Súdny deň

Kiyun sedel na tróne a ľavačkou si lenivo pohadzoval kameň, svojho jediného spoločníka v   v prijímacej sále. Druhou rukou si podopieral zachmúrenú tvár, ktorej sklený pohľad sa strácal kdesi v diaľke.

Precitol, až keď do audienčnej sály vošla Pria. Po pár krokoch zastala. „Mám sa pokloniť?“ 

„Nie si moja vazalka, nemusíš sa mi klaňať nikdy a nikde, ani tu a teraz.“

Znova vykročila. 

„Prečo si ma zavolal? Dnes mám predsa voľno. Alebo sa ideme sa tĺcť?“

„Nie, nejdeme,“ povedal. Znel neobvykle odmerane. 

„Stalo sa niečo?“

„Áno. Priveľa sa vypytuješ.“

Ako kráčala, skúmavo pozerala na  rameno holokomunikátora v rohu sály, ako aj na obrazy zavesené medzi zamatovými modrými závesmi na stenách. Znázorňovali predchádzajúcich držiteľov sídla. Blondínka nikoho z nich nepoznala. 

Zastala tri metre pred trónom. „Počúvam.“

„Chcem ťa pochváliť,“ prehovoril pomaly. „Odkedy som sa vrátil, každý deň trénuješ s ešte väčším nasadením a dôrazom ako predtým. A oveľa disciplinovanejšie.“

„Viem, že ma sleduješ. A viem, ako boli rana tvojim šutrom,“ vysvetlila. 

„Chcem ti taktiež oznámiť, že som sa rozhodol pre jednu zmenu,“ povedal. „Vidím, aké veľké nadanie máš na kopy. U mňa aj Ulkva sú slabinou, no môj známy sa špecializuje práve na ne. Rozhodol som sa, že ťa zajtra za ním pošlem. Zostaneš uňho. Pár týždňov.“

[reklama]

„Ty sa ma chceš zbaviť!“ vyhlásila pobúrene.

„Teygun je skvelý bojovník. Veľa sa od neho naučíš. Žije od ruky. Ale trochu dobrodružstva ti nezaškodí.“

„Prečo tak zrazu? Doteraz si ani len nenaznačil, že uvažuješ poslať ma k niekomu cudziemu!“

„Teygun nie je cudzí,“ vyzdvihol Kiyun, aby sa vyhol odpovedi na Priinu otázku. „Je to môj synovec.“

 „Počkať!“ zvolala objavne. „Teygun, to meno si spomínal. Ale vtedy to hovoril o bratrancovi, teraz o synovcovi. Tak čo ti je vlastne?“

„Je to môj strýko.“

„A...ha.“

„Som o osem rokov starší, pripadá mi zvláštne nazývať ho strýkom,“ objasnil. „Jemu je úplne ukradnuté, ako ho volám. Takže poviem, čo mi prvé príde na um.“

V Priiných očiach sa zaleskol vzdor. „Čo ak odmietnem odísť?“

„Pôjdeš tam nahnevaná.“

„A čo výlet do Leukopelosu? Sľúbil si mi, že spolu pôjdeme na festival a ukážeš mi rieku!“

Bojovník zostával neodbytný. „Tvoj tréning nepočká. Výlet áno.“ 

„Ani sviatok dcéry slnka nepočká.“

„Slávi sa každý rok,“ povedal úsečne. 

„Ale nie v tvojom hlavnom meste!“

„Sú aj iné mestá, iné roky a iné veľké rieky,“ pripomenul.

Urazene prekrížila ruky. „Teraz sa opýtam ja!“ deklarovala.

Kiyun ľahostajne mávol dlaňou.

„Menyana! Miluješ ju?“

Pohodlne uvelebený bojovník sa razom na tróne vzpriamil. „Ako sa opovažuješ pýtať tak osobné otázky?“

„Presne také si na mňa vychrlil, keď sme spolu hovorili úplne prvý raz,“ zavrčala. „Pamätáš, vtedy u Nébyosa? Tak ukáž charakter, a neuhýbaj! Si mi to dlžný!“ 

Kiyun sa znova zosunul na svoj trón.

„Tak?“ súrila ho.

„Viem, že s ňou chcem stráviť zvyšok života,“ odvetil. 

Dievčina podozrievavo prižmúrila oči.

„Zopakuj to!“ nakázala.

Čo má zase za lubom?! zlostil sa v duchu. A tak rázne zmenil tému. „Ešte niečo, čo by si mala vedieť ohľadom tvojho pobytu u Teyguna,“ povedal. „Keď k nemu dorazíš, varujem ťa, zdrž sa dotieravých pohľadov, grimás a hlúpych rečí.“

Prii sa rozjasnila tvár. „Ten tvoj majster kopov je taký veľký fešák?“

„Nemá nohy.“

„Oj,“ vypadlo z nej.

Kiyun sa postavil a vykročil k východu. Ledabolo poznamenal: „Dnes si poriadne oddýchni, zajtra ráno ťa čaká dlhá cesta.“

Blondínka k nemu priskočila, schmatla ho za rukáv a vtlačila päty do podlahy. „Kiyun!“ zvolala. „Náš rozhovor ešte neskončil!“

„Mám iný názor,“ odfúkol a ťahal ju za sebou ako radlo.

Skôr, než sa situácia vyhrotila, do sály vbehol mladý sluha.

„Pán môj, márne vás hľadám po celom sídle!“ zvolal vyplašene.

„Ty baran,“ zavrčal Kiyun. „Prvým miestom, kde ma máš hľadať, je prijímacia sála! Sedel som tu vyše hodiny.“

Mladík sa hodil na zem a prosil o odpustenie.

„K veci!“ okríkol ho bojovník.

„Hľadal vás neznámy muž.“ 

„Budem hádať. Dlhovlasý, bledý, veľmi vysoký.“

„Áno, áno! Narazil som naňho na chodbe.“

„Čože, on sa túlal po mojom sídle? Kde je teraz?!“ 

„Pýtal sa, kam by som určite, za žiadnych okolností nepustil cudzieho návštevníka.“ 

„Čo prosím?“

Sluha zavŕtal pohľad do zeme. „Prepáčte, prinútil ma! Naozaj som nechcel! Čaká vás...“

Kiyun schmatol mladíka a zatriasol ním. „Do Perkunosa, kde ma čaká?“

„Vo vašej spálni, pán môj!“

*

„Mne sa asi sníva!“ zachripel Kiyun. 

Stál vo dverách svojej spálne a pohľadom spaľoval posteľ. Ležal na nej Nébyos.

Tvrdo spal.

Potriasol ním... pomocou päty na topánke.

„Kiyun, ahoj,“ rozospato prehovoril. „Prosím, prestaň mi šliapať po tvári, a vysvetli mi, prečo sa tváriš, akoby sa na teba vyšpintal veľblud?“

„Neuhádneš?“

Dlháňov pohľad skĺzol po posteli. „Pochop, nechcelo sa mi postávať pred tvojim trónom. Lámala ma únava, tak som si povedal...“

„To, čo robíš, ti vôbec nepripadá čudné, nevhodné a urážlivé?“

Nébyos sa pomaly posadil. „To, čo som urobil teraz, alebo čo robím vo všeobecnosti?“

„Je to zhruba jedno, ale pýtam sa konkrétne na túto chvíľu.“

Nébyos si skúmavo pozrel na chodidlá. „Vyzuť som sa vyzul,“ dumal.

„O to nejde.“

„Prekáža ti, že som spal na Menyaninej strane?“

„Ani o to nejde. Teda, nie v prvom rade.“

„Hm...“ uvažoval a popri tom si odhŕňal uležané vlasy z tváre. „Vadí ti, že som spal nahý?“

Bojovník sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol a vydýchol.

„Drahý Kiyun,“ nástojil Nébyos, „mnohí ľudia spia nahí!“

„Áno, ale neobtierajú svoje holé zadky o cudzie postele!“ vypenil.

„Takže ty sa necítiš poctený?“

Kiyun rezignovane sklonil hlavu.

„Dreugos to bral. Keď už, nabudúce sa aspoň prikry...“

Nébyos sa postavil. „Aha, takže tebe vadí, že si videl toto,“ povedal a demonštratívne ukázal na odhalené partie. 

Kiyun myslel, že ho od jedu rozdrapí. V tom začul blížiace sa dupanie.  Niekto utekal smerom spálni. Nestihol zareagovať. Skôr, ako chodidlom zablokoval dvere, do miestnosti vtrhla Pria. Tesne predtým, ako preletela cez zárubňu, spustila nadšený výkrik „Nébyos!“, ktorý ale po dvoch slabikách plynule prešiel do pretiahnutého „óóó“. 

Potom nekoordinovane capla na podlahu.

„Otoč sa a upaľuj do svojich komnát!“ rozkázal jej bojovník.

„Ale Kiyun,“ zasmial sa Nébyos, „nemám sa predsa za čo hanbiť!“

Pria prudko zdvihla hlavu z podlahy. „Veru nemá,“ kriticky zhodnotila. „Je viac než proporčný!“ 

Blondína vzápätí miestnosť opustila rovnakým spôsobom, ako do nej vletela. Len tentoraz s Kiyunovou manuálnou pomocou.

*

Nébyos neprišiel kvôli Kiyunovi, ale preto, aby si overil pokrok jeho zverenkyne. Bojovník tak blondínku poslal na tréningovú plochu pri pristávacej dráhe, zatiaľ čo on s hosťom sa vybral na terasu. Odtiaľ, takmer z vrcholu veže, mali výborný výhľad na cvičisko

„Čo symptómy?“ opýtal sa Nébyos, zatiaľ čo čakali na Priin príchod.

„Lepšie,“ úsečne odvetil bojovník.

Dlháň hrdo pozdvihol bradu. „Zasiahol som v poslednej chvíli, priznaj si to,“ povedal. „Než sme stretli, večer si určite sotva popadol dych, kvôli stuhnutosti si iba sťažka chodil a ledva otváral ústa. Bolesti kĺbov museli byť ochromujúce.“

„Je to oveľa lepšie,“ zopakoval bojovník. „Ale nie som úplne za vodou.“

„Ani nebudeš. Máš štyridsať. Na viac je skrátka neskoro,“ vysvetlil. „Ale neboj sa. Tvoje zdravie neovplyvní tvoju službu. Si mocný a hrdý bojovník, menšie nepohodlie ťa nezabrzdí. To máme obaja spoločné. Vlastne, čím viac ťa sledujem, čím viac vnímam ako konáš a uvažuješ, tým viac vidím, akí sme si ty a ja podobní. “

Kiyun sa zatváril, akoby pričuchol k silne páchajúcej zdochline. „Očividne žartuješ,“ poznamenal.

„Nie, hovorím celkom vážne,“ trval na svojom Nébyos.

„Ja si myslím pravý opak. Podľa mňa sme úplne odlišní. Vieš, ty si vysoký a dlhovlasý. A ja nie som narcistický sadista.“

Dlháň nadvihol ľavú obrvu. „Pche!“ vydal zo seba povýšenecky a oprel sa o kovové zábradlie.

Po chvíli ticha si dvojica všimla, že na tréningovú plochu dorazila Pria a začala sa rozcvičovať. 

„To dievča ťa prakticky uctieva,“ poznamenal Kiyun, keď na nej spočinuli pohľady oboch mužov. 

„Preháňaš,“ ľahostajne odvetil Nébyos.

„Ani trochu,“ zdôraznil bojovník. „Keď som za ňou nedávno zašiel do jej komnát, zastihol som ju, ako si kreslila výjav zo svadby. Pred oltárom stála akási blondína a o dve hlavy vyšší muž s čiernymi vlasmi siahajúcimi po kolená.“ 

„To mohol byť ktokoľvek.“

„Evidentne ja nie. A ani Priin dávny kamarát Belyon.“

„No tak si kreslila, to nič neznamená,“ zavrčal dlháň. „Pojašené dievčisko.“

„Ešte dodám,“ pokračoval Kiyun, „že som ju takto zastihol dva dni potom, ako sa dozvedela, že jej kedykoľvek a odkiaľkoľvek dokáže vziať rubín a tým ju usmrtiť. Otriaslo to ňou. Rozzúrila sa. A po piatich minútach sa všetko vrátilo do starých koľají.“

Dlháň ho prebodol pohľadom. „Prečo si jej to prezradil?“

„Zaslúži si to vedieť,“ nástojil Kiyun. „Ak si nahnevaný, prideľ mi za trest prvú misiu. Začínam sa nudiť. Nie som zvyknutý celé týždne bojovať len so sparingbotmi. Alebo si si ma vyhradil výlučne na to, aby som trénoval Priu?“ 

„Žiaden strach, už čoskoro ťa poverím zásadnou úlohou,“ povedal. „Tak zásadnou, že si nemôžem dovoliť, aby si ju pokazil. Dovtedy si ťa budem ešte chvíľu hýčkať. Takže dôsledne trénuj, nech si dosť silný.“

„Splníš dovtedy zvyšné sľuby?“ 

Nébyosova tvár sa rozjasnila. „Ak splníš moje priania, prekonám tie tvoje,“ povedal so širokým úsmevom. „Sľúbil som ti veľké veci, tak nebuď nedočkavý. Nastávajúca misia povedie k naplneniu sľubu, na ktorom ti záleží najviac. A vrátenie hodnosti? Prvý krok som úspešne dosiahol. Zvolili ma za basilyosa.“

„Počkať, počkať!“ vychrlil Kiyun.“ Zasadanie veľrady už prebehlo?“ 

„Idem priamo odtiaľ,“ vysvetlil a hrdo podotkol: „Po mojom zvolení za basilyosa máš dostatočnú podporu, takže tému otvorím už najbližšom zasadnutí veľrady.“

„A Rešepove veto? Neverím, že nechá zmierniť trest, ktorý na mňa uvalili za zabitie jeho brata.“

Dlháň sa zlomyseľne uškrnul. „To nechaj na mňa.“

„Mimochodom, ako to, že si získal dosť hlasov?“ vyzvedal Kiyun.

„Jednoducho. Podporila ma Malak, Deber aj Kerguryon.“

Kiyuna ochromil šok.

„Hlasovali za teba Kerguryon a Deber spoločne?“ zahabkal. „A dokonca aj Malak, a to napriek tomu, čo sa odohralo pri majáku?“

„Čo ti poviem. Niektorí ľudia skrátka majú okúzľujúcu charizmu.“

*

Pria a jej sparingpartneri začali. Nébyos nemal žiadne špeciálne požiadavky, chcel iba vidieť jej bežný tréning.

„Posledné dva týždne trénuje so skupinami protivníkov,“ prehovoril Kiyun. „Staviam proti nej z premenlivé počty rozlične silných a zručných sokov. A to tak, aby som striedal krátke a intenzívne tréningy s dlhými, zameranými na vytrvalosť. Cyklus po cykle zvyšujem náročnosť.“

„Tieto informácie sú pre mňa nepodstatné,“ skonštatoval Nébyos, zatiaľ čo mu dlhočizné vlasy viali vo vetre ako čierna zástava.

Kiyun sa zarazil. Uvažoval, či nezabudol na niečo dôležité. „Čo sa týka surovej sily, Pria sa blíži k úrovni wikpótisa,“ dodal po chvíli. 

„Nepodstatné,“ zdôraznil dlháň.

Kiyun nespokojne prekrížil ruky. Uvedomil si, že všetko, čo považoval za dôležité v súvislosti s jeho tréningom Prie, by Nébyosovi hovoril zbytočne. A tak zmenil tému. 

„Tvoj nedávny incident pri majáku,“ zmenil tému. „Pokiaľ tomu správne rozumiem, problém Motua je vyriešený?“

„Motu nikdy nebol problém,“ zazubil sa dlháň. „Motu bol nevyužitá príležitosť.“ 

„Tak či tak, je preč.“

„Dočasne,“ upozornil Nébyos. „Vráti sa. Belyon má dôvod vrátiť sa.“

„Myslíš, že nositeľ masky ovplyvňuje správanie Motua?“

„Viem to,“ sebaisto vyhlásil. „Zažil som, keď masku niesol niekto iný. Motu sa vtedy, s iným nositeľom, správal celkom inak než tvor, ktorého som konfrontoval pri majáku.“

„Možno išlo o odlišnú masku.“

„Nie, bola to presne tá istá,“ nástojil. „Tak či tak, Motu sa vráti,“ pokračoval, „a my sa musíme pripraviť. Súdiac podľa mojich skúseností, nevráti sa v tej istej podobe, ako z planéty odišiel. Kým predtým predstavoval nevyužitú príležitosť, teraz sa Motu naozaj zmení na problém.“

Kiuyn  pristúpil bližšie k okraju aby sa taktiež oprel o zábradlie. Vtedy si všimol svetlomodré svetlo sálajúce z Nébyosových očí. Vedel, čo to znamená – a nedočkavo čakal na hodnotenie. 

Nepochyboval o jeho spokojnosti. Vychváli ma? Odmení ma? uvažoval.

Po pár minútach sa dlháň pustil zábradlia a vztýčil sa. „Skončili sme,“ zahlásil odmerane. 

„Tak ako? Spokojný?“ opýtal sa bojovník. Potom si ale všimol, že oceľové zábradlie zostalo v miestach, kde sa ho dlháň držal, groteskne pokrivené.

Význam Nébyosových slov bol ešte chladnejší ako jeho tón: „Neuspokojivé.“

„Čože? Veď neuveriteľne zosilnela!“ 

„Drahý Kiyun, ty očividne netušíš, aké mám nároky.“

„Samozrejme, že nie. Nikdy si mi ich neprezradil!“ 

„Už keď sme ju našli pri Svetlých horách, ukázalo sa, že nie je obyčajná bojovníčka. No dúfal som, že v sebe skrýva viac. Je to asi škoda, ale rubín si vezmem späť.“

Tentoraz sa zábradlie ohlo pod prstami Kiyuna. Bojovník vedel, že odobratie rubína má neodvratný následok –  smrť. „Nie, nie a ešte raz nie!“ nekompromisne oponoval.

„Takto mi je to dievčisko na nič,“ zasyčal Nébyos. 

„V priebehu menej ako jedného štandardného roka bude silnejšia ako ja teraz! To znamená, že ti môže slúžiť rovnako dobre, ako ja!“

Na Nébyosovej tvári sa objavil ľútostivý úsmev. Pristúpil ku Kiyunovi a s hypnotizujúcim pohľadom sa sklonil, aby mu pozeral tvárou v tvár. „Ty si naozaj myslíš,“ zašeptal mu do ucha, „že som si ťa vybral kvôli tvojej sile? Nie, môj drahý, nevybral. Ty máš pridanú hodnotu. Ani sám si neuvedomuješ, akú. A akú veľkú.“ 

Keď dohovoril, na ústa mu vtlačil bozk a vykročil k okraju terase.

Kiyuna strnul, akoby zamrzol – ale nie kvôli Nébyosovým ľadovým perám. S obrovským vypätím ticho zastonal: „To nemôžeš!“

„O tom, čo ja môžem alebo nemôžem, ty nerozhoduješ,“ povedal Nébyos. „Neboj sa. Vidím, ako ju máš rád. Posnažím sa, aby to nebolelo viac, ako uštipnutie včeličkou.“ 

POKRAČOVANIE  / OBSAH

(prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup K trojici nepublikovaných kapitol)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney