Návrat

Dušan Valent, 2022-11-13 07:30:00

12. kapitola: Po pobyte vo "vzdušnom zámku" Nébyosa sa Kiyun konečne vracia do svojho sídla, a to aj s mladou zverenkyňou. Jeho vazali mu však pripravia nečakané privítanie - zaútočia na jeho klzák.

O päť štandardných dní neskôr sa v Kiyunovom sídle ozval poplach. Ako prvého zburcoval dempótisa Ulkva. Vyrušil ho v polovici spánku. Asi 40-ročný muž zaklial, v prestávkach medzi nadávaním na seba hodil uniformu a hromžiac sa náhlil k rozhľadni – čiže k riadiacemu centru sídla na vrchole centrálnej veže.

„Do oslej riti!“ vyhlásil namiesto pozdravu, keď vtrhol do miestnosti. „Ak nemáte sakramentsky dobrý dôvod,“ varovne rečnil, zatiaľ čo si jednou rukou naprával fúzy a druhou uhládzal krátke rozstrapatené vlasy, „tak prisahám pri Perkunasovi, že vás tentoraz už naozaj zaje...“

Zasekol sa. Sled myšlienok mu pretrhol pohľad na projekciu radaru, viditeľnú už od vchodu. 

„Dempótis,“ prehovoril obsluhujúci zariadenia, „ako vidíte, zaznamenali sme neznámy, neobvykle veľký lietajúci stroj. Na naše pokusy o nadviazanie kontaktu nereaguje. A smeruje priamo...“

„Do oslej riti!“ zopakoval Ulkvo ešte hlasnejšie.

„... k sídlu,“ poopravil ho muž pri radare. 

 

[reklama]

 

Dempótis Kiyunovho sídla očami pendloval medzi projekciou radaru a analýzou údajov o neurčenom telese hneď vedľa. Zabručal a prekrížil ruky na hrudi. 

„Aké sú vaše rozkazy?“ opýtal sa Zuryon, Ulkvov dlhovlasý, bradatý zástupca, nervózne postávajúci pri okne rozhľadne.

Ulkvo rozhodil rukami „Ako keby sme mali na výber, kurvafix!“ zachripel. „Naďalej sa pokúšajte o kontakt,“ rozkázal, „a okamžite zobuďte a informujte lendpótiu. Ja sa medzičasom postarám o privítací ceremoniál.“ 

Precítene zanadával a vydal sa k pristávacej dráhe. Cestou privolal najvyššie postavených bojovníkov sídla. Zakrátko sa k nemu pripojilo jedenásť kopijami ozbrojených mužov a žien. Išlo gelhosov a berhosov v žltých respektíve hnedých uniformách – čierno-zlatú uniformu so zlatým kruhom na výložkách, odznak veľmoža, niesol z obrancov iba on sám. Napriek tomu nepanikáril. Neraz zažil, ako organizovaná spolupráca umožnila pokoriť mnohonásobne silnejšieho protivníka. Presne to plánoval aj teraz. Nakázal zaujať bojovú formáciu trojuholník, ktorá jej členom umožňuje skrz čelného bojovníka zjednotiť útočné sily do spoločnej rany. S trochou šťastia postačí na zostrelenie veľkého klzáka. 

Stroj sa blížil. Ulkvo ho už dobre videl druhým zrakom. Zároveň napäto čakal na príkazy alebo akékoľvek informácie o neznámom stroji z rozhľadne.

Stroj medzičasom kontaktoval prijímaciu sálu. 

Jeho pilot si konečne všimol niekoľko desiatok neprečítaných správ a neprijatých pokusov o holokomunikáciu. Uvedomil si, že nedopatrením vypol upozornenia na prichádzajúce správy. 

Kiyun bol totiž rád, že so strojom vôbec letí. S nákladnými klzákmi mal málo skúseností, a s klzákmi nočnej strany Penekmonionu žiadne.

V momente, keď sa cez holokomunikátor spojil s prijímacou sálou, automaticky spustil: „Hej, Meny, prečo ma bombarduješ správami a hovormi, veď som ti všetko dopredu napís...“ Zasekol sa. Obraz zaostril na postavu sediacu na tróne jeho audienčnej sály. Namiesto veľkých zelených očí Menyany naňho ale hľadeli tmavé oči jeho vazalky Bianye. 

„Och!“ zhíkli od prekvapenia jeden na druhého.

Kiyun sa spojil len s prijímacou sálou. Informácia, že je to práve on, kto riadi blížiaci sa klzák, tak obišla rozhľadňu. A minula aj bojovo naladeného Ulkva.

Fúzatý muž medzičasom nadobudol presvedčenie, že prichádzajúci stroj doletel neúnosne blízko. Rozhodol sa teda splniť si povinnosť a ochrániť Kiyunovo sídlo pred akoukoľvek hrozbou. Postavil sa do čela trojuholníkovitej formácie, mávol na spolubojovníkov a zvolal: „Útok!“ 

Najprv zažiarili výstrihmi uniforiem odhalené rubíny. Následne sa rozjasnili čepele kopijí a napokon sa jas zbraní vlial do hrotu jedinej – tej Ulkvovej. Neomylne vystrelila.

Náraz prebudil Priu, ktorá driemala na jednom zo zadných sedadiel klzáku. „Už sme konečne u teba, Kiyun? Pristávame?“ zamrmlala ešte v polospánku. Pošúchala si rozospaté oči a zahľadela sa von z okna. Kiyunove sídlo skrýval dym. „Hej, asi ti horí dom, alebo čo,“ poznamenala a ľahostajne zazívala.

Kiyun jej nevenoval pozornosť. Namiesto toho kričal do holokomunikátora. Pria opakovane zachytila slová „prečo“, „idioti“, „strieľajú“, „zabijú“ a „nás“. Dym zacítila aj v kajute. „Takže tá rana sa mi napokon nesnívala. Dostali sme zásah,“ uvažovala nahlas. Potom sa obrátila na Kiyuna a pokrútila hlavou. „Vidím, že tvoji vazali sú z tvojho návratu nadšením celí bez seba.“

 

Bianya (ilustrácia: Leafy)

 

*

 

Pod centrálnou vežou majáku zarezonoval zamatový ženský hlas. „Zdvihni zrak, welpótis!“ nakázal.

Hayan, sklonený v úctivom pokľaku, odtiahol dlaň zdravej ruky do zeme a vzpriamil sa. 

Malak Červenooká napäto očakávala jeho príchod. „Som rada, že si sa vrátiť živý a zdravý,“ povedala a ceremoniálne roztiahla ruky.

„Velebená Malak, mám radosť, že vám môžem slúžiť aj naďalej,“ odvetil fúzač. Zjazvenú ľavačku mal zavesenú v šatke, ľavé oko vyblednuté. „Zdravý áno. Ale nie úplný,“ povzdychol si. „No nemajte strach, narodil som sa s dvomi rukami a dvomi očami, takže mi zostali rezervné. Nebudem vám slúžiť o nič horšie, ako doteraz.“

„Nič iné by som od teba ani neočakávala,“ poznamenala Malak.

„Počul som,“ pokračoval Hayan, „že vážený welpótis Tengyon dohodol mimoriadne stretnutie veľrady. Opäť ma poveríte, aby som mu predsedal a pripravil vám podklady?“

„Zaobídem sa bez nich,“ namietla. „Tentoraz sa nebudeme venovať tribútom ani ťažbe. Navyše hrozí, že sa do konania veľrady nestihneš vrátiť z novej misie.“

„Som potešený,“ zahlásil pompézne, „že už tak krátko po návrate môžem spĺňať vaše príkazy. Vyšlete ma mimo Penekmonion?“

„Drahý Hayan, sklamem ťa,“ povedala tónom, ktorý znel takmer prívetivo. „Zostaneš na planéte. Potrebujem, aby si urýchlene vycestoval na nočnú stranu.“

Deklarovaný cieľ holohlavého muža očividne zaskočil.

„Žiaľ,“ pokračovala Malak, „tentoraz ti nedokážem prideliť adekvátnu ochranu. Potrvá ešte mnoho dní, kým vyslyšia moju žiadosť o novú gardu. A tento čas nemáme.“ 

„O mňa sa neobávajte,“ sebaisto vyhlásil Hayan. „Zomrieť vo veku Otyona, verného veliteľa vašej gardy, to je tragédia. Zahynúť v mojom veku je už slušnosť.“

Červenovláska sa pousmiala. „Predpokladám,“ povedala, „že táto misia bude oveľa menej nebezpečná, takže verím, že členovia mojej stráže postačia. Pre každý prípad ti ale poskytnem nástupcu Dravca. Väčšieho, rýchlejšieho, odolnejšieho. Nazvala som ho Teror.“

Hayan sa z vďačnosti uklonil. „Ďakujem, pani moja, som nesmierne poctený vašou dôverou!“ Zadumane pokračoval: „Pokiaľ viem, na nočnej strane nie sme vítaní. Nikto z nás. A už vôbec nie, ak prídeme neohlásene a na lietajúcej príšere, akou je nový Dravec. Pardon, Teror.“

„O privítanie sa neobávaj,“ ubezpečila ho. „Povezieš dostatok spracovaného gwelekmónu a iných darov, aby si obmäkčil ich tvrdé hlavy. A možno úplne postačí, keď vysvetlíš cieľ tvojho príchodu, a príjmu ťa viac než ochotne.“

„Prosím, čo presne odo mňa žiadate?“

„Chcem, aby si zistil, ako na nočnej strane pôsobil noxpótis Nébyos,“ oznámila. „Potrebujem do najmenších detailov poznať minulosť môjho nastávajúceho.“

 

*

 

Ulkvo (ilustrácia: Leafy)

 

Do druhého úderu zostávali sekundy. Hrot Ulkvovej kopije žiaril čoraz jasnejšie a bojovník si bol istý, že tretí zásah nebude potrebný. Podivný lietajúci stroj zostrelí a úspešne ochráni Kiyunovo sídlo.

Sústredenie mu narušil druhý zrak. Správa. Išlo o rozkaz od Bianye: „Ukonči streľbu a stiahni sa.“

Ulkva trhlo od prekvapenia, zanadával a dal pokyn na rozpustenie formácie.

„Čo sa stalo?“ ozval sa jeden z berhosov.

„Bianya,“ zafunel. „Poslala nás do oslej riti!“

Druhý úder síce neprišiel, ale prvý postačil, aby zmenil postupné klesanie Kiyunovho klzáku na jemne korigovaný pád. Len so šťastím napokon pripomínal rozbehnutého tučniaka, ktorý zakopol a kĺzal sa na hrboľatom ľade. Stroj zastal mimo pristávacej dráhy, zvalený nabok a s nosom zaboreným do vonkajšieho zo štyroch koncentrických kruhov sídla. 

Keď Kiyun z klzáka vyliezol, či skôr vypadol, láskyplne vybozkával pevnú zem. 

Stáli na nej dve ženské nohy. Očakávala ho Bianya. Iba ona.

„Prekvapili ste ma, pán môj,“ povedala asi 35-ročná žena s vojenským držaním tela a stredne dlhými, rovnými vlasmi čiernej farby. „Moje informácie od welpótie Menyany boli evidentne trochu nepresné.“

„Čo presne ti moja pobočníčka povedala?“ opýtal sa Kiyun.

On aj Pria mali oblečený nevýrazný šedý návlek. Nevyzeral ako nič, čo sa nosilo v kráľovstve, ale ani ako nič, čo by si evokovalo nočnú stranu alebo Šasu. 

„Ctený teupótis, keď Menyana odchádzala, oznámila mi, že ležíte vo vašich súkromných komnatách, kde vás nesmieme za žiadnych okolností rušiť. Upozornila, že potom, ako ste pred týždňom o vlások unikli smrti pri zostrelení vášho klzáka, kvôli traume nedokážete opustiť spálňu. A akékoľvek vyrušenie by vám údajne mohlo navodiť psychické zrútenie.“

„Och!“ povedal Kiyun.

„Och,“ prikývla Bianya.

„Ochochochoch,“ dusila v sebe smiech Pria. 

Kiyun jej pohotovo uštedril štipľavú frčku do nosa. Zároveň pocítil udivený pohľad Bianye. „Neverila by si,“ pokúsil sa o vysvetlenie, „ako veľmi pomôže malá frčka, keď niekomu nedopatrením zabehne. Ako teraz mojej hosťke.“

„Máte pravdu, pane,“ prikývla jeho vazalka, „neverím tomu.“

Kiyunovi sa prepadol ľavý kútik.

Bianya sa medzičasom skúmavo zahľadela na zvláštny klzák. „Pane, môžem sa opýtať, kde ste vlastne boli a na čom ste to prileteli?“

„Samozrejme, pýtaj sa,“ bez váhania odvetil Kiyun.

„Ctený teupótis, kde ste boli a na čom ste to, pre otca Dyeusa, prileteli?“

„Odpoviem ti inokedy,“ odsekol. „Zatiaľ mi ty vysvetli, kam sa vytratila welpótia. Posielal som jej inštrukcie a predpokladal, že ich prijala.“

„Odletela do rodinného sídla v Leukopelose,“ vysvetlila. „Zriekla sa funkcie a poverila ma správou panstva, dokiaľ neopustite vašu spálňu.“ Bianya nápadne premerala Kiyuna a dodala: „To sa vám, ak dobre vidím, konečne podarilo. Hoci ste na to, ehm... potrebovali nákladný klzák.“

Nastalo ticho.

Kiyun vedel, že nemá zmysel zatĺkať. „Áno, už neležím v spálni,“ priznal.

„A cestou zo spálne ste našli... dievča,“ opatrne dodala Bianya.

Priin pohľad zmätene pendloval medzi oboma veľmožmi. Zdalo sa, že obaja zúfalo hľadajú vhodné slová, len aby sa ich mlčanie nepretavilo do trápneho ticha.

Neuspeli.

Našťastie, netrvalo dlho.

„Je to zložité,“ prerušil ho po chvíli Kiyun. „Ale stačí. Moju cestu viac nerozvádzajme,“ upozornil. „Lendpótia, vysvetli mi, čo sa tu stalo. Menyana mi nezanechala žiadnu správu.“

„Je to zložité,“ pohotovo odvetila. 

„Pokús sa.“

Zadumane sa poškrabala po hlave. „Mám hovoriť ako lendpótia?“ opýtala sa.

„Pokojne hovor, akoby sme tu stáli osamote. Žltooké čudo za mnou si nevšímaj.“

„Starý cap!“ šepla Pria dosť hlasne, aby jej slová začul Kiyun, ale nie úplne nahlas, aby ich zachytila Bianya.

„Kiyun, podľa mňa je zázrak, že vôbec vydržala tak dlho,“ povedala. Sklonila hlavu a po krátkej prestávke pokračovala: „Paradoxne, začalo sa to, keď všetci hostia, Hayan a Kerguryon s vazalmi, odišli. Dúfala som, že upokojenie situácie Menyane prospeje. Že si konečne trochu vydýchne. Ale ona sa začala strácať. Začala byť duchom neprítomná a zhoršovalo sa to. Zo dňa na deň som jej musela pomáhať viac a viac. Napokon priznala, že už nedokáže vykonávať žiadnu prácu. Ani len normálne uvažovať. A musí... domov.“

Kiyuna hlboko v hrudi zaťažilo neviditeľné bremeno. „Ďakujem za vysvetlenie,“ povedal ponurým hlasom. 

„Za málo,“ sklonila hlavu. 

Zrazu zvolil oficiálny tón. „Lendpótia,“ nakázal, „daj tento stroj odtiahnuť do hangára a postav k nemu stráže. Prístup ku klzáku budem mať iba ja.“

„Vykonám!“ odvetila.

„Okrem toho daj v barakoch pripraviť ubytovanie pre dvanásť bojovníkov. Veziem posily.“

„Vykonám!“

„Ďalej priprav pre nášho hosťa komnatu v mojom súkromnom krídle. A zožeň štyroch spoľahlivých, pozorných a hlavne rýchlonohých strážcov, ktorí budú dbať na jej bezpečnosť.“

„Vykonám!“

„Čo sa týka tvojich povinností, pokračuj, ako doteraz. Správu nad panstvom prevezmem zajtra.“

„Vykonám!“

„Mimochodom,“ zjemnil hlas, „ďakujem. Naozaj. Lénne povinnosti na tento rok si dávno naplnila. Nemusíš tu byť.“

Zasmiala sa. „Kto by sledoval také malichernosti!“ 

Usmial sa aj Kiyun. Mávol na pozdrav a vykročil v ústrety sídlu. Pria cupitala po jeho boku.

„Tá Menanya...“ vyzvedala. „Keď si o nej hovoril, vyzeral si...“

„Menyana,“ prerušil ju. „Pre teba welpótia Menyana!“

„Je to tvoja žena, však?“

Kiyun vyvalil oči. „Nie. Je to moja pobočníčka.“

„Prečo mi klameš?“ odula sa. „Nie som slepá!“

 

(pokračovanie)

 

-

 

Páči sa vám náš projekt? Prosíme, podporte jeho fungovanie na Patreone - aj symbolický príspevok pomôže!

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney


Komentáre: