Strata (Kiyun vs. Nébyos)

Keď si Pria všimla, že Nébys zoskočil z veže, prerušila výcvik a rozbehla sa mu v ústrety. 

Privítal ju spokojným úsmevom. „Už stačilo. Tvoj tréning skončil,“ povedal a vo vzduchu zavlnil dlaňami, akoby nimi chcel dirigovať.

Od radosti zvýskla. „Máš čas?“ opýtala sa natešene. „Konečne budeme na chvíľu spolu?“

„Až do konca tvojho života,“ odvetil s leskom v očiach.

Pria sa neovládla a skôr, ako Nébyos začal ďalšiu vetu, vrhla sa naňho s roztvoreným náručím. Z celej sily ho objala. Vzápätí sa ale zarazila.

„Do Perkunasa!“ skríkla. „Som celá spotená a zafúľaná!“

Dlháň rozlepil ústa, aby prehovoril, blondína však pohotovo načiahla ruku do výšky a ukazovákom mu zatlačila pery. „Počkaj! Idem sa umyť. A prezliecť!“ Potom rozkázala: „Nikam nechoď, o chvíľu som späť!“ Nečakala na odpoveď a ako vystrelená delová guľa vyrazila smerom ku Kiyunovmu sídlu.

Nébyos zostal stáť ako obarený. Zmätene hľadel na kúdol prachu v mieste, kde okamih predtým stála Pria. „Čo to do dreugosa malo znamenať,“ zamumlal. 

Spamätal sa až vďaka Kiyunovi. „Okamžite odíď,“ okríkol ho odzadu. 

Keď sa dlháň otočil, bojovníkovi na hrudi žiaril rubín. Uniformu mu premenil na pancier a telo obkolesil víriacim červeným tornádom.

Kiyun následne obrátil pozornosť na Priiných sparingpartnerov. „Ulkvo, aj so svojimi mužmi sa stiahni do sídla a do odvolania tam zadrž Priu.“ 

„Ako si prajete, pane,“ poklonil sa fúzač a popohnal svojich bojovníkov. 

„Posledné varovanie,“ zavrčal Kiyun na Nébyosa a z uniformy vytiahol porisko biča. „Odíď a nechaj Priu na pokoji.“

„Zabúdaš, že to ja som jej daroval rubín aj život?“ vyštekol. „Všetko, čo darujem, si môžem kedykoľvek vziať späť.“

[reklama]

Z poriska biča, ktoré Kiyun zvieral v pravej dlani, vyšľahol žiarivočervený jazyk.

Nébyos pohŕdavo zodvihol obočie. „Ty v skutku nemáš pud sebazáchovy,“ povzdychol si a vykročil.

Kiyun nečakal a bičom prudko švihol. Zo špičky červeného jazyka vyletel záblesk. Nébyos sa mu vyhol, silno sa odrazil a odskočil do diaľky. Tam sa zavesil do vzduchu a najprv mocne stlačil a vzápätí roztiahol dlane. Ako ich od seba vzdialil, počet belasých zábleskov medzi nimi sa niekoľkokrát znásobil.

Kiyun sa znova zahnal bičom. Červený jazyk sa tentoraz niekoľkonásobne predĺžil. 

„Čože?“ vyprskol Nébyos, keď sa mu špička útvaru obvinula okolo členka. Zaútočiť nestihol. Telom mu zalomcoval výboj a zárodok záblesku medzi dlaňami sa rozplynul. 

Bojovník následne trhol bičom a protivníka zvrhol na zem. Nébyos tvrdo dopadol, členok mu však vykĺzol z červeného objatia. Dlháň využil získanú slobodu a vyrazil vpred. 

Ďaleko nezašiel. 

Kiyun naňho v tom čase už mieril ľavačkou – medzi prstami sa mu koncentroval červený jas. V okamihu ho vypálil. 

Nébyos sa duchaprítomne uhol, no rútiaci sa záblesk náhle zmenil smer. Nebolo úniku. 

Na poslednú chvíľu zavrel oči a odvrátil tvár. Potom ho žiara s hlasným zaprskaním trafila a odhodil o bezmála dva metre.

Dlháň s krátkym stonom dopadol na chrbát. Vzápätí švihol nohami a na Kiyuna znova hľadel vzpriamene. „Príjemne si ma prekvapil,“ uškrnul sa. „Kto by povedal, že vďaka mojim sparingbotom tak rýchlo a výrazne zosilnieš.“

Potom pokýval hlavou, akoby si z dlhočizných vlasov vytriasal prach a kamienky. Zásah mu roztrhal oblečenie na trupe, no mliečnobielu kožu poznačil len jemným šrámom. 

Taktiež odhalil výraznú jazvu. Črtala sa v hornej časti hrudnej kosti – na mieste, kde iní bojovníci niesli rubín.  

Nébyos sa vyzývavo usmial a pohľadom nápadne skĺzol z jazvy na Kiyuna, akoby predvádzal čosi intímne. 

Kiyun na protivníkov hrudník neveriacky zagánil.

Strata rubína predsa znamená smrť! prebehlo mu mysľou. „Čo si, pre Dyeusa, zač?“ precedil cez zuby.

Dlháň sa zazubil. „Chceš demonštráciu?“

Odpoveďou mu bol ďalší výpad biča. 

Tentoraz si však Nébyos dával väčší pozor. Červenému jazyku sa v poslednej sekunde vyhol. O okamih neskôr sa týčil nad Kiyunom. Rýchlym, šikovným hmatom mu z dlane vyrazil porisko a razantným kopom z otočky protivníka odkopol opačným smerom. Bojovník letel oblúkom, ale dopadol na dlane a priam gymnasticky sa odrazil späť na nohy. Veľa času na spamätanie sa ale nedostal – jeho dlháň mu okamžite utekal v ústrety.

Kiyun reagoval tak, že vystrel ľavú ruku a švihol dlaňou dohora. V tom okamihu sa miesta, kde sa predtým rukami odrazil od zeme, vyrútila dvojica sfér červeného jasu. Vlasáč sa zmohol len na krátky, nekompletný výkrik: „Kedy si...?“ 

Neminuli.

Tentoraz prskanie nahradila dvojdetonácia.

Nébyos po zásahu otrasene zažmurkal, stratil rovnováhu a padol na zadok.

Kiyun využil chvíľkovú nepozornosť soka  a porisko biča si privolal späť do dlane. Keď si to Nébyos všimol, chvatne skočil na nohy a vysoko nad seba zdvihol pravú dlaň. Medzi doširoka roztiahnutými prstami sa zjavili belasé záblesky. Desiatky, napokon stovky ak nie tisíce – mihotali sa ako záplava svietiacich húseníc. 

Napokon prerástli do víru, ktorý sa zmenil na oslepujúci záblesk.

V rovnakej chvíli sa však k Nébyosovmu krku vyrútilo červené chápadlo.

V tom istom okamihu, keď belasý záblesk Kiyunovi odparil na pancier premenenú uniformu, Nébyosov krk stlačil červený jazyk biča a vhnal mu do tela masívny výboj.  

Ozvali sa prudké, tlmené stony. V jednom prípade prerástli do chrčania – dlháň, ktorého hrdlo zvieral bič púlil oči a pri každom výboji, ktorý doňho Kiyun cez svoju zbraň vyslal, sa zapotácal. 

Roztrasené kolená nasvedčovali, že na nohách sa dlho neudrží.

Kiyun zatínal zuby a pevne zvieral bič. Nepovolil vo chvíli, keď ho belasý jas zasiahol. A nepovoľoval ani teraz, keď mu z trupu padali posledné útržky uniformy a zo širokej tržnej rany na hrudi kvapkala krv. 

Napokon, práve odolnosť patrila medzi jeho hlavné prednosti. 

Zvládnem to, hovoril si v duchu. Mám ho presne tam, kde som ho chcel dostať. Už len vydržať. Len vydržať!

Kiyun čakal. Plánoval Nébyosovi vzdorovať, kým nedorazia posily. 

Otyon.

Niekdajší veliteľ gardy Malak Červenookej posledné týždne túžil len po pomste bojovníkovi, ktorý mu vzal polovicu tela. Vďaka mysľou ovládanému exoskeletu nielenže získal späť bojaschopnosť, podľa vlastných slov dokonca výrazne zosilnel.

Kiyun ho prostredníctvom druhého zraku privolal hneď ako Nébyos zoskočil z veže za Priou.

Dlháň padol na kolená. Rukami sa márne snažil uchopiť červeného hada obtočeného okolo hrdla. Výboj za výbojom mu prakticky vypínali silu zovretia prstov.

Kiyunovi zablikal druhý zrak. 

Odpoveď od Otyona.

„Som v podzemí. Dorazím najskôr o hodinu.“  

*

Kiyun zanadával, ale netrúchlil.

Kriticky zhodnotil rezervy svojich síl a odhodlane zakričal – akoby sám seba povzbudzoval. Následne začal stupňovať intenzitu aj frekvenciu výbojov.

Tlmené stony Nébyosa, ktoré prerážali jeho chrčanie, za zmenili na hlasné vzlyky.

Zdalo sa, že potácajúci sa dlháň sa každou chvíľou zosunie na zem.

To sa však nestalo.

Vzlyky stíchli. Ustalo aj chrčanie. 

A znova sa ozvalo Kiyunove nadávanie.

Nébyosovi zažiarili oči. Pripomínali svetlomet spaľujúci všetko naokolo belasím svetlom.

Dlhovlasému mužovi zároveň vzbĺkli po ramená siahajúce rukavice.

Dlháň znova schmatol koniec biča. Tentoraz ho na jeden pokus roztrhol. Ba čo viac, rozpadol sa aj celý zvyšok červeného chápadla.

Ešte viac bojovníka šokovala ľahkosť, s akou sa jeho sok vzápätí postavil. Žiadne predychávanie, kašľanie, potácanie sa ani grimasy. Len spokojný úsmev a vyzývavý pohľad. 

Kiyun vtedy zaregistroval záblesk a pocítil ostrú bolesť v dlani. Nevedel, kedy a ako Nébyos zaútočil, ale zasiahol mu porisko biča. Rozletelo sa na prach. O čosi lepšie, ale nie oveľa, dopadla Kiyunova dlaň a kropila pôdu červeným prameňom.

Bojovník nemal na výber. 

Podujal sa na jeden zo svojich špeciálnych útokov. Predpažil ruky tak, aby jedna dlaň spočívala na druhej. Roztiahol prsty - na zranenej ruke do takej miery, ako mu to potrhané svaly a šľachy dovoľovali. A zatiaľ čo sa mu rubín rozžiaril doposiaľ najjasnejšie, pod dlaňami sa objavila červená žiara a pretavila sa v žeravé bumerangy. 

Na Nébyosa sa vyrútilo viac ako pol tucta každú sekundu.

Toto bol ekvivalent raketometu.

Nébyos v obrannom geste prekrížil ruky. Pri rýchlom pohybe mu z nich spadli posledné zvyšky horiacej tkaniny. Na mieste belasých rukavíc sa teraz leskla čierna, spôsob múmie zošúverená koža. 

Kiyun neminul. 

Ozval sa nepretržitý sled prudkých, hlučných detonácií. Jeho protivník sa stratil v kúdole dymu, prachu a pary.   

Potom z mračna vyletela štvorica oslepujúcich svetiel. Prvé dve zničila Kiyunova útočná salva, zvyšné dve prerazili niekoľko rútiacich sa červených bumerangov a Kiyuna zasiahli. So zemetrasným výbuchom ho odhodil do diaľky. 

Bojovník reflexívne skočil späť na nohy, no hneď sa zakymácal. Hruď mu zaliala krv.

Z opačnej strany bojiska vykročil Nébyos. Na širokej hladkej hrudi mu nepribudol jediný šrám. 

Z rozžeravených čiernych rúk mu sálal tmavý dym. 

Kiyun si všimol, že špičky prstov sa dlháňovi zmenili na hákovité pazúry, ktoré sa jagali ako kov.

Už stáli zoči-voči. 

„Je koniec,“ prehovoril Nébyos. Jeho hlas znel nepatrične sladko. 

Kiyun vedel, že má pravdu. Ale odmietal to prijať. 

„Ešte som neskončil,“ vzdorovito zamumlal a padol na kolená. Rubín mu pohasol, červený opar víriaci okolo tela vyprchal. „Ešte stále som...“

„Pokračuj o sekundu dlhšie a skončíš navždy.“

Bojovník zavrčal a do svojho premožiteľa zaboril pohľad, v ktorom sa miešal odpor s úžasom. „Tak toto je tvoja pravá tvár?“

„Pravejšia tvár,“ zazubil sa dlháň.  Potom mu pohasli oči, pazúry sa zmenili na prsty a pokožka rúk zbelela. Pristúpil ku Kiyunovi ľútostivo ho pohladil po hlave –  celkom ako malého chlapca, ktorý sa práve priznal k detinskému prečinu. „Na dnes stačilo,“ dodal. 

„A čo teraz?“                                                                                           

„Vezmem si späť rubín, ktorý som prepožičal dievčisku. A teba potrestám.“

„Musí existovať riešenie, ako Priu nechať nažive.“

„Nie, žiadne také nie je,“ nástojil dlháň. „Ver mi.“

 Medzi Kiyunovými prstami sa zjavili výboje. „Ak vezmeš Prii rubín, ja zničím ten svoj.“

„To neurobíš, pes,“ vybrechol Nébyos. „Nevieš si predstaviť tú bolesť.“ 

Bojovník neváhal a priložil zelektrizovanú dlaň k hornej časti hrudnej kosti. Dusil v sebe rev, s vydutými tepnami zatínal zuby. Z parazita začal stúpať jemný červenkastý dym. 

„Prestaň, ty idiot, poškodíš ho!“ skríkol Nébyos a chrbtom dlane mu odrazil ruku. „Samozrejme, že existuje riešenie!“ neochotne priznal. „Ale nebude sa ti páčiť. Ver mi. Ani mne sa nepozdáva.“

Kiyun dýchal prudko, akoby práve dobehol šprint. „Počúvam,“ odvetil s námahou.

Potom si vypočul.

A potom... ho premohol nával hnevu a hnusu.   

Nébyos ľahostajne pokrčil plecami. „Vyber si.“

S enormným sebazaprením prikývol. 

„V poriadku. Pria je tvoja,“ povedal dlháň a zdvihol zrak k oblohe. Cez bezoblačné ovzdušie k nemu klesal jeho nebeský zámok.

„Ešte jedna drobnosť.“ So zlovestným leskom v očiach ukázal na terasu. Stála na nej čiernovlasá žena. „Potrestám ťa za tvoju opovážlivosť a zároveň si zaistím tvoju lojalitu. Beriem si Menyanu.“

*

Umyla sa a prezliekla a netrpezlivo čakala, kedy jej Ulkvo dovolí opustiť sídlo. Keď sa Pria konečne dočkala, trielila k cvičisku. Namiesto dlhovlasého dlháňa tam našla len Kiyuna. Zronene sedel na zemi, zahalený do dlhého čierneho plášťa. 

„Kde je Nébyos?“ 

„Musel odísť,“ odvetil lakonicky.  

Dievčaťu sa v kútikoch očí zaleskli slzy. Predtým, ako sa prvá z nich prevrhla na líce,  si však všimla Kiyunovu doráňanú tvár.

„Kiyun, Kiyun, vyzeráš hrozne! Čo sa ti stalo?“

„Nuž čo také,“ zašomral. „Vyhladol som.“

Nedôverčivo naňho pozrela. Chvíľu si ho obzerala a potom mu jedným pohybom strhla plášť. „Veď si celý dobitý! Kiyun! Pobil si sa s Nébyosom?“

„Ale choď,“ odvrkol. „Len som zakopol. A padol. Trochu nešťastne a komplikovane.“

„Niekoľkokrát za sebou?“ hádala.

„Presne.“

„A čo krátery naokolo?!“ 

„Akože čo s nimi? Práve o tie som predsa zakopol,“ fabuloval ďalej. „Je to úplne logické.“

„Vlastne áno, máš úplnú pravdu,“ zasmiala sa a pomohla mu vstať. „Prečo by si sa s Nébyosom tĺkol? Veď ste kamaráti!“

Kiyun si sťažka vzdychol. Vzápätí sa mu podlomili nohy až takmer spadol. Dievčina nespokojne pokrútila hlavou a bez opýtania si prehodila jeho nezranenú ruku cez plecia, aby ho podopierala pri chôdzi. 

„Nielenže ste kamaráti, dokonca spíte v tej istej posteli!“ pripomenula.

Kiyun si vzdychol tak sťažka, až sa rozkašľal. 

„Obávam sa, že dnešný spálňový incident si nepochopila.“

„Vysvetlíš mi ho?“ 

„Nie,“ rázne namietol.

„Chápem, chápem,“ usmiala sa a nápadne naňho žmurkla. „Vysvetlíš mi ho až keď budem dospelá,“ dodala s dôrazom na poslednom slove.

Tentoraz sa rozkašľal aj bez povzdychu. 

V tej chvíli k dvojici prikročil Ulkvo a Prii naznačil, že Kiyuna prevezme.

„Heš, heš!“ zvolala a urazene dodala: „Vyzerám, že nevládzem?!“

„To je v poriadku, Ulkvo,“ zareagoval Kiyun. Následne sa znova obrátil na Priu. „Moja intenzívna, ehm, diskusia s Nébyosom viedla k niekoľkým zmenám,“ povedal. „Po prvé, Menyana odišla spolu s ním a nejaký čas sa nevráti. Po druhé, výlet do Leukopelosu na festival dcéry slnka a plavbu po Keydenuse počas slávnosti znova platí. A po tretie, rozhodol som sa, že ak za Teygunom nechceš ísť, nemusíš. Zostaneš tu a tvoj tréning budem naďalej viesť ja. A to ešte dôslednejšie, než doteraz. Čo ty na to?“

Pria nastavila päsť, Kiyun mimovoľne pozdvihol zranenú pravú dlaň. Pripomínala postaršiu, životom ťažko skúšanú šupku od banána, a odmietala sa zložiť do päste. „Ťukneme si, keď vyleziem z regenerátora, dobre?“ 

POKRAČOVANIE / OBSAH

(prihlásení podporovatelia na Patreone majú k prístup k dvom nepublikovaným kapitolám)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Titulná ilustrácia: Lenka N. - Lenart 

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney