Mučenie

Menyana kráčala dlhou, prehnane osvetlenou chodbou.

„Ako sa dnes cítiš?“ opýtal sa Nébyos, vykračujúci po jej boku.

Pri pohľade na dlháňov samoľúby úsmev sa reflexívne zamračila. „Keď som blízko teba tak ako mravec,“ odvetila.

Dlhovlasý muž sa rozradostil. „Och, konečne so mnou komunikuješ? Aký milý pokrok!“

„Nemrhaj optimizmom,“ napomenula ho odmeraným hlasom.

„Ak niekto niečím mrhá, si to ty,“ kontroval. „Ale už stačilo. Neplytvaj viac našim časom a konečne sa vyjadri, či chceš byť môj hosť a pomocník, alebo väzeň a rukojemník.“ 

„Neviem, ako by som ti dokázala pomáhať. Vždy, keď zavriem oči, premieta sa mi to, čo sa odohralo pred Kiyunovým sídlom.“

„Dúfal som, že moja pohostinnosť ťa po niekoľkých dňoch obmäkčí a motivuje k spolupráci,“ poznamenal s dôrazom na slove pohostinnosť.

„Pohostinnosť? Nuž, ďakujem za čokoládu. Vyzerala luxusne,“ povedala s dôrazom na slove vyzerala.

„A chutila?“

„Netuším, radšej som ju nejedla. Bola niekoľko rokov po dátume spotreby.“

Nébyos sa zatváril preľaknuto. „Ospravedlňujem sa. Nečakal som, že si to všimneš.“

[reklama]

Čiernovláska zastala, prižmúrila oči a pohľadom prepichla svojho únoscu-hostiteľa. Po chvíli bezmocne pokrútila hlavou a znova vykročila.

„Jedno ti ale uznám,“ neochotne priznala. „Obrovská kytica na posteli a záplava lupeňov naokolo ma potešili. Nezmenili môj postoj, no potešili.“

Na konci chodby zabočili za roh a začali schádzať stočeným oceľovým schodiskom. 

„Potešili,“ zopakoval. „Zaujímavé.“

„Prečo?“

„Keď si u mňa kyticu a lupene našiel Kiyun, vynadal mi.“

Menyana znova zastala. Tentoraz zo seba vydala ťažký, pretiahnutý povzdych. A zmenila tému. 

„Na palube som okrem nás dvoch nezazrela živú dušu,“ povedala. „Kto ti slúži? Kto sa tu o všetko stará, pripravuje jedlo, upratuje, perie, umýva riad?“

Nébyos lakonicky odvetil: „Áno.“ 

„To nie je odpoveď,“ odsekla.

Dlháňovi sa zalesklo v očiach. „O tom ty nerozhoduješ.“

„Chcem skutočnú odpoveď!“ nástojila.

Nébyos sa sklonil k jej tvári a zhlboka sa nadýchol, akoby sa pripravoval na dlhý monológ. V momente, keď Menyana nastavila ucho, krátko, ale prudko doň fúkol. 

A vykročil. 

Čiernovláska sa nepohla ani o krok.

„A ty ma vraj chceš motivovať k spolupráci?“ precedila cez zuby.

Nébyos si ju namiesto odpovede  prehodil cez plece a vykročil. Zastal až približne v strede ďalšej chodby, kde Menyanu zložil a pristúpil k jednému z farebne odlíšených miest súvislej bielej steny.

„Nechcem ťa zlomiť vyhrážkami,“ vyhlásil. „Chcem v tebe rozdúchať tvoje vlastné nadšenie pre službu mojej maličkosti.“ Keď sa v stene rozostúpil vstupný otvor, dodal: „A aby som ho podnietil, predstavím ti postupy, vďaka ktorých zahoreli záujmom pomáhať mi aj tí najtvrdohlavejší.“ 

Menyana vydala hrdelný pazvuk. S dlaňami na ústach len tak-tak potláčala dáviaci reflex, vyvolaný omračujúcim náporom hnilobného smradu. 

Nébyos teatrálne zvolal: „Ráč vstúpiť do mojej mučiarne!“

*

V to ráno dal Kiyun priviesť Priu do prijímacej sály. „Mám pre teba prekvapenie,“ oznámil jej usadený na tróne. 

Dievčine sa rozjasnila tvár. „Bude sladké?“ opýtala sa.

Bojovník pokrútil hlavou a ukázal na desiatku sluhov stojacich pri stene. Cez predlaktia mali prevesené rovnošaty.  

Pria prekvapene zahľadela na čierno-zlatú farebnú kombináciu. „Veľmožské uniformy!“ zajachtala a začala si ich prezerať.

„Dosiahla si silu wikpótie, takže si ich zaslúžiš“ vyhlásil. „Navyše na mňa zapôsobilo, s akým nasadením a disciplínou v poslednom čase trénuješ. Toto je malá, symbolická odmena.“

„Nehovoril si, že veľmožské hodnosti prideľuje basilyos?“

Kiyun sa uškrnul. „Už čoskoro ním budem znova,“ zdôraznil. „Ale načo čakať? Tu u mňa ťa nevidí nik, kto by ma za menšie unáhlenie potrestal.“

Dievčina spozornela. „Niektoré sú skrátené,“ poznamenala.

„Bedákaš vždy, keď si musíš navliecť dlhé nohavice. Chcel som ťa odmeniť, nie potrestať, tak som dal ušiť niekoľko špeciálnych variant. Vyber si jeden a krajčír pripraví ďalšie kusy.“ Varovne dodal: „Na topánkach trvám. Moja tolerancia má hranice.“

Pria nespokojne zavlnila perami, ale neodvrávala. Vybrala štyri modely a odišla si ich vyskúšať. Keď sa vrátila do sály, bojovník pobúrene vypleštil oči. 

„Došlo k omylu!“ poznamenal. „Krajčír mal nohavice skrátiť, nie ich odstrániť.“

Vzdorovito zdvihla bradu. „Chcem tieto!“ deklarovala.

„Sú nemravné.“

„Tak ich nenos!“

Zlostne zavrčal. „To, čo máš na sebe, popiera účel uniformy, ktorým je vyvolávať úctu a rešpekt!“

Blondína napla svaly na stehnách. 

Mala postavu gymnastky. A teraz jej spod kože priam vyskakovali kontúry každého jedného svalu. 

„Povedz mi, čo v tebe vyvolávam, ha?“ hrdo zvolala s vydutými kvadricepsami.

Kiyun zapochyboval, či dobre vidí. Prehmatal vlastné chudé stehná a skleslo odvetil: „Zúfalstvo!“

*

„Do Perkunosa,“ zakliala Menyana, keď jej ostrý puch zadlávil čuchové receptory, „čo tam zdochol veľblud?“ 

„Prepáč, zdá sa, že som zabudol odprevadiť moju poslednú návštevu,“ oznámil Nébyos a vošiel do priestrannej miestnosti. 

Mučiareň pripomínala nemocničnú izbu s tým rozdielom, že sa v nej nachádzalo menej postelí a o čosi viac pomôcok na mučenie. 

Dlháň pristúpil k jednej z postelí, či skôr ležadiel. Pri odkvape sa nachádzalo vedro s rozmermi menšieho sudu. Takmer po okraj ho napĺňala slizká zelenosivá tekutina. Nébyos ho vzal a pristúpil k maličkému rohovému umývadlu. Stlačil najväčšie z tlačidiel a odtok sa roztiahol na spôsob hadieho pažeráka. 

„Zbohom, Tenyon,“ zahlásil melodramaticky, zatiaľ čo vylieval sliz. „Nehnevaj sa na mňa. Mal som ťa ozaj rád. Ale v poslednej dobe... si to už nebol ty.“

Po rozlúčke dvakrát tleskol. Zahučali vzdušné pumpy a pach hniloby nahradila mentolová vôňa. 

Menyana opatrne vstúpila. 

„Všimla som si, že tvoja mučiareň susedí s toaletami. Šikovné riešenie,“ uznala. „Keď ti zlyhá žalúdok, úľavu nájdeš po pár metroch.“

„Môj žalúdok nezlyháva,“ zaklamal. „Jednoducho som kajuty usporiadal abecedne.“

Menyana po krátkom zamyslení namietla: „To nedáva zmysel.“

„Mu-čiareň skončila vedľa mo-čiarne.“

Voľky-nevoľky mu dala za pravdu. „V ďalšej susednej, predpokladám, melieš a skladuješ mú-ku.“

„Presne tak,“ prikývol. „Je tam mú-čiareň. Kedysi, keď som mal služobníctvo, kvôli tomu občas vznikali nedorozumenia. Napríklad som nakázal cteného hosťa spracovať v mučiarni, a oni mi zasvinili mlyn aj múku.“ 

Čiernovláska vypleštila oči a pomaly vyhláskovala: „Fuj.“

„Bál som sa, že to poznačí chuť môjho pečiva,“ priznal, „ale doposiaľ si sa nesťažovala, takže som sa zrejme strachoval zbytočne.“ 

Menyanina tvár nadobudla farbu nebohého Tenyona. 

Dlháň podišiel k masívnemu stolu. „Poď sem a pozeraj!“ zvolal hrdo.

Na bielom obruse, posiatom fľakmi od krvi, spočívala pestrá paleta nástrojov. 

„Mám tu všetko. Od elektrošokov, cez najrôznejšie kliešte, kladivá a zveráky, po klince, ostnaté drôty a žieraviny,“ vyzdvihol. Čiernovláska uznanlivo pokývala hlavou a začala si jeden predmet po druhom prezerať. Niekedy kratšie, inokedy dlhšie.

Nébyos na Menyanu nedôverčivo zažmúril. „Pôsobíš, akoby si ich dobre poznala,“ poznamenal. „Venuješ sa vo voľnom čase mučeniu?“

„Áno, niektoré nástroje poznám. Ale nie, mučeniu sa nevenujem,“ povedala a vzala masívny kovový nástroj podobný kuchynskému drviču na cesnak. „Tento kus mi nič nehovorí,“ poznamenala.

„Prikladá sa na lebku,“ vysvetlil. „Volám ho hlavolam.“

„Zaujímavé,“ zhodnotila. „No celkovo som sklamaná. Čakala som od teba viac. Nemáš tu nič, čo by ma ohúrilo.“

Nébyos chvíľu upieral pohľad na Menyanu, akoby čakal, že svoje slová odvolá a opíše, ako hlboko ju vydesil. 

Nič také sa nestalo. 

„Ešte sme neskončili,“ povedal sebavedome. „Mám čosi špeciálne. Je mi jedno, ako budeš vrieskať a prosiť. Neprestanem, kým sa nepoddáš a dobrovoľne nestaneš mojou pomocníčkou.“

Čiernovláske mimovoľne poskočilo obočie. „To znie zaujímavo,“ potešila sa. „Poďme!“

Zaviedol ju na najvyššie poschodie, do najväčšej a najprepychovejšej kajuty vzducholode. V jej strede sa nachádzal pult s veľkým, nápadne vystupujúcim červeným tlačidlom a varovným nápisom: „NESTLÁČAŤ!!!“

Okamžite upútalo Menyaninu pozornosť. „Čo by sa stalo, ak by som ho stlačila?“

„Dobrá otázka,“ uznal.

„Povieš mi to?“

„Samozrejme že nie,“ zazubil sa dlháň.

Čiernovláska pristúpila k pultu a začala skúmať tlačidlo aj jeho okolie. 

„Nezvyk, skúmať niečo bez druhého zraku, však?“ podpichol ju.

„Nevypneš rušičku... prosím?“ 

„Nie,“ odsekol.

Menyane sa zachvelo celé telo. „Nébyos, musíš mi povedať, na čo slúži to tlačidlo!“

„Prečo by som to robil?“

„Lebo inak to nebudem vedieť!“ zakňučala.

Diabolsky sa rozrehotal a vykročil k vchodu.

„Nenechávaj ma tu s tým! Zľutuj sa!“ nariekala.

„Keď sa rozhodneš stať mojou pomocníčkou, zabúchaj,“ žmurkol na ňu a odišiel. 

Menyana si sadla na posteľ oproti pultu. A skľúčene sa zahľadela na nápadné tlačidlo, akoby ju provokovalo nielen rozmermi, farbou, varovným nápisom... ale celou svojou existenciou.

Po chvíli jej začalo šklbať pravým kútikom.

*

Obraz, ktorý sa Nébyosovi naskytol, keď sa vrátil k Menyane, prekonal jeho najodvážnejšie očakávania. 

Sedela na okraji postele a hľadela  na veľké červené tlačidlo tak, ako keď odchádzal. V tvári však tentoraz mala len prázdny výraz. A prázdna bola aj posteľ: matrace, prikrývky, obliečky a všetko ostatné ležalo rozhádzané na podlahe. Menyana sa hojdala spredu dozadu, zatiaľ čo hlavou kývala zboka na bok. Vlasy mala rozcuchané, , uniformu dotrhanú a čižmy odhodené v rohu miestnosti. Do valca zhúžvané nohavice pevne zvierala... medzi zubami. 

 „Pustíme sa do práce?“ nadhodil.

Vypľula nohavice a pomalými, trhanými pohybmi sa obrátila na Nébyosa.

„Urobím čokoľvek budeš chcieť,“ prehovorila prosebne. „Čokoľvek. Len ma dostaň odtiaľto.“

Nébyosov úsmev sa rozšíril takmer po uši. „Tak vidíš, motivácia prišla,“ povedal spokojne.

„A tlačidlo? Na čo slúži to tlačidlo?!“ opýtala sa.

„Bolo tu, už keď som vzducholoď kúpil. Nikdy som ho nestlačil,“ odvetil. 

„Nemáš predstavu, čo robí?“

Nébyos podišiel k pultu. „Prosím, choď k obloku,“ povedal jej. Keď čiernovláska poslúchla, opatrne ho stlačil. 

„Žiadna zmena?“ opýtal sa.

„Zmena v čom? V obloku? Oblakoch?“

„Pašeráci, pardon, obchodníci, od ktorých som vzducholoď získal, tvrdili, že ak ho stlačím, vybuchne planéta.“

„To znie ako úplná hlúposť.“

„Súhlasím,“ prikývol. 

Z povinnosti nazrela cez okno. „Vonku všetko po starom,“ reportovala.

 „Vidíš? Tárali. Samozrejme, že tárali. Cha-cha, aký nezmysel, vraj vybuchne planéta. Idioti.“ Potom  náhle zvážnel a skúmavo sa zahľadel na tlačidlo. „Alebo je len pokazené.“

Aj Menyana náhle zvážnela. „Odkiaľ máš túto vzducholoď? Nepôsobí, že je z Penekmonionu.“

„Kúpil som ju na Telluse. Je to palác predchádzajúceho imperátora planéty.“

„Abaddona? Toho genocídneho psychopata?“

Prikývol. 

Čiernovláska nasucho prehltla. „Nuž, tu je všetko po starom. Ale tu nie sme na Telluse.“

POKRAČOVANIE / OBSAH

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney