Oáza

Dušan Valent, 2022-09-22 08:55:00

3. kapitola: Artefakt z podzemia upútal pozornosť vládkyne majáka.

V spleti svetločervených vlákien sa prudko otvoril pár očí. Ich sýtočervené dúhovky obkolesovala červeň námahou popraskaných žiliek. 

Berdyom prehovoril. 

Malak Červenooká sa pohla. 

Napredovala pomaly. Odpor jemne pulzujúcej, špongiovitej hmoty však krok po kroku klesal.

Na posolstvo čakal zástup ľudí. Uprene hľadeli na bezokennú červenú vežu, načahujúcu sa k oblohe zo stredu 30 km širokého krátera. Okraj prepadliny pripomínal pokrčený, prerušovaný veniec zo skál. Dvíhal sa niekoľko sto metrov nad jej dnom, no ani zďaleka nesiahal tak vysoko, ako pórovitá štruktúra v jej strede.

Keď sa veža v spodnej časti zavlnila, väčšina prítomných v úctivom poklone zatlačila päste do zeme. Zostal stáť len tucet svalnatých postáv v bedrových rúškach. Po chvíli vystúpili z davu a vytvorili koridor okolo vlniaceho sa miesta. 

Stena veže sa začala rozostupovať. Pomaly, centimeter po centimetri, z nej vykročila Malak. 

Prevyšovala aj najvyšších mužov z jej urasteného sprievodu. 

Zo zaprášeného nahého tela jej kvapkal riedky sliz. Z dievčenskej tváre, držania tela a chôdze napriek tomu sálala elegantnosť a majestátnosť hodná kráľovnej. 

Malak sa blížila k desať metrov dlhej nádrži. Po strmom schodisku zostúpila k hladine. Lesklá kvapalina sa jej zavrela nad hlavou a rozostúpila až na opačnom konci bazéna. 

 

[reklama]

 

Malak Červenooká. Ilustrácia: @leafy

 

Krátky kúpeľ postačil. Tekutina zmyla a rozpustila všetok prach a sliz. Zároveň odkryla tetovania križujúce stehná, brucho a chrbát.

Pribehla k nej skupinka služobníc. Vystúpili na stupienky, aby na ňu dočiahli. Osušili ju, učesali a obliekli jej honosné rúcho s výstrihom pod prsia. 

Rúcho červené rovnako ako ženin rubín, tetovania, bradavky, pery aj vlasy... a vlastne všetko naokolo. Vrátane vláknitého podhubia, ktoré pokrývalo zem a spájalo centrálnu vežu s dvanástimi menšími, rovnomerne rozmiestnenými na okraji krátera.

Na tomto svete, kde čierne kamenisté pustatiny striedali čierne stepi, čierne púšte [1] alebo vzácne čierne džungle, kráter pôsobil ako červená oáza.

Červená patrila medzi poznávacie znaky služobníkov veže, ktorej sa hovorilo maják, lebo vždy, keď cez ňu niekto vchádzal na Penekmonion, alebo odchádzal na iné svety, oslepujúco zažiarila.

Keď služobnice žene nasadili bronzové náramky, náramenice a bumerangu podobnú korunu, prehovorila.

„Niekto sa snaží prebudiť hlasy priepasti,“ povedala varovne. „Berdyom káže navždy ich umlčať.“

„Tak hovorí Berdyom, taká je pravda,“ zvolal sprievod okolo ženy.

„Tak hovorí Berdyom, taká je pravda,“ zopakoval zástup pred ňou.

Niektorí ľudia v dave mali oblečené červené uniformy s jedným alebo dvomi koncentrickými kruhmi na výložkách. Väčšine zakrývali telo len bedrové rúška, tetovania a namaľované obrazce. Odznaky hodnosti niesli v podobe bronzových záveskov. 

Či už boli oblečení alebo takmer nahí, všetkých okolo červenovlásky spájali vyholené hlavy, na ľavej polovici ktorých sa lesklo tetovanie s dvanástimi malými a veľkou, pretiahnutou centrálnou bodkou.

„Welpótisovia, moji páni veží, predstúpte,“ prikázala. 

Dvanásť postáv v uniformách vystúpilo pred zástup. „Počúvame, vznešená Malak Červenooká,“ vyhlásili.

„Berdyom zvestuje, že hlasy priepasti sa ozvali dvakrát,“ oznámila. „Prvé, tlmené a tiché zvolanie sa hneď rozplynulo. Druhé, oveľa silnejšie, trvalo dlhšie. Oba prišli z takmer rovnakého miesta. Berdyom tiež hovorí, že hlasy ešte neprecitli.“ 

Červenovláska vykročila k zavalitému starcovi s dlhými bielymi fúzmi. „Hayan, vyberám si teba,“ povedala a položila mu dlaň na plecia.

„Ďakujem, velebená Malak!“ zvolal muž.

„Navštíviš nočný okraj Čiernych pustatín,“ pokračovala. „Hlasy k nám doľahli z južného okraja Štítových hôr. Chcem od teba, aby si našiel a priniesol ich schránku. A taktiež chcem, aby si našiel a potrestal tých, čo sa pokúšali prebudiť ju.“ 

Starec sa zahľadel na zem a mlčky si pohladil fúziská.

„Tak, welpótis?“ urgovala ho Červenooká. 

Kráčala smerom k trónu. Pootočenou tvárou však svojho služobníka nestrácala z očí.

„Vznešená Malak,“ prehovoril pomaly a rozvážne Hayan, „v Štítových horách stojí sídlo nedávno zosnulého teupótisa. Pokiaľ viem, nikto nedostal povolenie prebývať v ňom. Malo by byť prázdne. Keďže Štítové hory hraničia s divočinou, predpokladám, že sa v sídle zabývali Šasu.“

 „Ak sa prítomnosť Šasu potvrdí,“ prehovorila Malak, „deleguj ich vyplienením tamojšieho miestodržiteľa. Nech si urobí poriadok.“

„Žiarivá Malak, Čierne pustatiny spravuje teupótis Kiyun,“ pripomenul.

„Ešte stále?“

Mlčky prikývol.

„Zaujímavé,“ poznamenala a oprela sa o operadlo svojho vysokánskeho trónu. „Za posledné bezmála dva štandardné roky mi tuším nehlásili jediný incident, ktorý by s ním súvisel. Očakávala som teda, že sa po rokoch vyhnanstva buď v tichosti zabil, alebo si ho vzal rubín.“

„Kiyunov lénny pán sa nerád delí o informácie,“ sucho poznamenal. „Faktom ale je, že hoci teupótisa už nemám pod drobnohľadom, pokiaľ viem, je živý a viac-menej zdravý.“

„Nevadí,“  odpovedala. „Verím, že sa s ním dohodneš. Pokiaľ si dobre pamätám, Kiyuna osobne poznáš.“

Hayan sa kyslo uškrnul. „Osobne poznám jeho záchvaty paranoje a návaly bludov. Opravte ma, ak sa mýlim, ale to z nás nerobí priateľov. A znamená to,“ pokračoval, „že Kiyuna poznám rovnako dobre, ako ho pozná hocikto iný.“ 

„Lenže ty s ním dokážeš viesť dialóg,“ pripomenula Červenooká. „Iní by mu išli po krku.“

Starec sa zachechtal. „Teupótis by ma jednou ranou poslal k slnku, takže áno, rozhodne uprednostním dialóg,“ poznamenal. „Len neviem, čo by som dialógom získal. Na základe toho, čo som zažil, si myslím, že produktívnejšie by bolo dohovárať hoci aj skalám na dne riečneho koryta.“ 

„Keby som ťa nepoznala, vážený Hayan, mala by som dojem, že sa vyhováraš,“ skonštatovala.

„Keby som vás nepoznal, žiarivá Malak, naozaj by som sa vyhováral,“ pripustil.

„K veci,“ napomenula ho.

Starec zvážnel. „Radím vám jedno,“ povedal rázne. „Nespoliehajte sa na Kiyuna, určite mu nedôverujte. Ale predovšetkým ho nepodceňujte.“

Malak si zamyslene podoprela bradu. „Hovor konkrétnejšie,“ vyzvala ho. 

„Čo ak nie Šasu, ale práve Kiyun sa snaží prebudiť hlasy?“ navrhol. 

„Červ, ako on?“ začudovala sa. 

„Červ, ktorý si pamätá, aké je to byť šťukou,“ pripomenul. „Som presvedčený, že váš ctený brat by so mnou súhlasil. Ak nedáte na môj názor, prosím, opýtajte sa jeho.“

„To, čo si myslí Deber, nie je dôležité,“ povedala prchko. „Aj keby bolo, nezaujímalo by ma to. A aj keby ma to zaujímalo, nemôžeme sa ho opýtať, lebo sa na Penekmonion ešte stále nevrátil. Tak ako vždy, postačí mi tvoj úsudok, welpótis.“

„Ďakujem za dôveru, pani moja.“

Malak sa zhlboka nadýchla. „Dobre teda, pozri na prsty Kiyunovi. Budeš konať v mojom mene a s mojou autoritou. Takže ak sa tvoje podozrenie potvrdí, bezodkladne ho potrestaj.“

„To nebude jednoduché,“ varoval. „Moji muži proti nemu zmôžu asi toľko, ako zrnká piesku proti víchrici.“

Malak sa zahľadela na bojovníkov naokolo. Tých s najvyššou hodnosťou jedného po druhom dôkladne premerala. Potom sa postavila. „Nesmieme dopustiť, aby sa hlasy prebudili,“ zvolala a upažila ruky. Zástup po jej ľavici a pravici pokľakol. „Ak skutočne očakávaš konfrontáciu s Kiyunom, nenechám nič na náhodu.“ Otočila sa na zjazveného tridsiatnika , čo doposiaľ stál po jej pravici. „Mocný Otyon, so svojimi mužmi zariadiš, aby sa obavy cteného Hayana nenaplnili.“ 

Opálený zelenooký bojovník vystúpil do popredia. „Welpótis,“ oslovil starca s päsťou na srdci, „moji muži sú kladivom, ktorým nepohne žiadna víchrica.“ 

„A ty, Hayan,“ dodala Malak, „budeš rukou, ktorá týmto kladivom rozdrví opovážlivcov, ktorí vyvolali nevôľu nášho pána!“

 

*

[reklama]

Berdyom

Binyosa vypravil k slnku krátky, narýchlo usporiadaný pohrebný obrad. Viedol ho Kiyun a mladíkovo telo vlastnoručne položil na hranicu a zapálil. 

Pohrebný obrad sa konal v Kiyunovom sídle, kde Menyana pobudla niekoľko dní. Trávila ich osamote, utiahnutá v hosťovskej kajute, ktorá sa jej v posledných mesiacoch stala druhým domovom. Od chlapcovej smrti nehovorila. Prvé slová vyslovila až potom, ako jej Kiyun podal popolnicu s bratovým popolom. „Zbav sa tej prekliatej masky. Prosím,“ naliehala.

Tón jej hlasu a vyplakané oči pohli niečím hlboko v Kiyunovom vnútri. Poriadne to zaškrípalo, ale postačilo to na to, aby sa zaviazal jej žiadosť vyslyšať. 

Druhý raz Kiyuna stretla až pri odchode. Kráčala ku klzáku, aby odletela späť do svojho sídla a po ceste uložila Binyosov popol do rodinnej mohyly, k popolu jej rodičov a zvyšných súrodencov.

Bojovník ju čakal pri jej lietajúcom stroji. 

„Počkaj,“ oslovil ju, keď sa blížila. „Sľub splním,“ uistil ju. „Čoskoro odlietam a masky sa zbavím.“

Zastala. „Zničíš ju?“ opýtala sa. 

„Nezničím,“ namietol. 

Menyana razantne odvrátila tvár a vykročila ku klzáku. V trupe sa rozostúpil dverám podobný otvor.

„Masku predám,“ vysvetlil. „Povedal som predsa, že z nej musíme niečo vyťažiť. Pamätáš? Som si istý, že to pochopíš.“

Čiernovláska práve vstupovala do stroja. Vo vchode však zastala a pomaly sa otočila na Kiyuna.

„Gwelekmón?“ opýtala sa. „Je ho až tak málo?“

Kiyun prikývol.

„Hovoril som s viacerými vazalmi,“ pokračoval, „a naše obavy sa potvrdili. Zásoby paliva sa takmer vyčerpali, no výnosnosť ťažby naďalej klesá.“

Chudobné ložiská čierneho horľavého kameňa gwelekmónu v Čiernych pustatinách už predtým ledva pokrývali povinný tribút. Potom začalo masívne mapovanie podzemia. Kiyun si od neho sľuboval, že odhalí lávové dutiny a tunely, a vďaka tomu konečne zastaví podzemné prieniky Šasu do susedných panstiev. Bez paliva zo spracovaného gwelekmónu však jeho panstvu hrozil kolaps a jemu samotnému tvrdý trest za nesplnený tribút.

„A taktiež potrebujeme žoldnierov,“ dodal.

„Čím viac patrol v lávových tuneloch,“ nadviazala naňho Menyana, „tým viac bojovníkov chýba na povrchu.“ 

Kiyun opäť prikývol.

„Čierne pustatiny trpeli nedostatkom bojovníkov už keď mi ich pridelili. Takže si určite vieš predstaviť, ako sme na tom teraz, keď sme takmer štvrtinu z našich síl nahnali do podzemia, aby hubili tú odpornú pliagu.“

„Časovaná bomba,“ zhodnotila. „Ako dlho potrvá, kým si oslabenú ochranu našich karaván, transportov, baní, osád a generátorov ovzdušia všimnú Šasu a začnú drancovať aj to málo, čo máme?“

„Veľmi dobrá otázka. Našťastie, vďaka maske možno získam pomoc.“

Zamračila sa. 

„Z tvojho trestu predsa vyplýva, že ti nikto nesmie pomôcť,“ namietla s dôrazom na slove nikto.

Kiyun sa pousmial. „Zákaz sa nevzťahuje na úplne každého,“ pripomenul s dôrazom na spojení úplne každého. „Preto sa pokúsim získať pomoc od...“ Vetu nedokončil a zahanbene dodal: „Toto sa ti nebude páčiť.“

Menayana nasucho prehltla.

„Hovor!“ urgovala ho.

„Pomoc sa pokúsim získať od...,“ okolkoval, „... nuž, od Šasu.“


(pokračovanie - naši podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nepublikovaným kapitolám!)

 

-

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney.

 

Poznámky

1 Piesok niektorých púští na Penekmonione je však žltozelený.


Komentáre: