Nebeský zámok

Dušan Valent, 2022-10-10 03:48:00

7. kapitola: Kiyun sa prebúdza v sídle záhadného Nébyosa a dozvedá prekvapivé informácie o maske, ktorú objavil v podzemí.

Hayan sa prebral v regenerátore. Spočiatku, ešte evidentne otupený silnými liekmi, mlčky sledoval tri koncentrické prstence, neúnavne sa mu presúvajúce od hlavy k chodidlám a naspäť. Potom sa snažil rozhýbať končatiny. Darilo sa mu to, dokiaľ neprišiel rad na ľavú ruku. Podvihol hlavu a sklamane na ňu pozrel. Trpko sa pousmial: „Čo si to za cudzí kus zjazveného mäsa a prečo si prirastený ku mne?“

Zvalil sa späť a oddychoval. Po chvíli začal zaspávať. Spánok nestihol – prerušila ho návšteva. Do miestnosti vošla Menyana. Predstavila sa ako Kiyunova pobočníčka. „Welpótis Hayan,“ pokračovala, „je pre mňa nesmierna česť stretnúť vás. Mrzí ma, že za týchto okolností.“ 

„Čo sa vlastne stalo? Posledné, na čo si pamätám, je let na palube Dravca. Potom prišlo jasné svetlo. Záblesk. A potom... no, potom si v podstate prišla ty,“ pousmial sa. 

„Dravca zostrelili,“ povedala Menyana opatrne. „Vlastne ho úplne zničili.“ 

„To predsa nie je možné,“ protestoval starec.

Čiernovláska pokrčila plecami. 

„Čo ostatní?“

 

[reklama]

 

Odpovedala nepriamo: „Welpótis, mali ste obrovské šťastie.“

Hayan zdravšou rukou ukázal ľavačku. „Takto vyzerá obrovské šťastie?“ 

„Oproti ostatným vás šťastena priam vybozkávala,“ zdôraznila. „Z niektorých členov vašej výpravy sme našli len zvyšky rubínov. Zachránilo vás, že ste sa v čase útoku nachádzali úplne vzadu. Predná časť stroja sa prakticky vyparila.“

„Prežil ešte niekto?“

„Len teupótis Otyon. Pokiaľ sme ho správne identifikovali.“ 

Hayanovu tvár skrivilo zdesenie. „Pokiaľ ste ho správne identifikovali?“ 

„Utrpel devastačné zranenia a ešte sa neprebral.“

„Pred zostrelením sme v salóne diskutovali o výsadku. Keď prišlo to... svetlo,  sedel priamo predo mnou.“

„Stal sa vašim živým štítom. Zrejme vám zachránil život, welpótis.“

Hayan posmutnel. „Dúfam, že budem mať príležitosť, aby som sa mu odvďačil,“ povedal. „Kto nás zostrelil?“

„Netušíme,“ odvetila. „Vieme len, že ten istý páchateľ neskôr zostrelil aj klzák môjho pána, teupótisa Kiyuna a bez stopy zmizol. V troskách sme nenašli nič, o čo by sme sa mohli oprieť pri pátraní. Zistili sme len, že útočil niekto silnejší ako basilyos. O koľko silnejší, netušíme.“

Hayan si zdravou rukou pohladil fúziská. „To je mimoriadne znepokojivé.“ 

„Áno. Ale nie nadlho,“ ubezpečila ho Menyana. „Informovali sme pána môjho pána. Nech Dravca zostrelil ktokoľvek, zvolil si nesprávne panstvo. Verím, že čoskoro ho konfrontuje sám megabasilyos.“ 

„Kerguryon Nesmrteľný,“ zamyslene povedal Hayan. „Pán tvojho pána je monštrum. Nuž, klin sa vraj klinom vybíja.“

Menyana sa usmiala: „Správne.“ 

„Mimochodom, welpótia,“ opýtal sa s potláčanou obavou v hlase, „ako naložíte so mnou a Otyonom?“ 

„Obaja ste naši hostia. Budete sa u nás zotavovať. Keď to vaše zdravie dovolí a budete si to priať, alebo o to požiada Malak, vrátite sa späť k majáku. Napokon, nikto v Čiernych pustatinách netúži, aby sme mali pokazené vzťahy s veľkou Malak.“ 

Hayan sa zachechtal: „A kto nemá pokazené vzťahy s veľkou Malak?“ 

Menyana sa zamyslela. „Vy, ctený Hayan?“

Hayan sa zasmial tak nahlas, až sa rozkašľal.

 

Hayan (ilustrácia & dizajn postavy: @leafy)

 

*

 

Kiyuna prebudila ostrá bolesť na hrudníku. Keď rozlepil viečka, do zreničiek ho bodlo rovnako ostré svetlo. Prekážalo mu ešte viac ako sústava robotických ramien, odpájajúca sa z rebier a kľúčnych kostí. Červené diery, ktoré mu zostali v koži, takmer okamžite zacelili prstence oscilujúce nad lôžkom.

Ubehlo niekoľko minút a Kiyunove oči sa ešte stále nezmierili s prenikavým jasom. „Stlmiť!“ zvolal. Neúspešne. Skúsil zas: „Znížiť intenzitu svetla!“ A znova: „Stmaviť miestnosť!“ A tak ďalej: „Zhasnúť! Tmu! Prestaň svietiť!“ A tak ďalej.

Márne. Miestnosť ho vytrvalo ignorovala.

Kiyun nad sebou narátal až štyri koncentrické prstence. Tak výkonný regenerátor sa nenachádzal ani v jeho sídle. Dôsledne si prehmatal holý hrudník. Takmer ako nový! zaradoval sa v duchu. Vymodelovať toto z... kaše, nuž, klobúk dolu! Pomyslenie na hrudný kôš podobný kaši mu pripomenulo Nébyosa. Ty podliak, bolo to všetko naozaj nutné?! jedoval sa v duchu.

Rukou zastavil kmitajúce prstence a posadil sa. Počkal, kým sa mu prestala točiť hlava, a poobzeral sa naokolo. Všimol si, že v odporne presvetlenej, snehobielej miestnosti sa okrem jeho lôžka nenachádzali žiadne ďalšie. Iba skriňa, umývadlo s malým zrkadlom, záchod a, prekvapivo, sprchový kút. Všimol si tiež, že v jednej z políc leží pripravený uterák a čisté oblečenie. Zahanbene pozrel na franforce toho svojho. Boli skrz-naskrz špinavé od hliny a krvi. Tak ako jeho telo.

„Haló, je tu niekto? Nébyos?“ zvolal a chvíľu nečinne čakal. 

Nikto sa neozýval. Nikto k nemu nechodil. Volanie preto niekoľkokrát zopakoval. Bezvýsledne.

Pokúsil sa aktivovať druhý zrak. Taktiež bezvýsledne. „Rušenie...“ zamrmlal. „Že mi vôbec napadlo očakávať niečo iné.“

Doprial si teda dlhú horúcu sprchu. Keď z nej vyliezol a osušil sa, z pripraveného oblečenia sa vykľul jednoduchý bojový návlek. „Toto nosia na nočnej strane obyčajní vojaci!“ odul sa a svetlomodrý odev vrhol späť do police. Do pravačky uchopil zvyšky svojej uniformy, do ľavačky malý a vlhký uterák. Pozrel na pravú ruku, potom na ľavú, napokon aj dolu do priestoru medzi nimi a zamyslel sa. Ani jedna z týchto troch možností, ako vykročiť za Nébyosom, sa mu nepozdávala. Zaškrípal zubami, zanadával a obliekol sa „na vojaka“. 

Následne opäť zavolal na Nébyosa. Ani tentoraz nik neprichádzal, ani tentoraz nik neodpovedal. Rozhodol sa teda s čakaním skoncovať. Pristúpil k farebne odlíšenej časti steny. a tá sa vo vyznačenom priestore rozplynula. Cez otvor vyšiel na dlhú, sterilne bielu a protivne svetlú chodbu. „Nébyos!“ volal znova a znova.  

V stene na konci chodby spozoroval malé, okrúhle okná. Podišiel k nim a uvidel oblaky. Nachádzali sa v diaľke... kdesi v priepastnej hĺbke.

Letíme, uvedomil si. Nébyosove sídlo je vlastne obrovský lietajúci stroj! 

Keď sa spamätal, opätovne zavolal na svojho hostiteľa. Konečne úspešne. Z diaľky dorazila odpoveď: „Kiyun!“ 

„Kde si, Nébyos?“

„Počuješ ma?“ opýtal sa hlas v diaľke.

„Áno, počujem ťa,“ kričal. „Kde si?“.

„Regenerácia ukončená?“.

„Áno! Som znova súdržný!“ odkríkol, a ešte hlasnejšie zavolal: „Kde si?!

„A cítiš sa dobre?“ zisťoval Nébyos.

Kyiun si vzdychol. On vážne chce, aby sme jeden na druhého na diaľku vrieskali ako idioti?

„Áno,“ odpovedal, „cítim sa výborne! Trochu podráždene, ale výborne!“ Bliakal, až mu preskakoval hlas. „Ešte lepšie mi bude, keď mi povieš, kde, sakra, si!“

„Nasleduj môj hlas. Čakám ťa... tam, kde som!“ odvetil mu Nébyos, 

Kiyunov hlas zafarbilo zúfalstvo. „A to je kde?“

„Nasleduj môj hlas a zistíš!“ odvrkol Nébyos. „Hádam nie si bez druhého zraku úplne stratený!“ 

Zase sa so mnou zahráva... prebehlo mu hlavou. No nemal na výber. Zavrčal, zanadával a vykročil smerom, odkiaľ podľa neho doliehal hlas jeho hostiteľa. „Idem!“ oznámil.

„Výborne!“ zareagoval dlháň. „Mimochodom, osprchoval si sa, že áno?“

Zarazený Kiyun vynaložil veľké úsilie, aby odpovedal iba: „Samozrejme!“

„Poriadne?“ vyzvedal Nébyos. „Bol si veľmi, naozaj veľmi špinavý!“

„Samozrejme, že poriadne!“

„Aj si sa potom preobliekol?“

Kiyun nezrozumiteľne zakvílil. 

 

 

*

 

Nébyos (ilustrácia & dizajn postavy: @leafy)

Svojho hostiteľa našiel vo svetlom presýtenej sále pripomínajúcej krištáľový amfiteáter. S nohami preloženými jednu cez druhú sedel na vyvýšenom polopriehľadnom tróne a nalieval si pohár červeného vína.

„Dal si si načas,“ pokarhal ho Nébyos a prstom ukázal na dve prázdne fľaše vedľa kresla. Tretiu stihol vypiť dopoly.

„Sťažnosť adresuj tomu, kto ma dokaličil,“ uštipačne odvetil Kiyun a usadil sa na jednej z krištáľových lavíc, ktoré obkolesovali trón.  

Nébyos nadvihol ľavú obrvu. „Prekvapivo trúfalý tón na to, ako dopadlo naše posledné stretnutie.“ Pomalým dúškom dopil víno v pohári. „Čím to je, tvojou aroganciou?“

„Sebaúctou,“ opravil ho bojovník. „Ak očakávaš, že ti padnem k nohám a budem ťa uctievať, si na omyle.“

Nébyos nadvihol aj druhú obrvu. „Hm, môj regenerátor s tebou síce dokázal zázraky, ale so strateným pudom sebazáchovy nič nezmohol.“ 

Bojovník ľahostajne pokrčil plecami a zmenil tému. „Vonku svieti slnko,“ upozornil. „Očakával som, že v tejto chvíli budeme ďaleko za hranou. Vy Noktidémovia sa na dennej strane predsa nezdržujete dlhšie, ako je to absolútne nevyhnutné.“ Na chvíľu sa mlčky zahľadel na hostiteľovu tvár. Jej výraz nerozlúštil. „Priznaj, Nébyos,“ pokračoval, „prečo si opustil noc?“ 

Dlhovlasý muž si nalial do pohára ďalšie víno. „Dúfal som v priateľský rozhovor a ty začínaš s výsluchom?“

„Keby si chcel priateľský rozhovor, videl by som dva poháre vína, nie jeden.“

„Donesiem druhý?“

„Po pravde, nemám chuť,“ namietol Kiyun.

„Po pravde, druhý pohár na palube ani nemám,“ odvetil Nébyos. „Len tretí, štvrtý a tak ďalej...“

Bojovník nereagoval, iba zopakoval svoju pôvodnú otázku: „Prečo si opustil noc?“ 

Nébyos rozhodil rukami. „Lebo noc nesiem v sebe,“ povedal grandióznym tónom.

Kiyun pokýval hlavou zboka na bok. „Bububú...“ 

„Nepreháňaj. Náhodou, bola to pekná metafora, môj nevzdelaný priateľ!“

„Nie som tvoj priateľ.“

„A si aspoň vzdelaný?“ opýtal sa Nébyos.

„Nečudujem sa, že si dopadol takto,“ poznamenal. „Nielenže nemáš priateľov, ale ako vidím v tvojom sídle, nemáš vôbec nikoho.“

Nébyos sa chytil za hrudník, akoby ho trafil neviditeľný projektil. „Tvoje slová bodajú ostro ako trojzubec!“ zvolal teatrálne. „Vidíš? Aj to bola metafora!“ dodal učiteľským tónom, a potom do seba vlial obsah pohára. „Žiaden strach, tento bol posledný,“ ubezpečil. Vzápätí  spoza trónu vzal štvrtú fľašu, perami vytiahol korok a začal piť priamo z nej.

Kiyun zo seba vydal pretiahnutý povzdych a pokračoval v dopytovaní: „Čo vieš o Motuovi?“

Dlháň sa zasekol v polovici hltu, odložil fľašu a pokrútil hlavou. „Už ti niekto niekedy povedal, že si príliš zvedavý?“ Nečakal na odpoveď: „Podľa mňa áno. Pretože ty naozaj si príliš zvedavý!“ 

„K veci.“

„Budeš mojim dlžníkom,“ varoval ho Nébyos a bojovník ľahostajne prikývol. „Dobre teda,“ oznámil. „V skratke. Už dlho sa zaujímam o tých, čo tu boli pred nami. 

Kiyun prekrížil ruky. „Pred nami tu predsa bola len väzenská kolónia“

„Možno áno, možno nie.“

„A čo ak nie?“ opýtal sa bojovník.

„Ak nie, potom tu boli ešte... iní."

Motu je, zdá sa, ich dielo. Alebo jeden z nich. Alebo viacerí z nich. Záleží od perspektívy.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Môj drahý Kiyun,“ žmurkol naňho vlasáč, „hádam si nemyslíš, že si jediný, kto našiel nejaký ich artefakt.“

 

(pokračovanie - prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nezverejneným kapitolám)

 

-

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney


Komentáre: