Tiene minulosti

„Nébyos, pohľad na teba je ako závan ľadového vetra,“ prehovoril hlboký, pompézny hlas Kerguryona Nesmrteľného. 

„Osviežujúce, však?“ zasmial sa hlas, ktorý znel ako jeho dokonalý protipól. „A ďakujem za súkromnú audienciu, megabasilyos, veľmi si to vážim,“ dodal dlháň a porozhliadal sa. Pohľad mu upútal umelý pahorok posiaty tuctami drevených a kamenných stél – v audienčnej sále nenachádzalo nič iné. „Máš to tu, ehm, neobvyklé. Možno až... zaujímavé.“

Hlinený násyp v šere pôsobil ako cintorín vypínajúci sa k oblohe. Najväčšie stély sa týčili na vrchole a obklopovali prekvapivo strohý, ale mimoriadne masívny trón, z ktorého Kerguryon zamyslene hľadel na snehobieleho návštevníka.

„Dlho si sa neukázal,“ skonštatoval jednooký veľmož s neobvyklým dôrazom na každej hláske. „Keď sme sa videli naposledy, mal som o jedno oko viac a o jednu veľkú jazvu na tvári menej. Tuším to bude pätnásť ak nie šestnásť rokov.“

„Tvoje slová znejú ako obžaloba.“

„Tak sa obhajuj.“

„Myslel som si, že si mŕtvy.“

Nastalo ticho.

„To mnohí a mnohokrát,“ prehovoril napokon Kerguryon. „Bežná vec.“

Nébyos náhle zvážnel. „Nie pre mňa.“

„Zase raz zveličuješ,“ zamumlal veľmož a návštevníka dôsledne premeral pohľadom. „Zatiaľ čo zo mňa sa stáva starec, pozerám, že ty si sa nezmenil.“

„Možno som vyskočil z tvojich spomienok!“ 

Veľmož zlostne prižmúril oko.

„Slnko urýchľuje starnutie!“ pohotovo dodal Nébyos a teatrálne zdvihol ruky. „U nás nesvieti nikdy. Na tvojej polovici sveta stále. Vidíš, je to veľmi jednoduché.“

 „Znepokojuješ ma. Viem, že si opustil noc,“ priznal veľmož. „Tvoje správanie nemá precedens.“

Tentoraz ľahostajne mávol rukou Nébyos.

„A bol si to práve ty, kto zničil Dravca,“ dodal Kerguryon.

Dlháň nadšene roztiahol oči. „Čo ma prezradilo?“

„Navonok si rovnaký, ale niečo na tebe je iné. Niečo, kvôli čomu sa nemôžem zbaviť dojmu, že od nášho posledného stretnutia si obludne zosilnel,“ povedal veľmož.

Nébyosovi sa zalesklo v očiach. „Tvoj dojem je správny,“ zašeptal.

 „Takže na Penekmonione sa v súčasnosti nachádzajú len dvaja ľudia, ktorí by dokázali jedinou ranou odpariť Dravca. Ty a ja. Ja som to neurobil, čiže...“

„A vieš, že nie som jediný, kto v posledných rokoch výrazne zosilnel?“ upozornil dlháň. „Napríklad mladučká Astéria.“

Kerguryon sa prudko nadýchol a pohŕdavo prehodil dlhými snehobielymi vlasmi. „A vieš, že mojou povinnosťou je ťa za zničenie Dravca popraviť?“

Sebavedomie hosťa zostávalo neotrasené. „Na čo čakáš? Splň svoju povinnosť!“ vyštekol.  

„Neprovokuj,“ zavrčal veľmož. „Ešte som sa nerozhodol, kedy ju splním.“

Nébyos sa spokojne usmial. „To je dobre. Lebo, drahý Kerguryon, staré časy sa môžu vrátiť. Mám pre teba ponuku. Chcem, aby si opäť stál po mojom boku. Chcem, aby si sa stal mojim vazalom.“

„Vazalom?“ zabručal veľmož. „Chceš korunu?“

„Chcem teba!“ zdôraznil. 

„Sľubuj mi, čo len chceš. Veľmi dobre vieš, komu patrí moja lojalita. Tak ako predtým u môjho otca Kratyona, u veľkootca Tawryona a ďalších phtéres môjho rodu.“ 

„Lenže teraz na Penekmonione vládca chýba,“ povedal Nébyos. Úlisne dodal:  „Vaša krásna červenovláska ho odpratala aj s princmi.“

„No a čo. Ľudia sa pominú. Princípy zostávajú.“

Nébyosovu tvár skrivil hnev. 

[reklama]

„Počúvaš sa ty vôbec?!“ zasyčal. „Každá z hláv tvojho rodu sa stala kerpótisom. Len ty nie! Nepociťuješ krivdu? A keby len to! Roky si mal na dosah dokonca hodnosť oregyosa. Stačilo pohnúť zadkom a... chopiť sa vlády!“

Na svalovca precítený prejav nezapôsobil. „Kerpótis, oregyos... Hlúpe, nezmyselné slová,“ zašomral. 

Dlháň si frustrovane povzdychol a vykročil. 

„Kam ideš?“ 

„Odchádzam. Za Malak,“ oznámil ľadovo.

„Malak počká,“ namietol Kerguryon. 

Vlasáč zastal. „Neskôr,“ odvrkol na nevyslovenú žiadosť. „Keď bude vhodnejší čas.“

„Nie každý sa môže spoliehať na neskôr,“ upozornil Kerguryon a nápadne si poťukal po rubíne.

Nébyos zaváhal. Pomaly sa otočil späť k trónu.

„Ak sa veľrada dozvie...“

„Veľrada sa to napokon dozvie určite,“ ľahostajne poznamenal Nesmrteľný.       

„Neobávaš sa ich reakcie?“

„Jebal ich pes.“

Nébyos sa zasmial.

„Moja pohostinnosť ti bude k dispozícii tak dlho, ako budeš chcieť,“ zahlásil Kerguryon. „A dokiaľ zostaneš mojim hosťom, nemôžeš byť mojim nepriateľom,“ zdôraznil.

Nébyos sa zachmúril. „Tvoj postoj sa mi nepáči.“

„Vidím aj inú možnosť,“ uvažoval jednooký bojovník. „Keď budeš odchádzať, zmeriame si sily. Ak ma premôžeš... podvolím sa a stanem sa tvojim kladivom, ktorým nepohne žiadna búrka. Ale varujem ťa, nikdy ma nenazveš vazalom! A nechcem tituly ani hodnosti.“

„Môžem ti dať roky,“ podotkol Nébyos. „Možno viac ako päť.“

„Roky nechcem,“ ohradil sa. „Moji bratia, sestry, synovci a netere na mňa čakajú už pridlho. V každom sne počujem, ako ma volajú.“ Zvýšil hlas: „Postaráš sa, aby sa Kiyun opäť stal basilyosom. To je moja podmienka.“

„V poriadku. Ak ťa premôžem, staneš sa mojou pravou rukou, a ja sa postarám o Kiyuna,“ zhrnul Nébyos.

Starý veľmož prikývol.

„Ako dobrému priateľovi ti navyše sľubujem,“ pokračoval vlasáč, „že ešte kým budeš stáť na nohách, poskytnem ti príležitosť, aby si sa veľkolepo vydal k slnku.“

Starý veľmož sa usmial.

„A čo ak premôžeš ty mňa?“ opýtal sa Nébyos.

„Tvoja hlava sa rozkotúľa pred nohami tej, čo vlastných synov použila ako krmivo.“

*

Kameň vyletel do výšky a dopadol mu späť do dlane.

Kiyun oddychoval. Slnil sa a pritom si vyhadzoval ako päsť veľkú skalu. 

Žiaril spokojnosťou. V tréningu napredoval prekvapivo rýchlo. Výkon nových sparingbotov, ktoré dostal od Nébyosa, ďaleko prekonal všetky v jeho panstve. K tým úplne najúčinnejším sa v Čiernych pustatinách nedostal. Bola to súčasť trestu - obmedzenie, aby jeho sila po prepustení z temnice nepresiahla úroveň teupótisov. 

Nébyos mal pravdu. Naozaj som oproti svojmu ja spred dvadsať rokov patetický, uvažoval. Ale to sa zmení.

Vyhodil kameň, chytil kameň. 

Kiyunovo sídlo obkolesovali s výnimkou jedinej strany prudké skalnaté zrázy. Práve tu stál najmasívnejší múr s bránou. Kiyun sedel na zemi priamo pod hradbou a mlčky hľadel do diaľky. 

Zatiaľ čo vlastné napredovanie ho tešilo, to Priine ho šokovalo. 

V prvom rade, boj na blízko ovládala takmer rovnako dobre, ako on. 

Niekto ma predbehol, rozmýšľal. Niektoré jej pohyby a techniky... pripomínajú oregyosove.

Spomenul si na mŕtveho princa, ktorého našiel v jej osade.

Žeby predsa? uvažoval. Trénoval ju Belyon?

A to nebolo zďaleka všetko.

Rubín používala plne intuitívne už po troch dňoch, dumal. A po štyroch zvládla trénovať s kuetosmi.

Vyhodil kameň, chytil kameň. 

Pria zosilnela tak prudko, že na tréningu proti nej staval svojich bojovníkov. Začal najnižšími, bielo uniformovanými kuetosmi. Už včera sa však vyrovnala dvakrát silnejším, sivo uniformovaným keyosom. 

Pri bežnom výcviku trvá takéto napredovanie niekoľko mesiacov. U najtalentovanejších bojovníkov niekoľko týždňov. Pria ho stihla za jediný.

Má k dispozícii luxus výkonného regenerátora. Ale to nestačí, uvažoval. A v kútiku duše váhal, či sa má tešiť, alebo znepokojovať.

Vyhodil kameň, chytil kameň. 

Kiyun oddychoval, slnil sa a čakal.

Včera ustála súboje s keyosmi. Dnes im zrejme nakope zadky, pokračoval v úvahách. Keďže práve keyosovia strážia moje hradby, znamená to jediné: tá malá potvora sa pokúsi o útek!

Vyhodil kameň, chytil kameň. Vyhodil kameň, chytil kameň.

Keď mu skala začala padať späť do ruky, uvidel, ako vzduchom letí postava, ktorá okamih predtým preskočila hradbu.

Zeme sa dotkla v rovnakej chvíli, ako mu skala dopadla do dlane. A v tom istom okamihu, ako vyrazila dopredu, vyletel rovnakým smerom Kiyunom vrhnutý kameň. 

Priu trafil medzi lopatky. Vyzeralo to, akoby zakopla. 

„Kam si sa vybrala?“ zvolal, zatiaľ čo dievčina bolestne kňučala. Položartom dodal: „Na schôdzku s Astériou?“

Pria prehltla nával nadávok... a prikývla.

Kiyun vyvalil oči. „Ach, ty besná kobyla!“ zvolal. „Jeden deň ťa pochválim, ako si zosilnela, a na druhý chceš merať sily s niekým, koho silu si nevieš ani len predstaviť.“

Pria sa s bolestným stonaním postavila a oprášila. „Viem, že nie som rovnako silná, ako ona,“ ohradila sa. „Ale ja si poradím. Viem to.“

„Vieš prd vo vetre.“

Pria zlostne odfúkla. „Koľko mi chýba?“ opýtala sa s rukami vbok.

„Do čoho? Do zdravého rozumu?“

„Kým budem podľa teba dosť silná, aby som sa mohla postaviť Astérii!“

„Ťažko povedať. Astéria neustále silnie a otec Dyeus vie, kde a kedy sa zastaví.“

„Približne.“

Kiyun sa na chvíľu zamyslel. „Musíš zosilnieť asi... šesťdesiatkrát,“ odvetil.

„To nedáva zmysel.“

„O tom ty nerozhoduješ.“

Zlostne zanadávala.

„A ty? O koľko by si musel zosilnieť ty, Kiyun?“

„Aby som sa Astérii rovnal hrubou, surovou silou, asi dvaapolkrát.“

Zhíkla prekvapením. „Si silnejší, ako som si myslela...“ uznala. „Ako dlho potrvá, kým zosilniem šesťdesiatkrát?“

„Ak odídeš, tak nikdy.“

„Preto, že mi bude chýbať ten tvoj skvelý regenerátor?“

„Predovšetkým preto, že zomrieš.“

Pria prekvapene zdvihla obočie. „Prečo by som zomierala?“

Kiyun si poťukal po rubíne. „Tvoj darček je špeciálny. Je to zároveň poistka tvojej lojality. Nébyos ho upravil tak, aby ho kedykoľvek dokázal na diaľku odpojiť. Odpojenie rubína pre jeho nositeľa znamená neodvratnú smrť.“

Pria sčervenela od zlosti. „Čiže som vlastne vaša rukojemníčka?“

„Jeho rukojemníčka,“ zdôraznil Kiyun. „Nespájaj ma s Nébyosovými rozhodnutiami.“ Po chvíli dodal: „Ale nie sú všetci vazali tak trochu rukojemníci?“

 *

Predtým, ako sa Malak Červenooká vrátila do útrob centrálnej veže majáku, kde trávila väčšinu svojich dní, stihla ešte jednu neplánovanú audienciu. 

Tak ako predtým, aj teraz sa s neochvejnou hrdosťou vypínala na svojom vysokom tróne. Jej tvár však poznamenal výraz prekvapenia. Len pri jednom návštevníkovi povolila opraty, ktorými kontrolovala mimiku a tón hlasu.

„Vážený welpótis, vrátil si sa oveľa skôr, ako som očakávala,“ privítala verného služobníka. Gestom ruky mu naznačila, aby sa vzpriamil. „Pôsobíš neobvykle rozrušene,“ poznamenala. 

Hayan súhlasne pokýval hlavou. „Vaše pozorovanie je úplne presné,“ priznal.

„Čakám vysvetlenie,“ vyhlásila. „Prečo si prerušil misiu na nočnej strane Penekmoniu?“

„Misiu som neprerušil,“ namietol. „Ukončil som ju.“

Červenovláska skúmavo prižmúrila oči.

„Potom čakám na tvoje zistenia,“ povedala. „Oboznám ma, čo si zistil o minulosti môjho nastávajúceho?“

„O noxpótisovi Nébyosovi som nezistil vôbec nič,“ skonštatoval.

Oči Malak sa zúžili ešte viac.

„Ako môžeš svoju misiu označovať za ukončenú?“

„Chýbajú zdroje informácií.“

„Čo tým chceš povedať?“

Hayan si sťažka vzdychol. „Velebená Malak, nočná strana je ľudoprázdna,“ oznámil. „Nenarazili sme tam na jedinú živú dušu.“

„To predsa nie je možné,“ protestovala. „Na nočnej strane žijú tisíce ľudí!“

„Teraz určite nie,“ zdôraznil. „Mestá, osady, všetko je prázdne. Zdá sa, akoby všetci obyvatelia... náhle a bez stopy zmizli.“

POKRAČOVANIE  / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney