Pán noci

Tam, kde sa šíra step Penekmonionu mení v lesostep, prerušuje monotónnu čerň porastov oáza červenej. Červeň začína niekoľko sto metrov od okraja obrovského krátera a pripomína na povrch prerastajúce podhubie. Okolo prepadliny sa z neho dvíha dvanásť bezokenných veží. Podhubie pokračuje do prostriedku prepadliny, odkiaľ sa týči trinásta, nebotyčná centrálna veža. Hovorí sa jej aj Berdyom, lebo sa zdá, akoby prepichovala nebesia.

Táto oáza sa nezaobíde bez starostlivosti. Práve kvôli nej sa po prašnej ceste, ktorá lemuje okraj krátera, presúva procesia opálených, holohlavých postáv. 

Nehybné slnko visí v týchto končinách vysoko na jasnej, červenkastej oblohe. Postavy odeté len do bedrového rúška a prípadne priehľadných červených látok opálilo do zlatohneda. Nie však Malak Červenookú. Tú pred lúčmi chránia tienidlá v rukách dvoch služobníc. Tak ako trón s červenovláskou, dievčatá stoja na podstavci, ktorý nesie skupinka spotených mužov.

Zástup smeruje od jednej veže majáka k ďalšej. Malak pri každom zo vstupov očakáva pán veže. Žena v jeho sprievode vstupuje do vytesaných chodieb a komnát, aby s dôslednosťou lekára prezrela a prehmatala steny.

Nie tak dávno veže chátrali. Maják vybledol, začal sa scvrkávať, miestami sa dokonca drobil. Hrozilo, že Penekmonion stratí jediné spojenie s inými svetmi. 

Malak pred poldruha rokom našla riešenie. Navrhla obeť, ktorá sa mnohým zdala priveľká. Ale fungovala. Majáku sa vrátila pevnosť, pôvodné rozmery a po desaťročiach aj sýtočervená farba. Doteraz prekypoval zdravím.

Malak práve vchádzala do predposlednej z veží, keď sa zapotácala. Náhly závrat jej podlomil nohy. 

Berdyom volal.

Obchádzku okamžite prerušila. Privolali jej malý klzák. Priletela na ňom priamo k centrálnej veži. Ponáhľala sa. 

Berdyom mal naliehavú správu.

Zhodila zo seba šaty a skočila do nádrže. Na druhý koniec preplávala a rýchlo vystúpila po schodisku až k zdanlivo nekonečnej červenej stene. S citom sa do nej ponorila.

Berdyom prehovoril. 

Jeho posolstvo bolo zdrvujúce.

[reklama]

* 

V doline, ktorú opanovala smrť, sa jedno srdce vzoprelo.

Aspoň nateraz naďalej tĺklo.

Tep dievčiny však slabol. Nezostávalo jej veľa času. Kiyun si to uvedomoval. Druhý zrak ho varoval. 

Keďže zo šatstva blondínky zostali len útržky, Kiyun ju zahalil do zvyškov svojej uniformy. Potom ju vzal na ruky a náhlil sa ku klzáku. 

Ešte pred chvíľou váhal. Lomcoval ním nepokoj. Obyčajné dievča bez rubína predsa nemôže prežiť priamy zásah. Určite nie od Astérie, uvažoval, obkolesený kúskami tiel ostatných dedinčanov. 

Znepokojenie napokon potlačilo čosi iné. Celkom náhle, akoby ktosi prepol vypínač.

Pripomenula mu jeho dcéru v momente, keď ju držal naposledy.

Od tohto momentu sa stal štatistom. Nedokázal vedome ovplyvniť rozhodnutie, pochádzajúce odkiaľsi z najhlbších útrob jeho mysle, že dievča za každú cenu zachráni. 

Po troch dlhých skokoch mal klzák na dohľad. Zapätil. Všimol si, že pri stroji ktosi stojí. Čaká. 

Druhý zrak ma nevaroval... čo sa to, sakra, deje? zlostil sa v duchu. 

Ale nezaváhal. Nemyslel. Pokračoval. Nezáležalo mu, o koho ide.

Niekoľko ďalších skokov a stál pred klzákom. 

Cudzinec sa usmieval. „Ahoj!“ zvolal žoviálne. Vzápätí skrivil tvár a zasipel: „Sledoval som, čo si tam dole stváral. Ty ovčí potrat, čo ťa to napadlo?“

Kiyun na obsah jeho slov nereagoval. Dych mu vyrazilo čosi iné.

Cudzincova identita. 

Neprakticky dlhé čierne vlasy. Svetlomodré oči. Snehobiely oblek bez rukávov. Belasé rukavice, siahajúce do polovice ramien. Vysokánska postava a zvučný, ale prekvapivo jemný hlas. Nemal najmenšiu pochybnosť.

„Nébyos!“ vyprskol.

Dlhovlasého muža dokonale zaskočil. 

„My sa poznáme?“

Kiyun zaškrípal zubami. „Tak trochu.“

Cudzinec si výraznými pohybmi poškrabal hlavu. „Nepamätám sa...,“ odvetil zronene.

Kiyun si pamätal veľmi dobre. „Stretli sme sa v prvý rok Povstania. Bol som členom Kerguryonovej výpravy na nočnú stranu.“ 

Nébyosova tvár sa rozjasnila. „Áno, áno! Na ozrutného Kerguryona si samozrejme pamätám!“ zvolal radostne. Potom posmutnel a dodal: „Na teba ale vôbec nie.“

Bojovník nahlas odfúkol. „To je jedno,“ zavrčal urazene. „Teraz odstúp, noxpótis, nemôžem strácať čas.“

Vlasáč zlostne zaťal zuby. Kiyunove slová ho očividne podráždili. „Ach vy, oslnenci... Nie tak dávno ste nerobili nič iné, len pásli kozy a ovce. A teraz sa opovažute rozkazovať pánovi noci?“ 

„Nevyťahuj dávnu históriu,“ zavrčal Kiyun. „Nepatríš sem. Zalez späť do svojej ľadovej diery.“ 

Nébyos pohľadom pomaly premeral dievča v Kiyunovom náručí. Oči sa mu zlovestne zaleskli. „Ty si zobral niečo, o čo som mal záujem ja. Na oplátku teraz ja vezmem niečo, o čo máš záujem ty.“

Kiyun sa v okamihu dlhým skokom sa vzdialil a v bezpečnej vzdialenosti dievča položil na zem. Toto nesmie trvať dlho, povedal si a priložil dlaň k rubínu.

Druhý zrak ho varoval. Zostalo mu málo síl. A hoci nepoznal presnú silu pánov noci, vedel, že  nie sú ľahkí protivníci. V duchu preto hľadal najlepší manéver, akým by sa dostal k svojmu ničivému biču, odloženému vnútri klzáka.

Nébyos skúmavo sledoval bojovníkove počínanie. Keď videl, ako aktivoval svoj rubín, usmial sa. „Tvoje odhodlanie a odvaha mi imponujú...“ uznal, ale vzápätí ho pokarhal: „Mimochodom, zabudol si sa mi predstaviť! Aké hanebné!“ 

„Ako chceš. Som syn Aguša, ktorého päste sa nelíšili od skál a vnuk Hibila, ktorý za tri roky trikrát zvíťazil na troch svetoch.“ Kiyun zrýchlil krok. Rubín žiaril, červený prúd okolo tela mu hustol. „Som teupótis Kiyun, správca Čiernych pustatín!“

Už takmer bežal. Dlháň napriek tomu nezaujal obranný postoj. Zostával ležérne opretý o jeho klzák a tváril sa pobavene. 

Kiyun pocítil nával hnevu. Ten chlap ma neberie vážne! 

„Teupótis Kiyun, správca Čiernych pustatín, to meno som tuším niekde počul...,“ zamyslene zopakoval vlasáč a uštipačne dodal: „Nemáš náhodou namiesto tej tragickej diery vládnuť... Poliam kráterov? A niesť hodnosť... basilyosa?“

Kiyunovi od zlosti vypovedali službu nohy. Či chcel či nie, zastal. „V prvom až poslednom rade,“ zúril, „teba je do toho úplné hovno!“

„A mimochodom,“ pokračoval Nébyos, „ak ty si správca Čiernych pustatín, a stojíš tu predo mnou živý a viac-menej zdravý... kto potom pilotoval klzák prislúchajúci vládcovi Čiernych pustatín?“

„Prečo sa, pý...“ Kiyun uviazol v polke vety. „Počkať, ty si ho...“

Nébyos s hraným smútkom prikývol a v sprievode hlásneho „Puf!“ dlaňami naznačil výbuch. „Vcelku šikovný krycí manéver,“ zhodnotil. „Nie úplne šikovný a už vôbec nie sofistikovaný, ale ujde. Nebyť jeho, dorazím sem skôr a možno by sme sa vyhli ošemetnej situácii, do ktorej si nás všetkých dostal.“

Kiyun pochopil. „Pre hrom mocného Perkunasa, to ty si zničil Dravca!“ Bojové odhodlanie mu v sekunde zatienil pálčivý tlak v hrudi a nohách. Odmietal si to priznať, ale bola to hrôza.

Dlháň sa zatváril skromne. No vzápätí gestami rúk Kiyunovi naznačil, aby mu zatlieskal.

Bojovník nereagoval. Zmeravel.

„Žiaden strach, môj drahý, teraz nebudeme bojovať. Je to tak lepšie,“ žmurkol naňho a vykročil mu v ústrety. 

„Tak ma nechaj odísť a zachrániť toto dievča,“ požiadal Kiyun. „Pokojne sa stretnime hneď potom. Máš moje slovo.“

Nébyos jeho slovo ignoroval.

 „Kiyun,“ hlesol spevavo. „Aké zvláštne meno. Tuším ani nie je v starom jazyku.“

„Je v dialekte. Moji predkovia nepochádzajú z Penekmonionu,“ opatrne, ale s dôrazom namietol. „Moje meno je inšpirované posvätným zviera...“

„Pes! Nechcel by som sa volať pes!“ prerušil ho Nébyos. 

„Na svete, odkiaľ pochádza môj rod, tieto zvieratá dávno vymreli!“

„Na Penekmonione je psov toľko, že ich Šasu vraj jedia,“ uštipačne poznamenal dlháň. 

Kiyun sa cítil dokonale bezmocne. „Naozaj musíme práve teraz rozoberať moje meno?“

„Nepamätám si ťa, ale počul som o tebe, pes,“ zamyslene povedal. „Máš meno, ktoré niečo znamená.“ 

„Neprestaneš?!“ zasyčal Kiyun.

„Ups,“ zasmial sa Nébyos. „Tentoraz išlo o nedopatrenie.“

Bojovník nemal na výber. Potlačil hrdosť aj pýchu „Prosím!“ zvolal hlasom, ktorý sa začínal chvieť. „Prosím, ukončime tento rozhovor.“ 

Pán noci sa zatváril prekvapene. Potom náhle zvážnel. „Máš pravdu. Nemáme čas. Dievča dlho neprežije. A ty tiež nie.“

Prekvapenie sa presunulo na Kiyunovu tvár. „Ja? Nezmysel.“

„Prepáč,“ pokrčil plecami Nébyos. Vzápätí sa mu opäť zlovestne zaleskli oči. „Pomýlil som sa. O asi tri minúty.“

„Čo prosím?“

Dlháň sa zatváril profesorsky. „Pes, teraz chcem, aby si dával veľmi dobrý pozor,“ naručil a prižmúril oči. Kútiky úst mu jemne vykĺzli dohora. „Prichádza strach.“

Skôr, ako Kiyun stihol zareagovať, pocítil topánku na hrudi. Nasledoval tvrdý dopad. Nébyos ho zarazil hlboko do zeme.

Zalapal po dychu a otrasene sa zahľadel do kúdolu prachu nad sebou, kde vytušil postavu pána noci. „Tvrdil si, že nebudeme bojovať!“ zvolal.

„A bojujeme? Ja tu žiaden súboj nevidím, pes.“

Nébyos dupol. Kiyunove rebrá zapraskali.

„Pes, dávaj dobrý pozor na to, čo cítiš. Toto je následok strachu,“ dodal a opäť dupol. „Nevieš si ani len predstaviť následky toho, čo si vykonal.“ 

Kiyun bolestne zastonal. „Narážaš na Motua?“ 

„Nie, narážam na to, že ti práve povolil mechúr.“

„Idiot,“ vzdychol si Kiyun.

„Aký si krutý!“ urazil sa a dupol dvakrát, lámajúc rebrá aj kľúčne kosti. „Náhodou, veľmi opatrne volím slová. Nechcem ťa predsa raniť!“ 

„Idiot!“ bolestne, ale oveľa tichšie zachripel Kiyun. Nébyos ho tentoraz nezačul.  „Samozrejme, že narážam na Motua!“ pokračoval dlhovlasý muž. „Nevieš si ani len predstaviť následky toho, čo si vykonal. Ale ja ti s tým pomôžem, pes. Takže pamätaj. Prichádza strach. A toto je následok strachu.“ Dupol trikrát. „Pes, dobre si zapamätaj, čo cítiš. Toto je následok strachu.“

Okamih predtým, ako Kiyun stratil vedomie, si všimol gigantický, bubline podobný útvar belasej farby. Zhora prerazil oblaky a začal zostupovať k údoliu.

POKRAČOVANE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney