné,“ oznámila lakonicky, ale brat na ňu pozrel, akoby prijímal ospravedlnenie.

Zareagovala tak, že mu odsunula dlaň z pleca. 

„Ak ti ide o tvrdý trest, dobre teda. Viem, čo Kerguryona ubije viac než čokoľvek iné.“

Inak kamenná, neprirodzene dievčenská tvár Malak Červenookej sa rozjasnila. „Hovor!“ urgovala.

„Uzavriete manželstvo!“ vyhlásil.

Kamenný výraz sa v okamihu vrátil. „Som zasnúbená s Nébyosom,“ podotkla.

„Pokúsil som sa o žart.“

„Viem,“ zdôraznila hlasom, v ktorom sa črtal urazený tón. „Ale aj tak som zasnúbená s Nébyosom.“

Rešep si vzdychol. „Prišla si iba kvôli tomu, aby si apelovala o tvrdší trest?“ 

„Nie,“ priznala. „Potrebujem sa ťa na niečo opýtať. Na Penekmonion.“

„Nerozumiem. Nik predsa o ňom nevie viac ako ty a Berdyom.“

„Tvoja perspektíva je širšia,“ pripomenula. 

Pochybovačne pokýval hlavou. „Nemyslím si, ale skús. Čo ťa zaujíma?“ 

„S touto planétou niečo nie je v poriadku.“

„Je to pastiersky svet. Planét chudobných na pôdu a nerasty je ale mnoho.“

„Berdyoma znepokojilo slnečné dievča,“ dodala. „Motu, Nébyos a teraz ona. Je to priveľa.“

„Žiada Berdyom, aby sme ju eliminovali?“

„Áno. Ale musíme počkať. Precitla len na okamih a stratila sa mu.“ 

„Keď znova precitne, poverím Astériu. Alebo Nébyosa.“

„Astériu. Jednoznačne Astériu,“ zdôraznila. „Ale to nie je všetko. Už viac neverím, že otec nás na Penekmonion vyslal z dôvodu, ktorý verejne deklaroval.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Vedela som len to, čo všetci. Otec mi o našej misii nič nepovedal. Nikdy so mnou neprehovoril. Zamysli sa preto ty.“ 

Rešep pokrútil hlavou.  „Tvrdil, že mu išlo o Aeristoklevésa. Otec chcel pre náš rod získať syna tunajšieho oregiosa, vtedy jedného z najmocnejších veľmožov ríše. Mne to pripadá ako vierohodný a rozumný dôvod.“

„Na to, aby som získala pre náš rod potomka, by som predsa nepotrebovala sprievod v podobe troch bratov.“

„Penekmonionu chýbali basilyosovia,“ pripomenul Rešep.

„Penekmonion nie je jediným svetom, ktorého veľmožov zdecimovalo Povstanie,“ kontrovala. „Ale je jediným svetom, s ktorým má Arškodeš spory. Kedysi to bola naša planéta.“

„Objavili ju Teuteswéni.“

„Ale ako prvá tu stála naša kolónia.“

„Zanikla pred viac ako pol tisícročím. To je dávno zabudnutá história,“ pripomenul.  „Otec nás sem zrejme poslal jednoducho preto, že sme poloviční Teuteswéni, takže veril, že nás miestni prijmú lepšie. A hlavne, otec to asi považoval za príležitosť, ako urýchliť naše napredovanie v ríšskej hierarchii. Na Arškodeši by sme na hodnosti a príležitosti, ako tu, čakali dlhé roky.“

„Zrejme, asi,“ zašomrala Malak. Potom prudko roztvorila oči. „Ty nevieš!“ vyhŕkla. „Ani tebe nič nepovedal!“

Rešep sa zamračil, akoby ho urazila. „Nuž, nebolo žiadnym tajomstvom, že z nás všetkých veril najviac Ramánovi.“

„Ale on je mŕtvy,“ pripomenula Malak a objavne dodala: „A s ním zrejme zomrel aj skutočný účel nášho príchodu.“

Rešep zostával skeptický. „Drahá sestra, obávam sa, že hľadáš tajomstvá tam, kde žiadne nie sú.“

„Drahý brat,“ povedala ľútostivo, „ty nevieš. Ty nevieš... nič.“ 

Rešep zaťal päste, čo neuniklo červeným očiam červenovlásky.

„Je to vlastne poklona,“ povedala. „Otec veľmi dobre vie, že ty nikdy nevykonáš nič, čím by si poškvrnil svoju česť. Ale kde jeden vidí zdroj hrdosti, tam druhý nachádza nepreniknuteľnú prekážku.“

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney