Porážka (Kerguryon verzus Nébyos)

Kerguryon Nesmrteľný obvykle pôsobil ako najbezstarostnejší či dokonca najľahkovážnejší z basilyosov. 

Nie posledné týždne. A obzvlášť posledné dni, keď mu ponurý pohľad z tváre zmizol jedine vtedy, keď niekoho podráždene okríkol.

Česť slávneho veľmoža nebola nikdy tak poškvrnená, ako dnes.

Ešte stále nepotrestal páchateľa, ktorý zničil Dravca. Ešte stále nedolapil zamaskovaného bojovníka a jeho tlupu, na ktorú natrafil pri prieskume podozrivých aktivít v Čiernych pustatinách. A ešte stále zo seba nezmyl hanbu za neumlčanie hlasov priepasti v čase Rešepovej neprítomnosti, keď za bezpečnosť planéty zodpovedal len on a Malak. Ba čo viac, zo strany správcu planéty čelil čoraz ostrejším výčitkám, že nedokáže zastaviť prepady karaván, ku ktorým dochádzalo na jeho území.

Okrem toho sa dozvedel, že nenávidený Deber povolal svojich najmocnejších vazalov. 

Akoby niečo chystal. Alebo chcel, aby si to Kerguryon myslel.

Veľmož zažíval najťažšie chvíle odkedy sa pred piatimi rokmi dostal do konfliktu s panovníkom. Vtedy išlo o Kiyunov život. Rešep, Deber a Malak žiadali jeho popravu za zabitie ich brata Ramána. A mocný oregios Aeristoklevés hodlal matke svojich synov a jej bratom vyhovieť. 

Kerguryon zasiahol, a to radikálne. A dosiahol svoje – Kiyun neprišiel o hlavu. Zato on prišiel priateľa, ktorého vtedy videl v Aeristoklevésovi.

Teraz sa karta obrátila. Teraz to bol Kerguryon, kto rozhodoval o treste pre iných.

Gweya a Dwynyon kľačali, tlačili čelá o podlahu a počúvali, ako sa k nim krok po kroku blíži pohroma.

Ešte nikdy nezažili Kerguryona tak rozzúreného. 

Nesmrteľný k nim zostupoval z mohyly, kde ešte pred chvíľou sedel na tróne a počúval ich správu o najnovšom prepade karavány. A doteraz najväčšej krádeži gwelekmónu.

„Melhyon a Segeklevés!“ zrúkol starý bojovník. „Zomrel aj Melhyon a Segeklevés, dreugos to vzal!“

[reklama]

Gweya a Dwynynon zaťali zuby.

Ich pán zastal dva kroky pred nimi.

„Vzpriamte sa, naničhodníci, chcem vám vidieť z oka do očí!“

Vyplašení strážcovia karaván sa roztržito postavili.

„Ak si myslíte, že vám uverím, tak ste na veľkom omyle!“ zareval Kerguryon. „Prišiel som o dvoch vysokopostavených veľmožov, šesť veľbludov a dve tony najkvalitnejšieho paliva. A kvôli komu? Vraj kvôli dvom lupičom. Dvom! Chlap bez obočia a mihalníc, s červenou tvárou, ktorá vyzerá ako lopta. Há? Há? A dievča o hlavu vyššie od vedra... so slnkom v oku, ktoré vlastnoručne vyprášilo celý bojový sprievod mojej karavány. Vrátane vás. Počúvate vy vôbec, čo mi tu rozprávate? Utrpeli ste ťažké zranenie mozgu?“ Chvíľu s rukami vbok predýchaval, potom slovnú salvu uzavrel: „Och, a aby som nezabudol. Bojovníkov, ktorí padli, vrátane jedného môjho teupótisa, to dievčisko vraj spopolnilo.“

„Slnečným svetlom,“ pripomenul Dwynyon.

„Hej, na to som zabudol. Rozkázala slnku, či čo.“ 

„Presne, tak, pán môj,“ dodal bojovník.

„Konina, ty vyjebanec! Taký útok neexistuje!“

Halou sa rozľahlo takmer úplné ticho. Ozýval sa jedine prudký dych Kerguryona. A jeho kroky, ako krúžil okolo trasúcich sa vazalov.

„Priznávam,“ prehovorila napokon  Gweya, „ja aj Dwynyon sme neboli úplne pri vedomí, ale všetci z našich bojovníkov a kupcov, ktorí sa nerozutekali, to opísali presne tak, ako ste povedali.“

„Povedzte mi jeden dobrý dôvod, prečo by som vás oboch nemal zavesiť za vajčiská na  námestí v Beloweykose?“

„Lebo ja žiadne nemám,“ opatrne podotkla Gweya.

Kerguryon sa zamyslel. „To je fakt,“ priznal.

„Veru,“ poznamenal Dwynyon.

„Mlč, ty pačlovek, lebo na tom budeš rovnako!“

„Prepáčte, mocný megabasilyos!“ zakvílil bojovník.

Potom zaznel rozsudok: „Pošlem vás na desať rokov dozerať na ťažbu gwelekmónu. Tam budete môcť nerušene uvažovať o vašom zlyhaní alebo, ja neviem, nerušene rátať, ako plynie jedna sekunda za druhou.“

„Zmilujte sa, pán môj, veď sa zbláznime!“ zabedákala Gweya. 

„Nič iné neočakávam,“ odvrkol Nesmrteľný. „A teraz sa mi practe z oka!“

*

Zatiaľ čo Kiyunovo sídlo ležalo na kamennej pustatine, Kerguryon panoval z okraja čiernej stepi. Jeho veľmožské sídlo, v pôdoryse tvorené piatimi koncentrickými kruhmi, rovnoramenným krížom a vysokou centrálnou vežou, sa črtalo v diaľke ako malá svetlá pavučina vystupujúca z temnoty. 

Tu na stepi v susedstve svojho sídla, sa Nesmrteľný rozhodol urobiť prvý krok k očisteniu svojho mena. 

Sústredene hľadel na protivníka. Ignoroval vetrom rozcuchané vlasy a mračil sa.

„Nastal čas splatiť dlh,“ povedal.

 Nébyos sa spokojne usmieval. Ako inak.

„Nesmierne ma mrzí môj nedávny náhly odchod bez rozlúčky,“ rozhodil rukami. „Dúfal som, že to pochopíš. Keď povinnosť volá, aby si tasil meč, sľuby musia ísť dočasne bokom.“ Potom zrýchlene, akoby mimochodom, dodal: „Nuž a následne ma zastihla menšia indispozícia.“

„Vraj menšia indispozícia,“ nápadne si odkašľal Kerguryon. „Spiekli ťa ako prasa, ktoré som včera večeral.“

„Dodávaš si guráž siláckymi rečami?“ 

„Učili ma, že pred súbojom sa patrí prehodiť s protivníkom niekoľko zdvorilostných fráz. Vraj na prejavenie úcty. Som len prostý bojovník, takže netuším, čo sa tým myslí. Dúfam, že som sa trafil a si dostatočne poctený.“

„O trochu viac pocty a puknem ako vyrážka!“ zanôtil Nébyos.

Kerguryon medzičasom zhodil vrchný diel uniformy, takže ani jeden z dvojice mužov nemal výhodu ochranného panciera. „Pripomínam našu dohodu,“ oznámil. „Ak ma premôžeš, stanem sa tvojim kladivom. Ak premôžem ja teba, tvoja hlava sa ako trest za zničenie Dravca rozkotúľa pred nohami Malak.“

Potom odhodil aj tielko. Na slnku sa zaleskol groteskne robustný nahý trup. Nébyos ho pomaly, dôsledne premeral pohľadom a nadvihol obočie.

„Toľko mäsa na sebe nevláči ani len Deber,“ poznamenal. „Priznaj sa, Kerguryon, ty... tak trochu posilňuješ, však?“

Veľmož nereagoval. Miesto toho vytiahol z vrecka nohavíc čutoru a doprial si výdatný hlt. Skrivil tvár, zahromžil, odpľul si. Potom rituál zopakoval jeden, dva, tri razy.

„Črevotoč?“ zažartoval Nébyos.

Nesmrteľný smrteľne vážne prikývol. „Namiesto rozcvičky!“ vyhlásil.

Na čelo, hrudník a chrbát mu vzápätí presiakli kropaje potu. 

Črevotoč bol najsilnejší destilát na Penekmonione. Podľa gerhisov sa kedysi, ešte pred spracovávaním gwelekmónu, používal ako palivo a zároveň ako dezinfekcia: hovorilo sa, že pár kvapiek zahubí všetko od vírusov po veľbluda. A slabšie nátury si privodia rakovinu pečene už tým, že k nemu pričuchnú.

„Nemusíme bojovať,“ apeloval Nébyos. „Malak sa čoskoro stane mojou nevestou. Na hlúpy incident z Čiernych pustatín si nik nespomenie. Ja určite nie.“

„Do Perkunosa, ty si s Dravcom vymazal spod slnka tucet teupótisov. Poznal si ich? Nie? Nuž, ja áno. Všetkých. Viedol som ich na bojisku, niektorých opakovane.“

„Ty si vtedy alebo onakedy viedol hádam každého,“ mávol rukou dlháň.

Veľmož zlostne zafučal. „Nezaslúžili si taký koniec. Boli to odvážni, rozvážni a čestní bojovníci,“ zdôraznil a doprial si výdatný dúšok. „Na rozdiel od teba!“ zrúkol.

Nébyos si sťažka vzdychol. Kerguryon ale neskončil. Rozkričal sa až mu preskakoval hlas: „A tušíš, aké následky má, že som nepotrestal páchateľa tejto udalosti? Ako možno vieš, udalosti, ktorá sa odohrala na území môjho vazala? Ešte raz zdôrazňujem, ide o udalosť, ktorá sa udiala na území môjho vazala. A pripomeniem ti to aj tretí raz, lebo na mňa nechápavo púliš oči, akoby si prvý raz v živote nazrel baranovi pod chvost: vieš, kde sa odohral ten incident? No neuveríš, ale odohral sa na území môjho vazala!“

Nébyos prižmúril oči. „Snažíš sa naznačiť, že zničenie Dravca ublížilo tvojej povesti?“

„No nie, ty  vyjebanec, ospevujú ma vďaka tomu!“ 

Kerguryon sa následne opäť obrátil na čutoru. Jeden, dvakrát, trikrát. 

Kožu mu zalial pot, ktorého kvapky akoby zvádzali gravitáciou hnané preteky. A zdalo sa, že tepny na krku mu každú chvíľu vybuchnú a oko vyskočí z jamky, aby vlastnoručne zmlátilo Nébyosa. 

 „Takže, áno, kurva, musím bojovať aj s tebou, inak nenájdem pokoj a budem sa po smrti ponevierať po svete ako dreugos. A píš si, že mátať budem iba jedinú osobu. Hádaj koho?“

Nébyos pokrčil plecami. „Netuším. Žeby Malak?“

Kerguryon sa neovládol a po vlasáčovi vrhol poloprázdnu nádobu.

Dlháň sa uhol. A potom k svalovcovi natiahol ruku. „Vykašli sa na bojovnícke povery. Vykašli sa na gerhisov. Vykašli sa na všetkých. Viem, že so mnou nechceš bojovať. Tak to nerob.“

„Moregnia[1] ťa vzala!“ takmer žalostne zvolal Kerguryon. „Škvrny na mojom mene sa zbavím aj s tebou. Alebo mi tu a teraz dokáž, že tá škvrna za to stojí.“ 

Veľmož zaťal päste. Obkolesil ho červený víchor. Vzápätí sa vytratil, no rubín mu zažiaril ešte jasnejšie. Len hŕstka bojovníkov dokázala pohltiť prúdiaci opar, ktorý sprevádzal aktivitu rubína. Šetrilo to sily a umožňovalo rýchlejšie útočiť. 

 „A potom?“ opýtal sa Nébyos.

„Potom si počkám na návrat toho tmavomodrého bubáka,“ oznámil podnapitým hlasom Nesmrteľný. Na Nébyosa namieril vystretú ľavačku, pričom pokrčenou pravou rukou sa chytil za lakeť a šeptom odrátaval sekundy do červenej smršti.

„Dobre vieš, že jeho hlavu chcem ja.“

„Poraz ma a máš ju mať.“

Nébyos zhodil dlhé rukavice. Oči mu v okamihu zmodreli, ruky sčerneli a nadobudli kovový lesk. Vo chvíli, keď za ostrého zahrmenia z Kerguryonovej dlane vyšľahlo červené svetlo, obranne prekrížil predlaktia a prikrčil sa.

Náraz červenej žiary vyvolal ohlušujúci tresk. Nébyosa odhodil akoby bol zápalkou.

Zasiahnutý dlháň skočil späť na nohy. Z čiernych rúk sa mu parilo. Prišiel o tričko a na holom mliečnobielom hrudníku niesol veľký sčervenaný šrám. No neútočil. 

Všimol si, že niečo nehrá. 

Kerguryonovi pohasol rubín.

Naopak, rozžiarila sa mu zrenička. 

Nadával a zlostne sa zahnal päsťou do ovzdušia, akoby chcel jedinou ranou skoliť samotnú atmosféru.

*

Keď mu oznámil príchod nečakaného hosťa, Kiyun stratil všetku farbu v tvári. Do Perkunosa. Máme problém. Veľký, veľký problém. Zase... hovoril si v duchu. Priu ani nikoho iného doňho nemienil zatiahnuť. A tak sa k pristávacej dráhe vybral úplne sám.

Teraz na nej stál a podráždene hľadel na Hayana.

„Tak predsa sa znova stretávame, teupótis,“ nadhodil starec.

„Poslala vás Malak?“ opýtal sa podozrievavo Kiyun.

„Som tu z vlastnej vôle,“ vysvetlil. „Prichádzam za Menyanou.“ 

„Prečo?“

„Chcem sa s ňou pozhovárať. Počul som, čo sa jej prihodilo krátko po mojom odchode. A viem, že sa nedávno vrátila. Máme čosi spoločné. Obaja sme prišli o našich najbližších. Ja pred rokmi. Ona prednedávnom.  Možno by som jej dokázal pomôcť.“

„Je mi ľúto, ale Menyana odcestovala,“ povedal odmerane. „Neviem kedy sa vráti.“

„Ach tak,“ zosmutnel Hayan. 

„Keď príde späť, dám vám vedieť,“ prisľúbil. Hoci sa to snažil skrývať, pôsobil kŕčovito a nepokojne. 

„Ste nervózny, teupótis,“ spozoroval starec. „Nazdávam sa, že aj vám sa vrátili spomienky na naše posledné stretnutie, správne?“

„Čo bolo, bolo,“ povedal bojovník.

 „A nebolo to práve najlepšie.“ 

„Vyviedli ste ma z miery. Dúfal som, že ste človek, ktorý vie urobiť správnu vec. Napokon neskôr ste to dokázali, keď ste sa vzopreli Malak.“

„A postihol ma zaslúžený trest,“ podotkol.

„Napriek opakovanému bičovaniu tej strige naďalej slúžite.“

„Velebenej Malak som prisahal vernosť,“ zdôraznil starec. „Moje slová nie sú piesok vo vetre.“

„Tak si svoju službu užite. Viac vám nemám čo povedať.“

„Ja vám ale áno,“ zdôraznil Hayan. „Počas nášho posledného stretnutia som nenadobudol presvedčenie, že to, o čo ste ma žiadali, bolo správnou vecou,“ upozornil. „To sa zmenilo.“

„Na čo narážate, welpótis?“

„Prišiel som aj za vami, Kiyun,“ prezradil. „Keď som ležal zranený vo vašom sídle, niekoľkokrát som sa zhováral s Menyanou. Na jej naliehanie som sa dôslednejšie pozrel na snaženie cteného Debera.“

„Zvláštne počuť tieto slová od stelesnenia cti a vernosti.“

Hayan varovne vztýčil ukazovák. „Som verný Malak, nie Deberovi.“

„Zistili ste niečo, čo by ma mohlo zaujímať?“

Starec prikývol.

„Moja pani odcestovala a nejaký čas nebude potrebovať moje služby. Ako iste viete, mojou povinnosťou je vedieť. Okrem iného viem, že Kerguryon Nesmrteľný plánuje Debera obviniť. Zatiaľ z nafingovania nájazdov Šasu v jeho panstve.“

„Oboje je pre mňa novinkou.“

„Ide o veľmi citlivú otázku. Nechcem pomyslieť, ako by mocný Deber reagoval, keby sa o Kerguryonových plánoch dozvedel,“ vysvetlil. „Ale neodbočujme. Kyiun, ak mi pomôžete vy a Kerguryon, získam ešte viac dôkazov. A nielen o nafingovaných nájazdoch. Veľmi dobre predsa viete, že Deberove aktivity majú oveľa temnejší rozmer, ktorý sa týkal aj vášho syna. Tak, prosím, pomôžte mi pomôcť vám.“

Kiyun sa uvoľnil. 

„Ak vám naozaj ide o to, čo deklarujete, potom prichádzate v ideálnej chvíli,“ poznamenal a ukázal na oblohu. „Prileteli ste v momente, keď som tu čakal na príchod môjho pána.“

Kiyun sa druhým zrakom zahľadel na prichádzajúci klzák. Všimol si, že za sebou zanecháva hustý sivočierny dym a letí trhane, akoby zápasil s udržaním výšky. 

„Ospravedlňte ma,“ povedal chvatne Hayanovi a doskočil na ochodzu hradby, ktorá obopínala jeho sídlo aj pristávaciu dráhu. Odtiaľ sledoval, ako sa masívny stroj napokon prestal kĺzať vzduchom a namiesto toho začal s ohlušujúcim hlukom kĺzať po zemi.

Núdzové pristátie sa napokon podarilo. Zdevastovaný stroj zastal a pasívne, celkom potichu dymil. 

Bojovník okamžite vyrazil k stroju. Z blízka si všimol masívne poškodenie. Kerguryon pritom lietal na druhom najlepšie obrnenom klzáku na planéte. Bežný by sa pod náporom útoku, ktorý ho zasiahol, zmenil na hromadu trosiek.

Po chvíli sa v trupe rozostúpil otvor. Vystúpil z neho Kerguryon.

Kiyun zatajil dych.

Jeho pán mal dotrhanú uniformu a zversky dobité telo. Mlčky, nekoordinovane sa k nemu tackal. Zastal dva kroky od neho. V tvári mal hrôzu, ale zároveň ľútosť. 

Zakolísal sa a prevalil sa dopredu. Kiyun ho zachytil v poslednom okamihu a pomaly, opatrne zložil na zem.

„Pre Dyeusa, kto ťa takto dokaličil?“ opýtal sa Kiyun. 

„Bol to... Tawryon,“ habkal Kerguryon. „Tvoj syn... on... on... žije.“

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

[1] „kráľovná záhrobia“, vládne temnému svetu mŕtvych, ktoré je náprotivkom posmrtného života „blažených“ na slnečnom ostrove

Titulná ilustrácia: Spectramart

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney