Výprava

Kiyun sa s Priou presunul približne kilometer od svojho sídla, doprostred šírej, veternej bazaltovej roviny.

„Čaká ťa prvá misia,“ oznámil, keď dorazili. 

Pria radostne poskočila.

„Bude to nebezpečná výprava. Možno budeš čeliť niekoľkonásobne silnejším protivníkom.“

Priin sebavedomý úsmev zostával Kiyunovým varovaním nedotknutý.

„Ak ma nezasiahnu, nič im to nebude platné!“ vyhlásila a zahnala sa päsťou do vzduchu. 

„Ten, kto sa príliš spolieha na rýchlosť, si pestuje slabinu,“ pripomenul. „Stačí jedna prekvapivá, dobre mierená rana a skončila si. Mnohokrát som to videl. No keďže sa nerád chválim, podrobnosti si nechám pre seba.“

Blondínka sa zamračila.

„Tak čo mám robiť, ak narazím na silnejšieho protivníka, ale nemám sa spoliehať na rýchlosť? Ukecať ho, aby sa vzdal?“

Kiyun sa obrátil smerom na otvorenú čiernu pustatinu.

„Ako už vieš, pri útokoch meníš podobu útvarov, ktoré zhmotníš,“ upozornil. „To, či vytvoríš štít, záblesk alebo sféru jasu mení mechanizmus účinku, nie silu útoku.“

„Áno, áno. Môžem nepriateľom otriasť, drvivo naňho udrieť alebo sa mu zabodnúť do tela,“ vysypala, a na Kiyuna vyzývavo pozrela, akoby očakávala pochvalu.

Tá neprišla. Namiesto nej nasledovalo ďalšie vysvetľovanie. 

„Existuje spôsob, ako uvoľniť niekoľkonásobne viac energie, než normálne. Náročná technika, ktorú zvládne len zopár bojovníkov. Ja sám som sa ju naučil len prednedávnom. Jej prevedenie je nesmierne nepríjemné, ale to, čo dokáže... Nuž, pozeraj.“

Bojovník aktivoval rubín, predpažil vystreté ruky a preložil dlane jednu nad druhú. Po chvíľke sústredenia sa mu spod prstov v sprievode tichého bzučania vyrútil červený jas. Prúdil asi desať sekúnd a na desiatich metroch kamenistej zeme zanechal trištvrte metra hlbokú brázdu.  

Pria vyvalila oči. „Ty si tú skalu odparil!“

[reklama]

„A teraz druhý spôsob,“ oznámil.

Ruky najprv nechal visieť voľne vedľa tela. Objavil sa hustnúci červený prúd smerujúci od rubína do dlaní, kde sa koncentroval do čoraz jasnejšej žiary. Po zhruba minúte Kiyun predpažil a dlane spojil rovnakým spôsobom, ako predtým. „Máš dojem, akoby si si urgentne potrebovala uľaviť, ale nepohodliu sa musíš vzoprieť,“  objasnil námahou poznačeným hlasom. 

Vydržal ešte niekoľko sekúnd. Potom povolil.  

V rovnakej chvíli, ako mu spod dlaní vyšľahol masívny, elektrizujúci záblesk, zahrmelo.

Skaly prerážal ako horúci nôž maslo. 

Vyprchal oveľa skôr než predošlý. Napriek tomu sa vedľa prvej brázdy sa objavila priekopa, ktorej dno aj koniec ležali v nedohľadne.

„Úchvatné!“ zvýskla Pria a ohromene nazrela do ryhy. „Nauč ma to a zavolaj Astériu!“ 

Kiyun prehovoril pološeptom. „Nevýhodou je dlhá príprava.“ Ešte tichšie poznamenal: „A okrem toho...“ zasekol sa a bezvládne padol na zem. Po chvíli dodal: „Toto.“ 

Pri si k nemu čupla a udivene ho premerala.

„Nepraktické,“ poznamenala. „A odo mňa chceš, aby som sa túto techniku napriek tomu naučila?“

„Dávam ti týždeň,“ vyhlásil ledva počuteľne. „A očakávam, že ju zvládneš do takej miery, aby si ju mohla používať v boji.“

Blondíne vyleteli obrvy vysoko na čelo. „Nepadol ti kameň, ktorý si neustále pohadzuješ, náhodou na hlavu?“

„Je celkom iné naučiť sa novú techniku, keď máš štyridsať, a keď si mladá žaba, ktorej len prednedávnom aplikovali rubín,“ zašeptal profesorsky.

„Čo-že?“ zajachtala.

„Áno, zamlada a krátko po získaní rubínu ti všetko ide ľahšie.“

„Nie to!“ namietla. 

„A čo?“

„Tvoj vek!“ zvolala dramaticky. „Kiyun, veď ty si prastarý!“

*

Prii napokon postačilo päť dní. 

Znova sa teda zišli na otvorenej pustatine.

„Tvoj prístup mi nesedel,“ priznala. „Našla som iný. Zistila som, že keď spojím dlane do tvaru valca, odolám nutkaniu uvoľniť záblesk lepšie a skoncentrujem silnejší útok, než inokedy.“ Ukázala na dvojicu rýh v bazalte. „Chceš to vidieť? Vyrýpem ďalšiu jamu?“

Kiyun sa zamyslel. „Nie. Vyskúšame niečo iné.“

Bojovník sa rozhodol, že zhmotní rad ôsmich obranných štítov so stúpajúcou odolnosťou. A podľa počtu, koľko z nich útok prerazí, a rýchlosti, kedy tieto obranné štruktúry zlyhajú, určí jeho silu. 

„Vystrelíš na mňa,“ povedal. „Potrebujem presne vedieť, na čo vďaka tejto technike máš.“ 

Pria prikývla. Dlaňou si aktivovala rubín a preplietla prsty, akoby sa chcela pomodliť. V priestore medzi dlaňami sa jej zjavil červenkastý, silnejúci jas. 

Kiyun si uvedomil, že stoja príliš blízko.  Odskočil do vzdialenosti zhruba  päťdesiat krokov, zdvihol ruky do vzduchu a zhmotnil prvú, najslabšiu bariéru. Pozrel na Priu. Od vypätia zatínala zuby. Hlava sa jej triasla, na rukách jej vystúpili žily. Prudko dýchala. 

A zdalo sa, že medzi dlaňami skrýva svetlomet. 

Opäť sa sústredil na seba. Vztýčil druhú obrannú bariéru.

„Hej, som hotová,“ ozvalo sa z diaľky. Priine slová však pohltil vietor.

„Čo hovoríš?“ zvolal Kiyun a zhmotnil tretiu z plánovaných ôsmich bariér.

„Že už som hotová!“ zakričala.

„Výborne! Keď poviem 'už', vypáliš, jasné?“ 

Pria pootočila hlavu, aby smerom ku Kiyunovi nastavila ucho. „Už?!“ skríkla neisto.

„Áno, 'už'!“ uistil ju.

Vzduch preťala červená žiara.

Prerazila prvý, druhý štít aj tretí štít. 

A potom skrz-naskrz Kiyuna.

Bojovník zanadával. Vzápätí na dieru v hrudi reflexívne pritlačil dlane. 

Dosiahol len to, že krv mu z otvoru na chrbte dostrekla o čosi ďalej.

S nádejou pozrel do mračna prachu, ktorý zvíril Priin záblesk. 

Dúfam, že po útoku neodkväcla tak, ako posledne ja, prebehlo mu hlavou vo chvíli, keď odkväcol on sám.

Vtedy sa z mračna vynorila dievčenská postava.

„Aha, Kiyun, udržala som sa na nohách!“ radostne volala.

Na zemi ležiaci bojovník z posledných síl pozdvihol pravú päsť a vztýčil palec. 

Potom mu ruka bezvládne capla na zem.

Dievčina pri pohľade na rozpínajúcu sa červenú mláku spanikárila. Nevedela, čo skôr urobiť, a už vôbec nie, čo skôr povedať. 

„Kiyun!“ zabedákala. „Si... v poriadku?“

*

Regenerátory dokážu veľa, ale nie sú zázračné. Ak je poškodenie príliš rozsiahle, zranenú partiu nevrátia do pôvodného stavu. A tak Hayan prišiel o silu a pohyblivosť v jednej ruke, Kerguryon o oko, a Kiyun prišiel k ďalšej jazve.

Priu incident očividne hlboko zasiahol. Až tak, že si to všimol aj Kiyun, ktorý ak v niečom nevynikal, bolo to čítanie ženských emócií.

„Je pravda, že si ma takmer zabila,“ oznámil jej, „ale zároveň si mi zachránila život. Takže sme si kvit! Na to, čo sa stalo, pokojne zabudni.“

Pomohlo. Na okamih. Nálada sa jej natrvalo zlepšila až keď nadišiel deň spoločnej výpravy.

Práve unavene, ale vytrvalo kráčali pozdĺž vyschnutej rieky. Vďaka žltozelenému piesku sa jej koryto tiahlo ako svetlý zárez na čiernom plátne. 

Penekmonion bol veterný svet. A Kiyun a Pria sa pretĺkali jedným z najveternejších území, kde výraz bičovaný vetrom prestával byť metaforou. Maskovacie obleky a prilby im preto nielen skrývali identitu, ale taktiež chránili oči, uši a v neposlednom rade nervy pred víchrom.

Blížili sa k okraju stepi. Z tmavej, prašnej roviny sa miestami dvíhali prvé trsy čiernej trávy. Nedostatok vlahy však nedovolil, aby spojili sily do súvislých porastov. 

Namiesto rastlín sa už neďaleko odtiaľto hojne vyskytovali filtrátory. Živočíchy zachytávajúce kúsky organickej hmoty, ktoré im servírovali vetry vanúce od Malého mora cez pralesy a následne trávnaté stepi.

Kiyun ukázal do výšky. Z diaľky sa približoval veľký objekt. Pripomínal postranne sploštený, fúzatý balón. Tvor s pomocou akýchsi kotiev na konci chápadiel pomaly „kráčal“. Hľadal nové kŕmisko - miesto, kde je rýchlosť vetra dostatočne nízka, aby nemal problém kotviť, ale prínos potravy zostáva výdatný, aby prežil. Zostane v ňom niekoľko týždňov, pri troche šťastia mesiacov pasívne filtrovať vzduch, dokiaľ sa tento ideálny pomer nenaruší.  Potom precitne a zase raz vykročí. 

„Vznášavec!“ zvolal Kiyun. 

„To je dobré znamenie. Čoskoro narazíme na gabky.“

Keď sa živočích prehnal v ich blízkosti, s úžasom si uvedomil, že od vrcholu plynom naplneného mechúra po špičku chápadiel meral viac ako dvesto metrov. 

Kiyun mal pravdu. Po pol hodine narazili na prvé gabky – prisadnuté pórovité organizmy, ktoré, tak ako vznášavce, získavali potravu filtrovaním vetra. 

„Našiel som ideálnu,“ oznámil po chvíli so žiariacimi zreničkami. „Stojí poldruha kilometra od koryta. Dosť ďaleko, aby ju obrancovia karavány ignorovali, ale dosť blízko, aby sme zachytili príchod zástupu.“

Na predchádzajúcich lúpežných výpravách neprenikal tak hlboko do Kerguryonovho panstva. Tentoraz musel – do nemalej miery kvôli vlastným úspechom. Po stratách z posledných týždňov starý veľmož vypravoval menej, ale lepšie chránených karaván a držal ich ďalej od pohraničia. Jedna z najväčších sa mala čoskoro presunúť práve tadiaľto, v závetrí koryta sezónnej rieky. 

Kiyun plánoval, že nechá Priu konfrontovať obrancov a dorazí na scénu, až keď ich porazí, alebo ak oni náhodou premôžu ju. Potom vezmú veľbludy s gwelekmónom a vydajú sa smerom k lávovému tunelu, cez ktorý do panstva prenikli. 

Na polceste zanechal dvoch žoldnierov s odpočinutým zvieratami, na ktoré presadnú.

Gabka, ktorú vybral, mala nepravidelné pórovité telo, v smere kolmom na prevládajúce vetry široké päť metrov.

„Naše krytie,“ oznámil a vyskočili na vrchol zvieraťa. Tam doňho zaboril ruky, až nahmatal úzky veniec. „Stred tela tvorí dutý cylinder. Pri veľkých gabkách ho dokážeš roztiahnuť a vliezť dnu. Hrubá vrstva buniek ťa skryje pred druhým zrakom prípadnej hliadky, ale ty si vieš vydlabať otvor, cez ktorý monitoruješ okolie.“

Aj Pria vyskočila na gabku, ale hneď odvrátila zrak. „Vyzerá to nechutne!“ posťažovala sa.

„Nešpekuluj a pomôž mi,“ rozkázal. „Vopchaj sem ruky a tlač. Potrebujeme sa dostať dnu.“

Zapreli sa a začali veniec rozťahovať. Cylinder, do ktorého ústil, neskôr vymodelovali do podoby oválnej, slizkej komôrky. 

„Fuj, smrdí tu, akoby tu niečo zdochlo!“ frflala Pria, keď sa usádzala. Potom pozrela nad seba. „Neprezradí nás diera nad nami?“ 

„Čoskoro sa uzavrie.“

„Uzavrie?“ zopakovala podozrievavo. „Kde to vlastne sme? Hádam nie v žalúdku.“

„V žalúdku nie,“ upokojil ju. „Sme v konečníku.“

Pria sa strhla a zhnusene zahľadela na sliz, ktorý jej stekal medzi prstami. Naplo ju na vracanie. „Zabijem ťa, Kiyun!“ 

Bojovník sa rozrehotal.

„Žartujem,“ priznal. „Toto nie je konečník. Gabky nemajú orgány. To vie každé dieťa. Keď sa vrátime, tvoj tréning doplníme o vzdelávanie,“ prehovoril otcovsky. „Stala si sa veľmožkou. Tvoje znalosti výroby hrncov a behania naboso po horských zrázoch ti už nepostačia. Mala by si vedieť čítať, písať a ovládať základy náuk o prírode a dejinách.“ 

„A ak odmietnem?“

„Na uniformu ti dám prišiť dlhé nohavice!“ neľútostne pohrozil.

*

V stiesnených útrobách gabky si Kiyun nemohol pohadzovať kameň. Bez verného pomocníka v čakaní si už po troch hodinách uvedomil, že zďaleka nie je taký trpezlivý, ako si doposiaľ myslel. Pria, ktorá väčšinu času driemala, si jeho nepokoj v jednej z bdelých chvíľ všimla. Bojovník si bol pritom istý, že ho navonok nijak neprejavuje.

„Vidíš aj do iných tak, ako do mňa?“ opýtal sa.

 „Neviem,“ povedala zamyslene. „Okrem teba a Belyona som s nikým netrávila veľa času.“

Kiyun spozornel. To je prvý raz, čo jeho meno spomenula bez najmenšieho záchvevu v hlase, pomyslel si.

„V Belyonovi si dokázala čítať?“ opýtal sa.

„Nie,“ odvetila. „On bol iný. Taký... vznešený. Predtým som nikdy nestretla veľmoža. Ale keď prvý raz prehovoril, hneď som vedela, toto je princ.“ Zasmiala sa. „A sama som si pripadala ako chromá koza.“ Náhle sa zarazila. „Počkať. Prečo sa zase pýtaš na Belyona?“

„Hovoril som ti predsa, že som ho poznal, a že jeho osud súvisí s osudom nás oboch.“

„Hej. To si hovoril. Nepochopila som to vtedy, a nechápem to ani teraz.“

Kiyun radšej zmenil tému. „A čo Nébyos? V ňom dokážeš čítať?“

„Strávila som s ním málo času,“ upozornila. „Ale čítam v ňom ešte ľahšie ako v tebe. Len nie všetko, čo prečítam, je spoľahlivé. Istá som si jedinou vecou.“

„Čím?“ opýtal sa.

„Vonia ako mentol.“

„Och.“

„A vlastne ešte čímsi som si istá,“ dodala. „Zlomila som mu srdce.“

Kiyun zapochyboval, či dobre počuje. „Čo prosím?“

„Keď som si všimla, ako veľmi sa do mňa zamiloval, až som ho ľutovala, pretože som vedela, že mu jeho lásku nedokážem opätovať. Predsa len, som dosť zdržanlivý človek.“

Kiyun nadobudol presvedčenie, že sa zrazu prehupol do alternatívnej reality. „Počkať počkať!“ zvolal. „Nébyos sa bláznivo zaľúbil do... teba?“

„Presne,“ prikývla. „Veľmi som sa snažila, aby som mu nezranila city. Nie je môj typ. To vôbec. Ale je citlivý a vcelku sympatický. Tak som sa snažila. A nešlo mi to. Nedokážem sa pretvarovať, že mám niekoho rada.“

„Ak smiem vedieť, ako si nadobudla dojem, že sa on zamiloval do teba?“

„Všimla som si, ako sa mi pohľadom snažil vpíjať do duše. Ako sa na mňa usmieval. Akým tónom sa so mnou rozprával a ako vtedy gestikuloval  a ako sa tváril. “

Kiyun sa chytil za hlavu. Čiže ju presvedčil jeho povýšenecký pohľad, debilný úškrn a afektovaný prejav.

„Ten pohľad,“ vzdychla si. „Akoby sa mi snažil tlmočiť, že ja som tá jediná, že ja som presne tá na koho čakal,“ vysvetlila. „Ale ako vravím, nedokázala som mu city opätovať. Posledne si to zrejme všimol. Zdalo sa, že mi prišiel vyznať lásku. No zatiaľ, čo som sa prezliekala, evidentne spanikáril a vzal nohy na plecia. Nedopatrením som mu zlomila srdce.“

„A čo tá kresba? Svadobný obrázok, ktorý som ťa pristihol maľovať. Bola si na ňom ty a vysokánsky modrooký chlap s po kolená dlhými čiernymi vlasmi.“

Pria sa nahlas zasmiala. „Ty si ale dopletený!“ zvolala. „Chcela som nakresliť, ako by vyzerala tvoja svadba, Kiyun! A to vtedy, keby Menyana bola blondínka a ty trochu krajší.“

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Obrazový materiál: Midjourney