Pľuvanec do tváre

Pred 15 rokmi

Vyzeralo to, akoby sa schyľovalo ku koncu sveta.

Maják pulzoval. Elektrické výboje divoko križovali centrálu vežu, a keď sa ozvalo ohlušujúce hrmenie, celá štruktúra, vrátane dvanástich obvodových veží, sa rozžiarila. Jej povrch zdanlivo stekutel. V spodnej časti centrálnej veže, označovanej brána, sa rozvlnil ako búrkou rozčerené more. 

K bráne na spôsob rampy viedla vyvýšená cesta. Pre prípad neželaných návštevníkov ju vždy lemoval zástup bojovníkov.

Návštevníci, ktorí prišli tentoraz, však boli očakávaní. 

Z vlniacej hladiny brány začali jedna po druhej vystupovať postavy. Viedla ich Malak Červenooká. Hoci na pôdu Penekmonionu vkročila teraz prvýkrát, krajine naokolo nevenovala jediný pohľad. 

Niesla sa ako princezná, s pyšne vztýčenou hlavou, ktorú zdobila bronzová, zlatožltým leskom sa ligotajúca koruna v tvare prevráteného písmena V. 

Čakal na ňu zástup. Ľahostajne ho prehliadla a oči nasmerovala kamsi do diaľky.

Sprevádzal ju hlúčik slúžok. A za chrbtom tri robustné postavy v dlhých, červených plášťoch – jej bratia Ramán, Deber a Rešep.

Vtedy ešte vyzerala ako ich staršia sestra.

Holohlavý Ramán, najstarší z trojice, sa po pár krokoch nahlas rozrehotal hrubým, chrapľavým hlasom. „Tuším som schudol!“ ceril biele zuby z hustej čiernej brady. 

„Oproti našej domovine ako aj Starej Zemi je tu tiaž sotva dvojtretinová,“ pripomenul Rešep, nižší, no mimoriadne širokoplecí mládenec s briadkou a stredne dlhými vlnitými vlasmi. Boli čierne rovnako ako vlasy všetkých domorodých obyvateľov Arškodeš. Najmladší z bratov hovoril najjemnejším tónom a zvedavo sa obzeral navôkol.

„Riť známeho vesmíru,“ pohŕdavo utrúsil krátkovlasý Deber, najvyšší zo súrodencov. „Nemajú tu žiadne oceány, žiadne poriadne ložiská kovov ani uhlíka, ani len poriadnu gravitáciu. Nuž, od sveta pastierov oviec a kôz asi sotva čakať viac…“ Jeho hlas na nerozoznanie pripomínal Ramána, no do tváre vyzeral takmer rovnako ako Rešep. 

[reklama]

Potom, ako hlásnici predstavili prišelcov, z uvítacieho zástupu vykročil postarší korpulentný muž s holou, potetovanou hlavou a masívnymi fúzmi. „Vitajte, Malak Červenooká z rodu Ilua! Chýry o vašej kráse a ladnosti nielenže nepreháňajú, ale v skutočnosti zaostávajú za realitou!“

Červenovláska signalizovala jednej z pomocníc. Dievčina pohotovo vystúpila na stupienok, aby sa Malak pri šeptaní nemusela zohnúť.

„Oregios Aeristoklevés,“ tlmočila služobnica slová svojej panej, „prekvapenie je aj na mojej strane. Vychýreného mladého bojovníka som si predstavovala ako všetko iné, len nie to, čo predo mňa predstúpilo.“

„Pochopiteľne, pochopiteľne,“ uklonil sa fúzač. „ Som megawelpótis Hayan a budem vás sprevádzať v prvé dni vášho pobytu na Penekmonione!“

Malak znova čosi pošepla svojej služobnici.

„Je veľká škoda,“ tlmočila dievčina, „že váš vládca nás urazil hneď po príchode.“

„Mýlite sa,“ namietol Hayan. „Náš slávny oregios, ktorého skutky ospevujú všetci, čo majú hlas, sa s najvyššími vazalmi zdržal na misii mimo planéty. Na našom vojnou zúboženom svete chýbajú veľmoži, úloha privítať vás tak pripadla mne. Verím, že čokoľvek budete potrebovať, moje služby plne postačia.“

„Raduj sa, muž,“ pokračovala dievčina-tlmočníčka, „môj príchod zaplní najpálčivejšie medzery vo vašich radoch. Bolo rozhodnuté, že moji bratia, najmocnejší zo synov Ilua na Arškodeš, sa ujmú voľných hodností basilyosov.“

„Doľahol k nám chýr o tomto rozhodnutí,“ odvetil Hayan. „No nazdávali sme sa, že ide o nedorozumenie. Najvyššieho Lugala sme predsa žiadali o našich bratov a sestry – o Teuteswénov.“

Malak kývla na slúžku. A tá po vypočutí jej slov znova prehovorila: „Národ slnka sa nemusí obávať. V žilách mňa a mojich bratov koluje aj teuteswénska krv. Uisťujem ťa, muž, že moji bratia ako basilyosovia budú ctiť vašu vieru i obyčaje. Raduj sa, muž, okrem toho vás odbremeníme od útrap výberu kerpótisa. Bolo rozhodnuté, že oregios si môže ako náhradu za padlého hrdinu Kratyona vybrať ktoréhokoľvek z mojich bratov.“

Hayan sa zatváril utrápene a pokrútil hlavou.

„Obávam sa, že ide o ďalšie nedorozumenie,“ povedal. „Čakateľa na titul kerpótisa predsa máme. Už pri najbližšom zasadaní veľrady ho formálne schválime.“

„Výber teda začne nanovo. Určite to nebude problém, keď budete posudzovať len troch kandidátov,“ povedala Malak prostredníctvom slúžky. „Stačilo. Muž, vezmi mojich bratov. Ja zostanem tu. Bezodkladne spojím myseľ s majákom, aby som čo najskôr vládla po boku oregiosa ako plnohodnotná pani majáka.“

„Ach, tie nedorozumenia! My pána majáka už máme,“ oznámil Hayan. 

Malak prudko zažmurkala. 

„Náš oregios, ktorého dobrotivosť žiari jasne ako slnko Starej Zeme,“ pokračoval fúzač, „vás veľkodušne odbremenil od jarma povinností a prichystal vám honosné sídlo, kde v pohodlí a prepychu strávite zvyšok vašich dní. Náš oregios, ktorého štedrosť nepozná hraníc, vám dokonca po oplodnení vzoriek povolil prístup k subjektom, a to až dovtedy, dokiaľ neopustia vývinový kontajner. A ako gesto dobrej vôle vám daruje právo na štvrtého potomka, s ktorým môžete naložiť podľa vlastného uváženia. V prípade akýchkoľvek otázok, náš oregios, ktorého moc zatieni všetkých jeho protivníkov, ich mojim prostredníctvom ochotne a bezodkladne zodpovie... ihneď po splnení dohody a doručení zjednaných troch princov.“

Malak prvý raz prehovorila nahlas: „Megawelpótis, tvoje slová sú pľuvancom do našej tváre.“ 

„Myslím, že naše aj vaše očakávania sa naplnili približne narovnako, takže ani jedna strana nemôže voči tej druhej prechovávať zášť,“ pripomenul Hayan. „A ďakujem, že ste ma začali považovať za hodného priameho oslovenia. Verím, že v našom srdečnom vzťahu budeme pokračovať.“

*

O 15 rokov neskôr sa pred majákom odohralo podobné stretnutie. Malak sa však namiesto roly očakávanej ocitla v role čakateľky.  

Ako prvý z brány majáka vystúpil kerpótis Rešep. 

Kráčal rozvážne a hrdo. Tesný čierny bojový návlek mu dopĺňali zlatisté pláty panciera, zlatistý plášť a helma s dvojicou stočených rohov. 

Nasledoval basilyos Deber, odetý len do bedrovej prikrývky. Jagal sa ako diamant. Naolejované telo, vybíjané chrániče predlaktí, medený opasok a bronzová čelenka odrážali slnečné lúče ako zrkadlo. 

Na brata sa teraz ponášal menej. Potom, ako stratil posledné gramy podkožného tuku, do tváre sa mu hlboko zarezali vrásky. Zvyšok tela však pôsobil ako chodiaca učebnica anatómie. Tento dojem umocňovali vystupujúce žily, miestami priam groteskne zhrubnuté. 

Bratov nasledovali veľmoži – desať teupótisov a dvadsať lendpótisov. Viacerí si z bojov odniesli zranenia, ktoré nenapravili ani regenerátory: dvaja krívali na protéze, jednému chýbala ruka, traja prišli o ucho, oko alebo o sánku. Všetci spoločne dozerali na skupinu pätnástich otrhaných postáv v okovách. Niektoré z nich boli evidentne ešte deťmi.

Malak prišelcov očakávala v pokornom poklone, rovnako tak Hayanom vedení welpótisovia.  

Keď hlásnici splnili svoje povinnosti, Rešep prevzal od sestry žezlo. Predmet tvoril v jantári zaliatym slnečným krížom na dlhej palici. Prislúchal panovníkovi, no až do jeho úspešného zvolenia zostával v rukách dočasného správcu planéty, ktorým sa automaticky stával najvyššie postavený veľmož. Už takmer osemnásť mesiacov ním bol Rešep.

„Odpusť, drahá sestra, že si kvôli nám prekladala zasadnutie veľrady. Naša misia nadobudla nečakaný ráz a vyžiadala si nepredvídateľne veľa času. Bol som však pokojný, lebo viem, že pod dozorom teba a Kerguryona nemôže Penekmonionu hroziť žiadne nebezpečie.“ 

Malak sa vzpriamila. Nereagovala, len nezúčastnene odrecitovala chválospev, ktorý vyžadovali spoločenské konvencie: „Vaša výsosť, moje srdce horí radosťou, že sa z ďalšej náročnej výpravy vraciate bez ujmy a s novými námetmi pre oslavné verše gerhisov.“

Deber spokojne pokýval hlavou a zaburácal: „Preliali sme potoky krvi, sestra!“ 

Najmladší zo súrodencov si dlaňou zašiel do briadky, akoby sa snažil napraviť skrivené ústa. Odmeraným hlasom poznamenal: „Gerhisovia sa už zaiste nevedia dočkať, aby ospevovali, ako sme svet spupných previnilcov premenili na popol.  No podľa mňa trestné výpravy proti malým, chudobným kráľovstvám do večných veršov nepatria.“

„Výsosť, ako zamýšľate naložiť so zajatcami?“ ozval sa Hayan. 

„V prípade týchto tu nevidím dôvod na popravu,“ oznámil Rešep. „Ak ustoja trest, ktorým urobím zadosť spravodlivosti, dostanú príležitosť slúžiť Penekmonionu,“ 

Hayan pristúpil k spútaným bojovníkom. Na franforcoch oblečenia niektorých si všimol hodnosti znázornené koncentrickými kruhmi. 

„Teuteswéni,“ poznamenal s prekvapením.

„Áno,“ povedal Rešep. „Ich svet im bol odňatý. Tak nech poslúžia bratskému.“

„Sestra, tvoje správy, ktoré k nám dorazili rukami poslov, ma zmiatli,“ prehovoril Deber. Pri rozprávaní ceril zuby podobne, ako to mal vo zvyku Ramán. „Nebezpečenstvo, ktoré si s takou naliehavosťou líčila, pominulo, alebo nie?“

„Nehrozí bezprostredne, ale nepominulo,“ odpovedala. „Práve naopak, som presvedčená, že bude ešte závažnejšie, ako doteraz.“

Rešep sa zamračil.

„Ak je to pravda, budem musieť tvoju a Kerguryonovu neschopnosť umlčať hlasy priepasti potrestať,“ pohrozil. „A ako prvý ochranca Penekmonionu vyvodím zodpovednosť aj voči sebe.“

*

Potom, ako Kiyun odletel po Menyanu, prebral dohľad nad Priiným tréningom správca jeho sídla Ulkvo. Fúzatý bojovník postával na tréningovej ploche v sprievode dvojice bojovníkov v žltých uniformách. Pohľadom človeka, ktorého ostré protesty zostali nevyslyšané, hypnotizoval vchod do Kiyunovho sídla. 

Po chvíli sa odtiaľ ozval dievčenský hlas. „Ani dnes tu nie je Kiyun?!“

Ulkvo zdvihol ruky k nebesiam: „Cesty nášho pána sú nevyspytateľné!“ 

Dievčina niekoľkými silnými skokmi dorazila k cvičisku. „Vráti sa ešte dnes? Prípadne zajtra?“ zisťovala.

„Jednoznačne áno,“ prikývol. „Alebo nie.“

Pria vkročila na tréningovú plochu a zaujala obranný postoj. „Robíme to isté, ako včera? Uhýbam červeným klbkám vo vzduchu,“ opýtala sa, nápadne pozrela na bojovníkov v žltom a dodala: „ a odbíjam žlté klbká na zemi?“

„Urobíme pár zmien,“ oznámil. „Červené klbká budú štipľavejšie. O tretinu. A oddychovať budeš len po zásahoch, nie každých pätnásť minút. A tuto chlapci ťa nebudú rozptyľovať zblízka, ale prichystajú si vlastné štipľavé útoky.“

Pria naňho škaredo zaškúlila. 

„Čím skôr ťa knokautujem, tým skôr mám voľno,“ objasnil, obrátil tvár k oblohe a dodal: „Náš pán je milostivý!“ Potom si aktivoval rubín a  poznamenal: „Mimochodom, Kiyun nakázal, že ak vydržíš menej ako dve hodiny, na obed nedostaneš koláč.“

Prii sa prepadla sánka. „Včera žiadne také pravidlo nebolo!“

„Včera sme nemali koláč,“ vysvetlil Ulkvo. 

Pria sa prikrčila v očakávaní prekvapivého útoku. Pozorne sledovala každý pohyb Ulkva a jeho dvoch gelhosov. 

„Upozorňujem, že na obed je koláč. Čokoládový koláč. Nič viac. Ak odkväcneš priskoro, ty ho nedostaneš. Celý tvoj obed zjem ja!“ spokojne zafunel a zhmotnil červený elektrizujúci orb. Vzápätí ho z celej sily vrhol v ústrety blonďavej hrive.

Priu nezaskočil. S rýchlosťou vystreleného projektilu odskočila na bok. 

Ulkvo žiariaci objekt najprv usmerňoval oboma dlaňami. Po chvíli nimi pohol odlišným smerom, v dôsledku čoho sa žiariaca guľa rozdelila na dve rovnaké polovice. „Prekvapenie!“ zahlásil.

Teraz ju prenasledovali dva projektily. Napriek tomu poľahky unikala. Na spôsob gymnastky prudko menila smer, prípadne cikcakovito skákala zo strany na stranu alebo hore-dole.

Ulkvo kývol na bojovníkov v žltom. Tí sa napriahli, a aby Priu vyviedli z rovnováhy, vytasili na ňu vlastné červené gule. 

Ubehla hodina a pol. Blondínka medzičasom ustála dve salvy zásahov. Výrazne jej ukrojili z rýchlosti. Vyhýbala sa už na poslednú chvíľu a namiesto zajačieho hopkania, ako predtým, neraz pleskla na zem, až sa celá zavlnila. 

„Vzdaj to, mám ťa v hrsti,“ zvolal na ňu Ulkvo. 

Pria sa odrazila vysoko do ovzdušia.

„O koláč neprídem!“ zvolala. 

Búúm – keď dopadla, jeden z Ulkvových orbov vpálil do zeme o chlp vedľa nej.

Fúzač sa rozrehotal. Zhmotnil náhradnú guľu a pokračoval v novej taktike: „Ktorý koláč máš najradšej?“

Šváác.

 „Krájaš ho od konca, alebo od stredu ako barbarka?“

Tréésk.

„Vieš piecť? Variť? Alebo len tlačiť do seba?“

Práásk.

 „Vydáš sa za mňa?“

Priu ochromil šok. Stratila tempo a rytmus a vypudila zo seba zmätené „Huh?!“. Vzápätí ju trafili všetky štyri červené projektily. 

Kým predtým sa po zásahoch ihneď postavila na nohy, teraz zostala nehybne ležať.

„Pokiaľ dobre vidím, a ja veru dobre vidím, tak ty si prehrala a ja som vyhral,“ hrdil sa Ulkvo. 

Predtým, ako z úst vypustil ďalší uštipačný komentár, sa mu však rozžiarili zreničky. Okamih nato zdvihol zrak k oblohe. „Náš pán! Teupótis sa vracia!“ vykríkol. Vzápätí sa otočil späť na Priu. 

Teda, bol by sa otočil na Priu... keby Pria bola tam, kde bola, keď na ňu hladel posledne. 

Ale tam, kde bola... už viac nebola. 

POKRAČOVANIE  / OBSAH

(naši podporovatelia majú po prihlásení prístup k dvom nezverejneným kapitolám)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney