Prekvapenie

Priu čakal takmer na vrchole centrálnej veže svojho sídla. Tu, na priestrannej terase, ju plánoval zoznámiť s prostredím, v ktorom bude najbližšie mesiace žiť a trénovať. 

Keď dievčinu priviedli, Kiyun si všimol, že sa nespokojne vrtí, naťahuje a napravuje si oblečenie – jednoduchý, odolný a pohodlný overal, aký nosia učni bojovníkov. „Trápi ťa niečo?“

„Ako niekto v takýchto handrách vydrží?“ zlostila sa. „A v takomto teple! Dúfam, že mi dovolíš trochu ich zrezať. Neznášam, keď nemám voľné nohy...“ Demonštratívne si zrolovala najprv nohavice a neskôr rukávy. „Keby ma nenútili tí tvoji odľudovia, nikdy by som si niečo takéto na seba nenavliekla!“

„Pri topánkach boli moji chlapci očividne benevolentnejší,“ poznamenal, hľadiac na jej bosé chodidlá.

Víťazoslávne sa zasmiala. „Ach, sú dutí ako prázdne sudy! Nevšimli si, že som sa po ceste vyzula! Mať o pár centimetrov menej, pohodlne im vykĺznem!“

„Keby si mala o pár centimetrov menej, nebolo by ťa vôbec vidieť,“ uštipačne dodal Kiyun. 

„Tak pozor!“ zvolala dôležito. „Si odo mňa vyšší ani nie o pol lakťa. U nás je to pre muža hanba.“ Dohovorila a vyplazila mu jazyk.

Kiyun sa rozkročil a s rukami vbok poznamenal: „Za takúto drzosť by som ťa mal uvrhnúť do temnice.“

„Nemôžeš, Nébyos predsa jasne povedal, že ma máš opatrovať ako oko v hlave!“

„Nepovedal, že ťa nesmiem opatrovať ako o v hlave v temnici,“ pripomenul bojovník. 

[reklama]

Pria demonštratívne odvrátila tvár. „Ach,“ vydala zo seba zronene, „prečo som nezostala u Nébyosa!“

„Netrhal som sa o teba,“ ohradil sa Kiyun. „Ako Nébyos rozhodol, tak je. Kým nezosilnieš do takej miery, aby bol spokojný, zostaneš zavesená na mojom krku.“

Skrivila pery a namosúrene sa zahľadela do diaľky. Viac, než jej budúce cvičisko a pompézne sídlo ju zaujalo okolie.

„Výhľad takmer ako z našich Svetlých hôr. Ale vidím len pustatiny, pustatiny, pustatiny... Kiyun, veru, toto, čo tu máš, to nie je žiadna sláva!“

„Nehádam sa. Panstvo som dostal podstate za trest,“ priznal. „A spomínal som predsa, že sa volá Čierne pustatiny. Hádam si nečakala farebné záhrady.“

„Čierne pustatiny,“ zopakovala zamyslene. „Nie sú úplne čierne.“

„Ani úplne pusté,“ pripomenul. „Názvy zveličujú. Ako keď ty hovoríš o svojich schopnostiach.“

Venovala mu krátku kyslú grimasu, potom sa však zamerala na nedozerné diaľky. „Rastú v tvojom panstve lesy? Máš tu lúky s kvetmi? Počula som, že existujú veľké nádrže vody. A potoky také veľké, že keď do nich skočíš hlavou dopredu, nezlomíš si ju. Máš také? Chcela by som ich vidieť.“

 „Okrajom môjho panstva preteká Keydenus, jedna z najväčších riek planéty,“ vysvetlil a otcovsky dodal: „Ak nebudeš robiť prieky, zoberiem ťa k nej, keď budem v hlavnom meste slúžiť sviatok dcéry slnka.“

„Pche, že prieky!“ urazene zopakovala. „Prečo vlastne žiješ na samote, keď vládneš aj mestám?“

„Všetci vyšší veľmoži takto sídlia,“ zdôraznil. „Dávna tradícia. Pri súbojoch dokážeme zrovnať celé mestá. Napokon, sama si to zažila, keď súboj princa Belyona s Astériou zničil tvoju osadu.“

Nepokojný, skúmavý pohyb Priiných očí náhle ustal. Kiyun si taktiež všimol, že sa jej roztriasli dlane.

Zatiaľ čo on hľadal vhodné slová, a dokonca uvažoval o ospravedlnení, zlatovláska sa prudko pohla a zahľadela sa mu hlboko do očí. „Prečo si zmĺkol?“ prehovorila podráždene. „To kvôli mne? Či ja som jediná, koho prenasleduje smrť?“

Bojovník len s námahou potlačil šok.

„Dobre to poznáš. Vidím to na tebe,“ vyhlásila sebaisto. „Však mám pravdu, Kiyun?“ 

Zhlboka sa nadýchol. „Memontod mrteys [1],“ vyslovil stoicky, akoby skonštatoval tú najvšednejšiu životnú pravdu.

*

Po prevetraní na veži čakala Kiyuna večera s Bianyou. Okrem iného svoju vazalku požiadal, aby sa do Menyaninho návratu ujala úlohy jeho pobočníčky. Bez výhrady súhlasila. Ona mu pre zmenu oznámila, aby sa po jedle vybral do študovne. „Bude ťa tam čakať niečo, čo ti zanechala Menyana,“ informovala ho.

Z „niečoho“ sa napokon vykľul „niekto“.

Niekto, z koho navonok zostalo len trochu tkaniva. To bolo všetko, čo na pohľad spájalo plášťom zahalenú postavu so svalnatým bojovníkom Otyonom, vodcom osobnej gardy Malak Červenookej. 

„Teupótis, prepáčte, že vás oberám o čas,“ prehovoril Otyon. „Ako vidím na vašej tvári, welpótia vám o mne nehovorila.“

„Nehovorila,“ priznal Kiyun. „Ale dovtípil som sa, kto ste. A predpokladám, že welpótia sa pričinila o vašu záchranu.“

Otyon prikývol a zhodil plášť. Pod ním bol nahý. Ak je nahý ten správny pojem. Väčšinu povrchu mu namiesto kože tvorila tmavá vosku podobná hmota, zdanlivo pohlcujúca jeho telo. Až Otyonove pohyby Kiyunovi prezradili, že vnútri sa skrývajú mechanické komponenty. Nebolo ale jasné, kde končí biológia, a kde začína umelá náhrada. 

Otyon nemotorne vykročil v ústrety Kiyunovi. Niekoľkokrát vybočil a raz sa dokonca na moment zasekol. 

„Prosím, ospravedlňte moju neokrôchanosť, ešte stále sa zžívam s mojím novým ja,“ povedal. Jeho hlas znel frustrovane a unavene. Ale zároveň odhodlane. „Niekedy dokonca vykročím opačne. Ale lepší sa to.“

Kiyuna demonštrácia napriek menším nezdarom ohúrila.

Menyana spomínala, že pre seba vyvíja bojový exoskelet, spomenul si. Je to on? Skutočne sa dopracovala tak ďaleko?

 „Bol to váš nápad?“ opýtal sa.

Bojovník sa zasmial. „Netušil som, že niečo podobné existuje.“

„To sme dvaja,“ priznal Kiyun.

„Keď som sa prebral, welpótia mi vysvetlila, ako málo zo mňa zostalo. Dala mi na výber. Vypne regenerátor a nechá ma vybrať sa k slnku. Alebo ma zachráni v podobe, v akej som. Naliehal som, že sa chcem pomstiť tomu, kto mi urobil... toto. Za každú cenu,“ vysvetľoval. „Welpótia prikývla a povedala, aby som jej dôveroval. Uspala ma a prebral som sa takto.“ Jeho hlas sa zachvel. „Viete, teutpótis, čo znamená, že vyzerám takto?“

„Viem si to predstaviť.“

„Žijem, ale pre každého som mŕtvy. Musím byť. Lebo som chodiaca heréza,“ hovoril, akoby sám sebou opovrhoval. „Môj vlastný brat, mocný basilyos Bergyon, by ma odvrhol, keby ma videl takto. Moja pani by o mne povedala, že som stelesnenie hriešnej myšlienky pokriviť stroj. Horšie. Bez váhania by ma dala popraviť.  A keby zistila, kto je strojcom tejto premeny, dala by popraviť aj vašu welpótiu.“

Kiyun zvážnel. „Welpótia to všetko nepochybne vedela,“ uvažoval a zamyslene si podoprel bradu dlaňou. „Vyjadrila sa k tomu?“

„Krátko nato, ako som sa prebral, prišla a pozhovárali sme sa. Na chvíľu. Mala veľmi ponurú náladu....“ hovoril Otyon. „Povedala, že mi takto chce dať druhú šancu. Mám ju využiť akokoľvek uznám za vhodné. Na nič nemám brať ohľad. A povedala mi ešte niečo.“

„Počúvam.“

„Naznačila, že možno budete ochotný prichýliť ma,“ prezradil. „Prosím, teupótis, prijmite ma do služby ako vášho vazala. Alebo bojovníka. Alebo hoci aj sluhu. Je mi to jedno. Nechcem žiť vo vyhnanstve. Odmietam sa pridať k Šasu.“

Kto by to bol povedal, napadlo Kiyuna. Muž, ktorý mi pred niekoľkými dňami uháňal v ústrety, aby so mnou zviedol boj na život a na smrť, sa teraz chce stať mojím vazalom...

 „Otyon, mne herézy neprekážajú,“ povedal. „Ste jeden z najmocnejších teupótisov na planéte. Vaše meno sa dokonca skloňovalo medzi kandidátmi na hodnosť basilyosa. Budem poctený, ak vstúpite do mojich služieb.“

 „Mám podmienku,“ upozornil Otyon. „Chcem, aby ste mi pomohli nájsť bojovníka, ktorý zostrelil dravca. Chcem mu... vrátiť požičané.“

Svalmi Kiyunovej tváre nenápadne šklblo.

„Sľubujem, že ho nájdem a privediem k vám,“ vyhlásil.

Po rituálnom uzavretí vazalského vzťahu sa Otyon pokúsil o úsmev.

„Potrvá ešte niekoľko dní, kým sa stanem pánom svojho tela. Ale potom nechcem nečinne vysedávať. Pevne verím, že pre mňa nájdete využitie.“

Kiyun ho pevne chytil za plecia. „Žiaden strach. Lávové tunely už čakajú.“ 

*

Obyvatelia oslnenej strany Penekmonionu typicky spali v dvoch fázach. Kratšej a dlhšej.

Kiyun sa však rozhodol, že Prii dlhšiu fázu skráti na polovicu. 

„Telo treba zmiasť, aby bolo prispôsobivé!“ zvolal na ňu. „Von z postele, slnko už svieti vysoko na oblohe!“

„Tam je predsa stále,“ lenivo namietla. 

„Nebudem ťa prehovárať,“ varoval.

„Nikam nejdem!“ nástojila. 

Kiyun luskol prstami. Jeden z mužov po jeho boku z dievčaťa strhol perinu, druhý ju oblial vedrom studenej vody a tretí mu na plece položil hrubý uterák. A potom otvoril okno.

„Nie, ty určite nechcééé...“

Bojovník si ju pohodil na plece a vykročil k obloku.

„Blázon, sme takmer na vrchole veže!“

„Neplánujem ťa vyhodiť,“ upokojil ju a aktivoval si rubín. Pár sekúnd počkal a potom, keď sa červený mrak okolo neho dostatočne rozprúdil, vyskočil z okna. 

Priin piskot pokračoval aj potom, ako pristáli na zemi. Vetrom rozstrapatené vlasy mala zježené ako ostne dikobraza a s doširoka roztiahnutými očami zízala kamsi do prázdna.

Kiyun uznanlivo pokýval hlavou. „Ako málo stačí, aby si sa prebrala,“ utrúsil. „Verím, že zajtra postačí ešte menej.“ 

K nohám jej hodil uterák a suché šaty. A kamsi odkráčal. 

Keď na seba natiahla nové oblečenie – tentoraz už so skrátenými nohavicami, ozvala sa ohlušujúca rana. Poobzerala sa a všimla si, že Kiyun práve gestom ruky odpudil prach, ktorý víril na mieste, kde ešte pred chvíľou stála akási stará, opustená budova. Zostala z nej kopa tehiel. Bojovník sa obrátil na Priu a prst namieril na hromadu.

„Tvoja úloha na dnes!“

Pria nechápavo hľadela na masu trosiek. 

„Chcem aby si všetky tie tehly...“ povedal a rukou ukázal o tridsať metrov ďalej, „presunula tam! Pekne ich poukladaj jedna na druhú. Očakávam oku lahodiacu kopu.“

Pria podišla k ruinám a poťažkala jednotlivé tehly. „To je nezmysel!“

„Tvoj čas beží. Dávam ti dvanásť štandardných hodín.“

„Si šialenec!“

„Tak desať,“ opravil sa. „Mimochodom,“ zdôraznil, „za každý deň, v ktorý nesplníš zadanie, ti na ďalšie tri zrazím prídely jedla na štvrtinu.“

„Tyran!“ zabedákala.

„S tehlami sa dôverne zblíž. Lebo zajtra ich budeš prenášať...,“ Kiyunov zrak zablúdil do diaľky, „za pristávaciu dráhu. A napozajtra na terasu hore na veži!“

„Kiyun!“ zvolala dôležito. „Mám pätnásť. Som dievča. Nie som stavaná na nosenie ťažkých bremien. Vymysli niečo užitočnejšie. Potrebujem sa naučiť lepšie bojovať. Presúvanie tehál mi predsa nepomôže poraziť Astériu!“

Kiyun prudko zažmurkal.

„Niečo nie je v poriadku?“ opýtala sa ho.

„Nič nie je v poriadku,“ stroho odvetil. Nielenže náhle zvážnel, vzduch okolo neho vzbĺkol načerveno. Nasledoval záblesk, prudké zhíknutie a náraz. Potom pretiahnutý bolestný ston.

Červený prúd sa vytratil. „Zapíš si za uši,“ prehovoril mrazivo, „že na cvičisku a na bojisku ma poslúchaš na slovo.“ Červený prúd pomaly vyprchal. „Nie si moja partnerka,“ zvolal varovne, „ty si môj údel. Je to jasné?“

„Áno,“ zahanbene precedila cez zuby.

„Buď z teba pre Nébyosa vykrešem výnimočnú bojovníčku, alebo mu oznámim, že si mu nanič.“

Pri vyslovení Nébyosovho mena spozornela. „Rozhodne mu nechcem byť nanič!“ 

„Och, to veru nechceš, to naozaj nechceš!“ pohrozil tajomne. „Tak začni!“ rozkázal. „Ja odchádzam. Moji muži na teba dajú pozor,“ dodal a ukázal na stráže rozmiestnené na hradbe, ktorá obkolesovala areál sídla.

„Nezostaneš so mnou?“ 

„Od Nébyosa som dostal dar. Takže sa idem venovať vlastnému tréningu,“ povedal a rázne vykročil. „Aj ty si od neho dostala dar,“ poťukal si po rubíne, „využi ho.“

Pria sa bezradne zapozerala na červený útvar na hrudnej kosti. „To sa ľahko povie!“.

Kiyun sklonil hlavu a zastal.

„Uvidíš, je to ako s chobotom sloníčaťa,“ povedal, tentoraz vľúdnejšie. „Sloníča svoj chobot najprv bezradne vláči, potom ním nemotorne kýva, ale napokon sa z neho stane účinný a všestranný nástroj.“ 

Pria pôsobila, akoby Kiyun hovoril cudzím jazykom. „Čo je to sloníča?“ spýtala sa.

„Sloníča je samozrejme mláďa slona,“ pohotovo odvetil. 

„A čo je to slon?“

Bojovník na ňu prekvapene zagánil. Nuž, dievča z odľahlej horskej osady, pomyslel si s povzdychom a načrel na dno obrazotvornosti. „Slon je vlastne...“ uvažoval, „prerastená nosatá koza!“

POKRAČOVANIE  / OBSAH

(prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nezverejneným kapitolám)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Poznámky

1 príslovie, doslovne „pamätaj, že zomrieš“

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney