Sneh a slnko

Kerguryon naďalej ležal v delíriu a Kiyun naďalej nedokázal upokojiť myseľ. Nervozita z neho neopadla ani po krátkom, intenzívnom tréningu. Bojovník sa teda vybral na terasu.

Keď vstúpil na oslnenú plochu, privrel oči a roztiahol ruky. Ihneď pocítil slnečné lúče – nie pálivé, ako v centre dennej polovice planéty, len príjemne hrejivé. Dobre, pomyslel si. Vďaka vetru, ktorý v týchto končinách fúkal našťastie iba mierne, nehrozilo, že mu bude horúco. Napriek tomu sa vyzliekol. A zaľahol na drevené lehátko. Lepšie, usúdil v duchu. Vzal kameň a skusmo ho párkrát vyhodil. Ešte lepšie, zhodnotil a pokračoval v pohadzovaní. 

Pokoj si užíval len niekoľko minút. 

Do chvíle, keď ho okríkol dievčenský hlas: „Kiyun, Kiyun! Ty dreugos v koži človeka!“ 

Samozrejme, patril Prii.

Na terasu vybehla s bojovo vztýčenou päsťou. Keď však zazrela Kiyuna, zháčila sa.

„Išiel si spať?“

„Nie, prečo?“ začudoval sa a reflexívne si na bedrá hodil uterák.

„Nehybne ležíš.“ 

„To nemusí znamenať spánok.“

„Jasné. Môžeš byť mŕtvy.“ Jej udivený pohľad sa zmenil na skúmavý. „Ale nie si. Tak čo tu stváraš? Kiyun, zaraz mi povedz, o čo sa snažíš!“

Okamih okolkoval, pretože si nebol istý, či sa Pria pýta vážne, alebo si ho len doberá. „Opaľujem sa,“ odvetil napokon.

„To ma byť čo?“

Potichu si vzdychol. „V podstate kúpeľ vo svetle,“ vysvetlil. „Posledné roky trávim prevažne za múrmi môjho sídla, alebo pod metrami čiernych skál v lávových tuneloch, takže som si obľúbil slnečné lúče.“

„Ach tak.“            

[reklama]

„Navyše keď vidím, že som bledý ako ten dreugos, ktorého tak rada spomínaš, vracia mi to nepríjemné spomienky na pobyt za múrmi temnice.“

„Áno, áno. O tom si mi rozprával,“ rozpamätala sa.

„Žeby?“

„Hovoril si, že o ňom nebudeš hovoriť,“ zachichotala sa.

„To sedí.“

„Čiže,“ pomaly si ho premerala, „si opálený, si šťastný.“

„V podstate.“

Blondínka si zahľadela na vlastné predkolenia a predlaktia. Ani predtým, keď vo Svetlých horách celé dni naháňala horské kozy, nebola práve opálená. Ale odkedy trávila väčšinu času vo svojich komnatách, a pod holým nebom trénovala v bojovom overale, pobledla ešte viac.

Pár rýchlych švihov rúk a na slnku sa zabelelo nahé telo.

„Takto?“ rozpažila.

Kiyun vo vzduchu schmatol padajúci okruhliak. „Blázniš? Čo to robíš?“

„Opaľujem sa! Aha!“ vyhlásila a pootáčala sa.

Kiyun reflexívne odvrátil tvár. „Pre Perkunosove oči, hoď na seba niečo!“ Demonštratívne sa chytil za uterák prechodený cez bedrá: „Pozri, vidíš?“ Vzápätí ukázal na seba a poznamenal: „A ak už sa chceš opaľovať, ľahni si. Tak je to lepšie.“ 

Pria sa zamyslela. „Myslíš to vážne?“ opýtala sa pre istotu.

„Úplne.“

Podozrievavo prikývla. A mocným švihom strhla z Kiyuna jeho uterák. Zatiaľ čo obnažený bojovník zhíkol, neisto poznamenala: „No dobre, nacapím si to. Ale ak si ľahnem na teba, už sa príliš neopáliš. Nevadí?“

*

Pria si napokon našla vlastné lehátko a prikryla sa dvomi uterákmi, ktoré jej dal Kiyun priniesť, a to presne podľa jeho podrobných inštrukcií. Po chvíli slnenia sa však podráždene zahľadela na bojovníkovu hruď:

„Toto nie je fér! Prečo by som sa mala opaľovať menej, ako ty?“ 

Okamžite si siahla po hornom uteráku.

Kiuyn dával pozor. Vedel, že táto situácia môže nastať. Pohotovo ju zakríkol: „Toho uteráka sa ani nedotkneš!“

„Sebec! Chceš byť viac opálený!“ odsekla. A znova sa chopila uteráka na hrudi.

„Máš záujem jesť tri dni iba suchý chleba? Nie? Tak ruky preč!“

Tento prístup vždy zabral. Aj tentoraz. Pria zamrnčala, ale poslúchla. 

Kiyuna napadlo, že ju odkáže na Menyanu so slovami: „Ona ti to vysvetlí.“ Potom si uvedomil, že jeho pobočníčka sa nachádza zrejme stovky kilometrov ďaleko. On sám sa do rozhovoru o civilizovanom hanbení-nehanbení nehrnul. Preto len stroho skonštatoval: „Keď budeš staršia, pochopíš.“

Blondínka mrzuto našpúlila pery.

„Ty už starý si, chápeš?“ nadhodila.

Kiyun sa zarazil. Upútalo ho, že Priine slová mohli predstavovať úprimnú otázku, žart, no zároveň o šikovný i náhodný dvojzmysel. Pre istotu teda zmenil tému: „Mimochodom, prečo si za mnou prišla? Určite nie kvôli opaľovaniu.“

Dievčina sa vzpriamila tak prudko ako rameno útočiaceho katapultu a na bojovníka sa široko zazubila: „Ešte neviem!“

Kiyun reagoval razantne a chlapsky: „Kurvafix, drž si ten uterák!“

*

Pria sa následne slnila mlčky. 

Vydržala presne dve minúty.

„Kiyun, Kiyun! Toto je nuda. Budem sa ťa pýtať!“ oznámila. „Žijem tu s tebou mesiace. A zisťujem, že ťa vôbec nepoznám,“ vysvetlila. „Čo keby sme začali tým, že mi prezradíš, čo ťa teší? A čo neteší!“

Bojovník pocítil rozpaky. „Na mne nie je čo spoznávať,“ odvrkol. 

„Nezabúdaj, mám moc nad dvomi voľne položeným uterákmi a som ochotná ju použiť!“ pohrozila. 

„Suchý chleba!“ pohrozil on.

„Už som príliš zvedavá. Či už ma vytresceš chlebom alebo nie!“ 

On prižmúril oči.

Ona sa chytila oboch uterákov naraz.

Bojovník si uvedomil, že nejde o prázdne hrozby. V okamihu schmatol padajúci obliak a vysypal zo seba: „Mám rád mäso, korenisté polievky, medovinu a sneženie.“

Priin pohľad prezradil, že dievčina zase raz čelí neznámu. 

Kiyun vedel, že ľudia v pustatinách mimo kráľovstva žijú na úrovni neolitu Starej Zeme. Napriek tomu ho neprestajne zarážalo, čo všetko jeho zverenkyňa nepozná. 

Začalo sa to už po príchode. Keď Priu zaviedol do jej komnát, zajasala: „Takže nebudem spať v stajni so zvieratami?“ 

„To by som najprv musel zohnať zvieratá a postaviť stajňu. Takto to bude jednoduchšie,“ povedal a ukázal jej jednotlivé miestnosti. 

S existenciou splachovacieho záchoda a vane sa blondínka oboznámila už na Nébyosovej vzducholodi. Tu však dostala k dispozícii čosi navyše. Kiyun na to náležite a hrdo upozornil: „Tu máš obrovskú, princeznovsky mäkkú posteľ!“ 

Keď však večer prišiel Priu skontrolovať, našiel ju, ako leží na zemi.

V mysli sa mu premietla spomienka na deň, keď dievča uvidel prvýkrát – aj vtedy ležala v rovnakej polohe na zemi, len namiesto honosnej spálne ju obkolesovali ruiny pastierskej osady. Do tohto obrazu Kiyunovi presiakli pocity, ktoré pocítil niekoľko rokov predtým. Vo chvíli, keď poslednýkrát uvidel svoju dcéru Dakriu. Ležala skrčená na podlahe v identickej polohe a v takmer na vlas rovnakej miestnosti, ako teraz Pria.

Takže keď našiel Priu nehybne ležať na podlahe, priam pudovo sa vydesil a reflexívne k nej priskočil. 

„Čo je, Kiyun,“ zamrmlala rozospato, „prečo tu poskakuješ, prečo na mňa púliš oči?“

„Stalo sa ti niečo?“ opýtal sa, zatiaľ čo ju skenoval aktivovaným druhým zrakom. 

„Spala som. To sa stalo.“

„Prečo spíš takto?“  pobúrene ukázal na posteľ. 

„Ach, táto vec, čo pripomína tie divné ležadlá u Nébyosa!“ povedala so smiechom a dramaticky zvolala: „Keď som si na ňu sadla, pokúsila sa ma zožrať!!!“ Roztiahla ruky a s dlaňami meter od seba zveličene dodala: „Takto hlboko som zapadla!“ Na záver poznamenala: „Keďže som nenašla slamu, ľahla som si takto. Napokon, prečo by si pokrýval celú podlahu tak peknou huňatou dekou, ak nie preto, aby sa mi na nej lepšie spalo?“

 „Koberec. To je koberec, Pria,“ povedal s povzdychom. A pri pomyslení, ako žila predtým u pestúna pri Svetlých horách, sa neubránil ľútosti.

Tentoraz, počas opaľovania na terase, sa Pria zarazila kvôli slovu sneženie. 

„Je to keď namiesto dažďa padajú malé biele fliačky,“ vysvetlil Kiyun. „Snehové vločky. Vznikajú, keď je veľmi, veľmi chladno. Ako na nočnej strane. Nevidel som nič krajšie, ako je husté sneženie.“

„Ukážeš mi ho niekedy?“

„Prečo nie. Ak prehrmí búrka, ktorá sa na mňa ženie, urobíme si výlet.“

Naradostene zapískala.

„A teraz sa budem pýtať ja,“ vyhlásil Kiyun. „Čo máš okrem kreslenia a otravovania nás veľmožov rada ty?“

Na tvári sa jej opäť zjavil širokánsky úsmev. „Keď sa tlčieme!“ 

*

Pod centrálnou vežou majáka nastalo dlho očakávane stretnutie. Správca planéty sedel na vysokom červenom tróne a zabáral prísny pohľad do dlhovlasého muža v pokľaku.

„Dal som ťa zavolať krátko zasadnutí veľrady. A ty prichádzaš teraz, hrdý a spokojný. Očakával by som, že sa prinajmenšom hodíš na zem a začneš prosiť o odpustenie.“ 

„Nekonečne ma mrzí, že ste kvôli mne zosmutneli, pán môj!“ precítene zvolal Nébyos. Noktidémske oblečenie konečne vymenil za čierno-zlatú rovnošatu so slnečnými symbolmi, ale bez otvoru pre rubín. „Zaznamenal som, že ste zatúžili po mojej prítomnosti. Ale prehliadol som informáciu, kedy. Tak som prišiel vtedy, keď to najviac vyhovuje mne.“

„Od zasadnutia veľrady uplynuli týždne,“ zdôraznil Rešep.

„Hups,“ odvetil dlháň. Ani sa nesnažil znieť zahanbene alebo pokorne.

Veľmož mocne stlačil porisko svojho žezla. „Dávaj si pozor. Môžem ťa zbaviť hodnosti. Znova budeš len noxpótis. Ako dobre vieš, na väčšine svetov má tento titul váhu vánku, ktorý mi čas od času vanie medzi polkami.“ 

Nébyos sa zatváril dotknuto. „Pevne verím, že tak nerozumného kroku sa nedopustíte!“

„To ešte uvidíme,“ skonštatoval Rešep a zmenil tému. „Vysvetli mi jedno. Ešte stále si nepožiadal o pridelenie vazalov. Prečo?“ 

„Bez urážky, pán môj, ale nepotrebujem nikoho, koho mi môžete poskytnúť. Povstanie ma naučilo jednému. Nezáleží na tom, koľko bojovníkov vám stojí za chrbtom. Keď chcete dosiahnuť veľké veci, zavážia len tí najvýnimočnejší. A mne ide o veľmi veľké veci.“

„V prvom rade by ti malo ísť o plnenie basilyovských povinností,“ vyzdvihol prísnym hlasom. „Práve kvôli nim som ťa privolal.“

„Počúvam, pán môj!“

„Gwelekmón. Viem, že na nočnej strane ste pod ľadom v niektorých kráteroch navŕtali ložiská. Poverujem ťa ich ťažbou. Pridelenie vazalov si odmietol, nuž, obracaj sa, ako vieš.“ Správca Penekmonionu sa na chvíľu odmlčal, akoby si chcel vychutnať Nébyosovu reakciu. Žiadna neprišla. „Možno ťa bude motivovať, že skôr, než rozbehneš ťažbu, ti nedovolím opustiť planétu,“ zdôraznil Rešep a vysvetlil: „Nadobudol som dojem, že sa niekam chystáš.“

Nébyos na okamih prudko roztiahol viečka. „Ste si úplne istý týmto rozhodnutím, pán môj? Aj so všetkými jeho následkami?“

Správca planéty spozornel. „Keby si nebol môj vazal, povedal by som, že sa mi vyhrážaš.“ 

„Tak potom ako dobre, že som váš vazal, však áno?“

Rešep sa zhlboka nadýchol. „Posledná vec. Motu.“

„Čo s ním?“

„Neopovážiš sa ho dotknúť. Keď sa vráti, postarám sa oňho ja. Neprajem si, aby si zohavil telo môjho synovca.“

„Vynasnažím sa.“

„To je všetko. Teraz choď preč.“

Nébyos sa prehnane hlboko poklonil. Keď klesol najhlbšie, pozdvihol zrak k Rešepovi. „Nesmierne ma teší, že budem mať za švagra tak mocného a hrdého bojovníka, ako si ty!“ povedal a so zlovestným leskom v očiach dodal: „Úprimne a z celého srdca ťa prosím, nepokaz to.“

*

Kerguryonom sa prebral po takmer štyroch hodinách. Keď k nemu do komnaty vošiel Kiyun, našiel ho sedieť na okraji postele. Prepoteného, s triaškou a sklonenou hlavou. Ešte stále sa spamätával.

„Ako sa cítiš?“ 

„Oveľa lepšie,“ prehovoril s očividnými ťažkosťami. „Bolesti ustúpili, no točí sa mi hlava, koordinácia zostáva biedna a sťažka sa mi hýbe. A som slabý, smädný a hladný. Kurevsky hladný,“ zasmial sa

„Hody sa už hotujú. Čoskoro ti ich prinesú,“ poznamenal Kiyun. 

„Vraj si mi zachránil život,“ precedil cez zuby.

„Sme si kvit. Nebyť teba, za zabitie Ramána odvisnem,“ pripomenul. „Počul som, že oregiosovi si sa vyhrážal prakticky občianskou vojnou.“

Kerguryon skrivil tvár. „A pozri, ako sme dopadli. Za to, že ťa ušetril, ho Malak dala aj so synmi odpratať.“ Potom sa myšlienkami vrátil do prítomnosti. „Čo si mi to vpichol? Črevotoč?“

Bojovník sa potichu zasmial a svalovcovi podal malú truhlicu. Kerguryon ju nemotorne roztvoril a prezrel jej obsah. „Toto písmo nepoznám,“ zhodnotil. „Ale zaváňa to tými pochybnými priekupníkmi, čo sa kedysi motali okolo Nébyosa.“

Kiyun prikývol. „Zvyšok je tvoj. Potrebujeme ťa dostať na nohy.“

„To nemôžem prijať.“

„Trvám na tom. Ak chceš, pomôž mi s vyjednať náhradu. Môj vzťah s Nébyosom je na bode mrazu. Na teba mal vždy slabosť.“

„Pouvažujem,“ zamumlal veľmož a odložil truhlicu.

„Mimochodom, mám tu hosťa, ktorý by sa s tebou rád pozhováral,“ oznámil Kiyun. „Zdá sa, že máme nového spojenca.“

„O koho ide?“

„Hayan.“

„Hayan?“ zvolal veľmož, akoby neveril vlastným ušiam.

„Ten welpótis.“

„Samozrejme, že viem, kto je Hayan! Všetci poznajú Hayana!“ ohradil sa. „Fajn. Ty tu ale máš ešte niekoho ďalšieho. Niekoho, koho by som rád videl pre zmenu ja.“

„Nemám najmenšie potuchy, o kom hovoríš.“

„Slnečné dievča.“ 

Kiyun zbledol.

„Myslel si si, že ja, tvoj pán, som o tvojich vylomeninách nevedel?“

Bojovník rozpačito zahabkal: „Nič si nepodnikol.“

„Sledovalo ma tisíc očí, čo má na motúzku náš milovaný Deber.“

„Nič si nepodnikol proti mne.“

„Za čo ma máš, Drobec?“ zamrmlal pobúrene. „Každá povinnosť má svoje hranice. Takže ak v blízkej budúcnosti podniknem niečo proti niekomu, bude to proti Deberovi.“

Kiyun sa otočil, no skôr, než opustil miestnosť, Kerguryon ho schmatol za zápästie.

„Počkaj,“ povedal. „Porozprávaj mi o Prii. Podrobne! Keď sem vkročí, nechcem mať v hlave len klebety mojich zvedov.“

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney