Pria

Do prijímacej sály sa Malak Červenooká uchýlila len zriedkavo. Počas dažďov – tie nastávali vzácne. Alebo kvôli holoprojekcii – namiesto nej požadovala osobné audiencie. Konali sa pod holým nebom, len v tieni ľahkého prístrešku, aby na každého, kto k nej pristupoval, zapôsobili rozmery centrálnej veže majáku, v mene ktorej Malak hovorila a konala. 

Nie každý jej vychádzal v ústrety. Kerguryon Nesmrteľný nikdy. Práve kvôli nemu teraz sedela v prítmí svojho sídla a sledovala približujúce sa rameno holoprojektora. Zobrazilo robustnú postavu. Muž po nadviazaní kontaktu nesklonil hlavu, ani len nepozdravil. 

„Ty mrcha!“ zaburácal. 

Na uniforme bojovníka sa leskol upravený slnečný kríž – symbol megabasilyosa, jednej z najvyšších hodností na planéte. Vodopád snehobielych vlasov mu prekrýval časť ľavej strany tváre, a naopak, hrdo odhaľoval zjazvenú pravú polovicu, s prelepenou prázdnou očnou jamkou. 

„Aký vzácny a nečakaný pohľad,“ prehovorila Malak ľadovým hlasom. „Kerguryon, prečo si ma nenavštívil? Naživo som ťa nevidela, odkedy si sa prestal zúčastňovať veľrady.“

[reklama]

Kerguryon jej slová ignoroval. 

„Zabúdaš, že ti nepatrí nič, len tvoja červená škvrna. Drž sa jej.“ 

„Berdyom prehovoril,“ namietla ostro. „Všetci sme jeho služobníci. Ja, ako jeho prvá služobníčka, som len plnila jeho vôľu.“

Kerguryonovu tvár naplnil odpor. „Tie isté táraniny ako vždy,“ hlesol. 

„Keby si mal lepší prehľad o panstve, ktoré spravuje tvoj vazal, môj Dravec by nikam neletel a moja garda by nezahynula,“ upozornila. 

Na rozdiel od svojho náprotivku, brilantne kontrolovala každý jeden sval na tvári. Takže pokiaľ si to priala, jej výraz pôsobil ako vytesaný z kameňa. Ako práve teraz.

Zavrčal. „Dravec letel k Štítovým horám. Čo tam chcel?“

„Berdyom zachytil podozrivú aktivitu na ich úpätí a taktiež v jednom zo sopečných kráterov,“ vysvetlila bezvýrazným hlasom. „Prial si okamžite ju umlčať.“

„Zákon hovorí jasne. Berdyom ho možno nepozná, ale ty a ja áno,“ vyštekol. „Ja pomstím Dravca a ak mi pošleš koordináty, umlčím tie znepokojivé aktivity v Štítových horách.“

„Berdyom je nadradený zákonu,“ poznamenala, akoby konštatovala všeobecne známy fakt.

„Nie vo svete, v ktorom žijem ja,“ namietol. „Takže už nikdy, naozaj nikdy nezasahuj do čohokoľvek, čo sa udeje na mojich územiach. A dobre ti radím, urýchlene odvolaj Astériu. Predpokladám, že medzičasom si ju vyslala snoriť. Ak sa mi dostane do rúk, viac ju neuvidíš.“

Malak si na tvár vpustila náznak úsmevu. „So všetkou úctou, Kerguryon, nepreceňuj sa.“ 

Bojovník odfúkol. „So všetkou úctou, Malak, jebal ťa pes.“

Jeho slová ňou neotriasli. Zareagovať na ne ale nestihla. Veľmož pohotovo luskol prstami a spojenie ukončil. 

*

Miestnosť bielych, hladkých povrchov, absurdne jasného svetla a zložitej medicínskej technológie bola opakom jej doterajšieho života.

Vyrastala v oblasti večného šera Svetlých hôr, neďaleko hranice medzi dennou a nočnou polovicou Penekmonionu. Celé dni behala a skákala po drsných, strmých bralách, kde lovila horské kozy a vtáky. Najvyspelejším nástrojom, aký na vlastné oči videla, bol kruh na keramiku a mlynček na mäso. Stroje nemali bežní ľudia ani len v mestách, o pustatinách za hranicami kráľovstva nehovoriac.

Žila v malej komunite známych ľudí. Teraz sa po prvý raz ocitla sama s úplne cudzím človekom. 

„Som rád, že si sa konečne prebrala,“ povedal Kiyun.

Spozornela, pretože výstrih jeho obleku odhaľoval rubín.

„Kto si?“ opýtala sa. Jej okrúhla tvár vyzerala spoly podozrievavo, spoly vyplašene.

„Nechýbalo veľa a nestihli by sme ťa zachrániť.“ Pokúsil sa o vľúdny úsmev. „Čo je posledná vec, na ktorú si pamätáš?“ 

„Otázka, kto si. Na ktorú si mi neodpovedal.“

„Áno, prepáč,“ zasmial sa. „Volám sa Kiyun. A ty?“

„Nie meno. Zaujíma ma, čo si zač.“

„Som tvoj priateľ.“

„To nemôžeš byť. Môj pestún mi zakázal priateľa v tvojom veku.“

Malá potvora, pomyslel si. 

„Som spojenec.“

„Neviem, čo to znamená. Som len prostá dedinčanka.“

Kiyunove líca sa začali sfarbovať do červena. „Tak ešte raz. Som niekto, kto ti chce pomôcť. Zatiaľ. A možno zároveň niekto, kto potrebuje tvoju pomoc.“

Dievča uznanlivo pokývalo hlavou.

„Takže, povieš mi, čo sa dialo predtým, ako si sa prebudila?“ zopakoval Kiyun.

„Mám úplnú stratu pamäte.“

„Na svojho pestúna si si spomenula.“

„Nepamätám si na nič z posledných dní.“

„Aké príhodné....“

„Nesťažujem sa.“

 „Skúsim ti teda osviežiť pamäť. Zasiahla ťa zrejme jedna z iskier, ktoré trhali tvojich príbuzných, priateľov, susedov a ich domy na franforce.“

Kiyun schválne začal zostra. Podrobne si všímal jej mimiku. Zostávala nečakane pasívna. Zároveň si všimol zlatisto žltú farbu jej očí. Podobnú nikdy nevidel.

„Trafila ťa iskra jednej z najsilnejších bojovníčok na planéte,“ pokračoval Kiyun. „A ty si prežila. S našou menšou pomocou, ale ktokoľvek iný by okamžite vybuchol.“

„Čo odo mňa chceš a čo si zač?“ opýtala sa zlostne. „Si strigôň?“

„Strigôni, tak nás voláte?“

„Máš rubín. Strigôni majú rubíny. Žijú mimo miest a dedín, v odľahlých domoch veľkých ako hora. Toto tu pripomína viac odľahlý veľký dom, než malú chajdu“

„Ten chlapec,“ prehovoril Kiyun opatrne, „ktorý zomrel spolu s tvojimi druhmi. Belyon. Aj on mal rubín....“ Teraz to prišlo. Belyonove meno blondínu vyviedlo z rovnováhy. Snažila sa ovládať, no neuspela. Zavlnili sa jej svaly, zreničky zapulzovali a nasledovalo niekoľko krátkych, prudkých nádychov a výdychov. „Bol Belyon strigôň?“ opýtal sa Kiyun

Odvrátila od neho tvár. „Nepamätám sa – nepamätáš sa?“

„Och áno,“ usmial sa. „Ešte raz ti osviežim pamäť. Neďaleko tvojej osady zabili chlapca v tvojom veku. Bol to princ Belyon. Pred poldruha rokom sa po ňom zľahla sem. Možno žil vo vašej osade. Možno si ho poznala. Možno ťa...ja neviem... trénoval. Ale asi si nič z toho nepamätáš...“

„Presne tak.“

„Viem, kto to urobil.,“ zdôraznil bojovník, „Viem, kto ho zabil. A viem aj to, kto jeho zabitie prikázal. Ak chceš pomstiť svojich kamarátov a svoju rodinu, môžem ti pomôcť.“

„Som sirota, nemám žiadnu rodinu. Ani kamarátov som nemala.“

„Belyon nebol tvoj kamarát?“

Vyskočila na nohy. „Idem preč. O nič som ťa neprosila, nie som ti nič dlžná.“

„Kam by si išla?“

„To ťa nemusí zaujímať. Poradím si,“ vyštekla.

„Vznášame sa kilometre nad zemou. Ako si poradíš s tým?“

Vypleštila oči.

„Niečo mi hovorí,“ pokračoval, „že princa Belyona chceš pomstiť.“

„Sám si mi tu predsa hovoril, aká som super. Nepotrebujem tvoju pomoc. Poradím si sama.“

„Nie neporadíš. Predpokladám, že na vlastné oči si videla, čo dokáže Astéria.“

Ďalšia drobná reakcia. 

„Nehovorím, že hneď zajtra....“ prekrížila ruky. „Budem trénovať. Veľa. A dobre. Budem ešte silnejšia a rýchlejšia. A potom sa ti prídem predviesť, aby si to videl, a aby si sa potom mohol vopchať do riti. To chcem vidieť na vlastné oči.“

„Ak si myslíš, že bez rubína ohrozíš Astériu, si na hlbokom omyle,“ upozornil ju Kiyun. 

„Nemáš fantáziu,“ odsekla a znova nápadne odvrátila tvár.

„Bojovníkom s hodnosťou, akú mám ja alebo Astéria, bez darov rubína nikdy neublížiš,“ pousmial sa. Lenže skôr, ako začal ďalšiu vetu, do nosa sa mu zaborila útla, ale tvrdá päsť. Úder druhej ruky, smerujúci na oko, už včas zachytil. Z nosa sa mu však medzičasom pustil silný prúd krvi.

„Prosím ťa, čo si to hovoril?“ povedala víťazoslávne.

Malá mrcha!

Kiyun si rukou aktivoval rubín. Obklopil ho červený prúd. Keď zažiaril, prúd krvi z nosa v momente ustal. Blondínka sa pokúsila o ďalšiu ranu päsťou, jej ruka však na polceste zastala, akoby zadržaná neviditeľnou silou – červený opar opierajúci sa o jej predlaktie prezrádzal, že práve jeho prúd zastavil pohyb.

Okamžite sa pokúsila o kop. Aj jej noha zastala.

„Abrakadabra,“ povedal Kiyun.

„Strigôň!“

Ruka dievčaťa sa zrazu otočila proti nej. Dlaň sa akoby sama od seba zovrela do päste a udrela ju do  malého, ostrého nosa. Keď sa jej z nozdier pustil cícerok krvi, bojovník oznámil: „Tak teraz sme si kvit.“ Prúdiaca červená hmla následne obklopila celé dievča. Vzniesla ho do vzduchu a pritlačila o stenu. Vtedy si Kiyun z prsta nechal vystúpiť malý, asi polcentimetrový pulzujúci orb. Vrhol ho k dievčaťu. Zastavil sa milimeter od jamky pod jej krkom. 

„Toto bez rubína nedokážeš.“

„Čáry máry!“ zasyčala.

„Nič také. Žiadna mágia,“ zasmial sa Kiyun. „Ale to je jedno. Dôležité je, čo takáto malá gulička dokáže.“

„Hovno, dokáže veľké hovno!“

Gulička sa pohla o milimeter. Dievča zakvílilo od bolesti. Krv z nosa sa jej zrazu rinula prúdom. Potom orb ustúpil. V mieste dotyku zostala zrohovatená koža.

„Cítila si to? Bodavá bolesť prestupovala tvojimi nervami od hlavy po prsty na nohách. Srdce ti zdanlivo preskakovalo údery. Keby bol môj orb o chĺpok väčší alebo trochu hustejší, zastaví ti srdce. Bežný človek by už teraz jednoducho zvnútra vybuchol.“

Pustil ju. Tresla na zem.

„Rubín dokáže aj niečo iné,“ prikročil ku nej a načiahol ruku. Najprv ju odbila. „Ver mi, prosím,“ dôrazne povedal. 

„Tisíc Perkunasových bleskov do teba!“ precedila cez bolesťou skrivené pery. Potom sklonila hlavu a ticho dodala: „Dobre.“

Kiyunov rubín jasne zažiaril. Bojovník položil dlaň na čelo dievčaťa a farebný opar obklopil celé jej telo. Prúd krvi tečúci z nosa ustal, bolestivú grimasu nahradil výraz obdivu. 

Kiyun ruku pomaly stiahol. „Si úplne v poriadku,“ povedal zadychčane. „Ja a môj spoločník máme pre teba ponuku,“ pokračoval. „Ak ju prijmeš, darujeme ti rubín a postaráme sa o tvoj tréning. Nepredstaviteľne zosilnieš. A nielen to. S tým, ako zosilnieš, porastie aj ničivá sila akýchkoľvek útvarov, ktoré pomocou rubína zhmotníš. Štítov, lúčov, zábleskov, bodcov, vírov... Bude len na tebe, v akú podobu dar pretavíš. Môžeš sa inšpirovať inými, ak ti budú techniky vyhovovať, alebo si vytvoríš vlastné. Možnosti sú takmer neobmedzené.“ 

Obdiv v jej tvári sa zmenil na túžbu.

„Ponuka odo mňa a môjho spoločníka obsahuje oveľa viac,“ prehovoril a s úľavou si všimol, že dievča sa viac netvári nepriateľsky. „Ponúkame ti nový bezpečný domov, kde budeš mať všetko, na čo si spomenieš...“

„Trpím výpadkami pamäte, na veľa si nespomeniem,“ napomenula ho. „Tse-tse, takto na mňa nezapôsobíš.“ 

Kiyun sa nenechal vyviesť z miery a pokračoval: „Som presvedčený, že s našou pomocou sa z teba stane elitná bojovníčka. Dokonca sme ochotní pomôcť ti s pomstou Astérii aj Malak Červenookej, na príkaz ktorej Astéria konala.“

„Sľubuješ mi tak veľa, až sa bojím, čo budete chcieť na oplátku,“ zabručala. 

„Na oplátku sa dočasne staneš vazalkou môjho spoločníka,“ odpovedal bojovník. „Na pár rokov. Keď ja a môj spoločník dosiahneme naše ciele, ktoré sa, mimochodom, do veľkej miery prekrývajú s tvojimi, budeš  voľná.“

„To neznie zle,“ uznala.

„Tak čo, dohodneme sa?“ opýtal sa Kiyun.

Blondínka sa usmiala. A rázne odvetila: „Neblázni.“

*

Presviedčanie nepomáhalo a argumentovanie míňalo svoj cieľ. Dievča napokon úplne odmietlo komunikovať. Keď Kiyunovi dočasne oživený druhý zrak doručil správu od Nébyosa, aby sa aj s dievčaťom dostaviť do krišťáľového amfiteátra, bojovník to vnímal ako vykúpenie.

Dievčina sa stretnutia odmietla zúčastniť. Dokonca sa zaťala a odmietla sa čo i len pohnúť z miesta. Napokon ju dostatočne „motivovala“ až dvojica Kiyunových orbov, ktoré ju v prípade potreby bolestivo usmerňovali. Na lepší spôsob bojovník neprišiel. Chýbali mu skúsenosti. Jeho dcéra sa veku dievčiny nedožila. Syn síce áno, ale namiesto slovných zápasov s otcom absolvoval dril u Kerguryona Nesmrteľného. 

Keď Kiyun a dievča vošli do sály, zívala prázdnotou. Usadili sa teda na jednej z krištáľových lavíc a čakali. Dievčina sa oprela lakťami o kolená a otrávene ponorila tvár do dlaní. Kiyun prekrížil ruky a s výrazom, ktorý hovoril, „skúsil som všetko, viac sa robiť nedá“, sa pohodlne oprel a privrel oči. 

„Vidím, Kiyun, že s našou ctenou hosťkou si našiel spoločnú reč,“ ozval sa spoza ich chrbtov ironický hlas. O okamih neskôr sa smerom k trónu prehnala dvojmetrová dlhovlasá silueta. Víno tentoraz chýbalo. Ani ho z Nébyosa nezacítil – jedna z výhod výkonného regenerátora. 

Vlasáč sa usadil v kresle. „Vitaj v mojom skromnom príbytku,“ prehovoril a zaboril pohľad do zlatistých očí. „Ako už iste vieš, volám sa Nébyos. Budem asi opakovať, čo ti hovoril môj drahý priateľ, ale musím zdôrazniť, že nás oboch si veľmi zaujala. Radi by sme ťa prichýlili a umožnili ti plne rozvinúť tvoj talent.“

Kiyun so záujmom čakal, ako dievča zareaguje na dlháňove slová.

Po otrávenom výraze nezostalo ani stopy. „Na niečo si zabudla,“ šepol blondínke a príklepom dlane jej zatvoril pootvorené ústa.

„Predpokladám,“ pokračoval Nébyos, „že môj drahý priateľ ti vysvetlil, o čo nám ide, a ty si nám vyrozprávala, čo pred smrťou zamýšľal vykonať princ Belyon.“ Na chvíľu zmĺkol a naklonil hlavu, akoby čakal na odpoveď. Dievčina bez rozmyslu oduševnene prikývla. Zaskočený Kiyun zdvihol obrvy.

Dlháň sa spokojne usmial „A verím,“ pokračoval, „že si sa s Kiyunom dohodla...“

Kiyun začal hlboký povzdych..., dievčina ho prerušila promptným zvolaním: „Na všetkom!“ 

Bojovník od prekvapenia vypleštil oči. Malá mrcha, pomyslel si.

Nébyos od radosti rozhodil rukami. „Skvelé! Skvelé!“ zakričal precítene. Potom opäť ukotvil pohľad do zlatistých očí dievčaťa: „Mimochodom, ako ti hovoria?“

„Pria,“ rázne odvetila. „Volám sa Pria!“

Úsmev na tvári dlhovlasého muža sa ešte rozšíril. „Výborne, Pria, môžeme začať,“ povedal a gestom ruky ju privolal k sebe. Dievča neváhalo a ochotne mu vykročilo v ústrety. „Pre začiatok od nás dostaneš do daru krásny nový rubín!“

„Bude to bolieť?“ opýtala sa. 

„Žiaden strach,“ upokojil ju. „Len kým neprestanem.“

Kiyun myslel, že zle počuje. Nébyos očividne zamýšľal aplikovať rubín pri plnom vedomí. Prudko zbledol. A začal sa obzerať navôkol. Zmäteným pohľadom hľadal aspoň popruhy alebo čokoľvek, čím by dlháň Priu počas kŕčovitého zmietania pripútal. 

Žiadne nenašiel. 

„Kiyun, drahý,“ obrátil sa naňho Nébyos, „podržíš na chvíľku našu ctenú hosťku?“

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney