Motu

Dušan Valent, 2022-09-29 05:25:00

5. kapitola: Hlasy priepasti... sa prebudili.

„Dravca zostrelili,“ habkal hrôzou paralyzovaný Kiyun. „Naša prieskumná stanica zaznamenala jednu ranu. Jednu... jedinú ranu,“ zdôraznil hľadiac do zeme. „To znamená, že na našom území, neďaleko odtiaľto, sa z čista-jasna objavil niekto, kto jedným úderom rozdrvil tú... lietajúcu pevnosť.“

„Myslím, že motív útočníkovho konania ľahko uhádneme...“ uvažovala Menyana. 

Prikývol.

„Maska,“ zašeptal.

„Ak útočník skutočne chce získať masku,“ začala čiernovláska, a jednohlasne s Kiyunom dopovedala: „...potom sme na rade my.“ 

 

[reklama]

 

*

 

Zostrelenie Dravca všetko zmenilo. Odhodlanie postaviť sa známemu protivníkovi sa zmenilo na pokus o útek pred novým, ešte silnejším, ale celkom neznámym nepriateľom.

Pokúsili sa o jednoduchý krycí manéver a rozleteli sa do troch rozličných strán. Menyana so svojou gardou odletela do bezpečia rodinného sídla, zatiaľ čo Kiyun vzal masku a vrátil sa k pôvodnému plánu. Predať ju vodcovi Šasu Teygunovi. Odletel však na klzáku jedného z Menyaniných wikpótisov, ktorému prenechal vlastný klzák a nakázal letieť opačným smerom než Menyana.

Odkedy sa vzniesol na oblohu, Kiyun neprestajne napäto očakával útok. Smrteľnú ranu. Ako ubiehali minúty, začal viac dôverovať radaru. Ten neukazoval nič znepokojivé pol hodinu. Hodinu. Hodinu a pol. Potom sa Kiyun konečne upokojil. A práve teraz, keď sa mu cesta prehupla do druhej polovice, nadobudol dojem, že ho nik nesleduje. 

Mierne poľavil v sústredení a začal sa s „prekliatou“ maskou lúčiť. Držal ju v ruke a sledoval, ako sa od nej odrážali lúče slnka, v týchto končinách visiaceho tesne pri horizonte. Je nádherná, pomyslel si a fantazíroval o jej domnelých schopnostiach, ktoré sa mu s Menyanou nepodarilo prebudiť.

Lúče červeného slnka mu zrazu v očiach doplnila červená žiara zvnútra zreničiek. Druhý zrak sa ozval so znepokojivými dátami. Senzory klzáka v diaľke identifikoval stopy nedávneho súboja. Rozhodne nie obyčajného.

Kiyun spojil druhý zrak s výpočtovou kapacitou klzáku, aby odhadol, kedy k boju došlo – ukázalo sa, že pred hodinou. Následne modeloval počet zdrojových bodov a mieru uvoľnenej energie najväčších z nich. 

Zaťal päste. Výpočty trvali pridlho. Biologicko-dátové rozhrania bojovníkov slúžili primárne celkom iným účelom. Menyana by bola už dávno hotová, povzdychol si. 

Ukazovatele napokon vyleteli do absurdných výšin. Žeby ten istý páchateľ, ktorý zostrelil Dravca? opýtal sa v duchu.

K bojisku nasmeroval všetky senzory letového stroja. Tam ani v okolí už nezachytávali žiadne náznaky aktivity. To ho osmelilo, aby pristál a zistil viac o páchateľovi prieskumom z blízka.

Súboj sa odohral v úzkom údolí lemovanom strmými žulovými masívmi. Keď vystúpil z klzáka, v krajine vzácne svetlých skál si z diaľky všimol trosky zničenej osady. Šasu? opýtal sa v duchu. Druhý zrak dokonca odhalil kusy potrhaných ľudských tiel. Obyčajní dedinčania... uvedomil si. Jedna postava však zostala celá. Ležala asi sto metrov od osady vo veľkej mláke zaschnutej krvi. 

Kiyun zoskočil do údolia. Druhý zrak ho upozornil na precízne preseknuté tepny. Astéria. Toto je jej rukopis. Ale čo robila tu? Prečo útočila na horských pastierov stovky kilometrov od najbližšieho panstva? Pochopil však, že Dravca nezostrelila ona, ale niekto úplne iný. Astéria je besným psom Malak, uvažoval, na jej vlajkový klzák by určite neútočila.

Ako sa blížil k telu, zamrzol. Belyon! Nemožné, to je princ Belyon! 

 

Veľmožský klzák

 

Kiyun sa zamyslel. 15- alebo 16-ročný chlapec, nehybne ležiaci pri jeho nohách, zahynul možno pred hodinou. Až na preťaté tepny, podliatiny a možno niekoľko zlomených rebier, Astéria jeho telo vážnejšie nepoškodila.

Spomenul si na masku.

Niekoľkými mohutnými skokmi sa vrátil ku klzáku. Vzal z neho lesklý artefakt z podzemia a krátko nato sa s ním skláňal nad mŕtvym princom. 

Opatrne mu masku priložil na tvár.

Predmet aj tentoraz chvíľu váhal. 

Potom sa prudko roztiahol a obalil Belyonovu hlavu. Mŕtvym telom šklblo niekoľko výbojov. Kiyun po každom pocítil tlakovú vlnu predierajúcu sa jeho útrobami. Keď ubehla možno minúta, šklbnutia sa zopakovali. Tentoraz však bez výbojov. Namiesto nich sa na maske v priestore princových očí zjavili dva tenké, jasno červené kruhy. Niekoľkokrát sa rozšírili a zase zúžili na spôsob zreničiek. Potom sa chlapec pomaly postavil. Červené kruhy skúmali okolie.

„Princ Belyon?“ 

Tmavomodrým povlakom obalená hlava sa pomaly otočila na Kiyuna. Červené kruhy sa scvrkli, akoby sa mu zahľadeli do očí. 

Zvuk, ktorý sa ozval, nebol hlasom človeka. Prehovoril chaos. Prehovoril dav. Niektorí v ňom šeptali, iní chrčali, kvílili, škriekali, pračudesne vrčali alebo zahrmeli priepastne hlbokým tónom. Ďalšie „hlasy“ zneli ako škrípanie dverí, bzučanie múch alebo ako dunenie vybuchujúcej sopky. 

„Princ Belyon?“ zopakoval Kiyun.

Dav sa ukáznil. Prevážil šepot, vrčanie a priepastne hlboké dunenie. Hlasy sa skoordinovali do prvých zrozumiteľných slov. 

Ten tvor mu bez akéhokoľvek pohybu sánky pomaly odpovedal: „My sme Motu.“

 

Kiyun (ilustrácia: @leafy)

 

*

 

Motu sa postavil a skúmal chudé chlapčenské telo, ktoré sa mu črtalo pod kusmi roztrhaného šatstva. Upútal ho predovšetkým výčnelok na hrudnej kosti.

Červené kruhy prudko sa zúžili. „Parazit!“ podráždene zavrčal-zašeptal-zadunel.

Keď hovoril, v oblasti nehybných úst sa objavovali drobné, splašeným svetluškám podobné záblesky. Čím hlasnejšie sa Motu ozval, tým sa ich húf zväčšoval a hustol.

„Samozrejme, veď bez rubína...“

„Už vieme,“ prerušil Kiyuna trojhlas. Červené dúhovky oscilovali, ale hľadeli do prázdna – akoby sa snažil rozpamätať.

Tvor zdvihol tvár k oblohe. „Ako sme sa sem dostali?“

„Vďaka mne a mojej spoločníčke,“ povedal bojovník a pre istotu pokľakol. „Vašu masku sme našli pod lávovými prúdmi v takmer prázdnej stavbe. Ležala na spráchnivenom tele, ktoré sa rozpadlo. Masku sme teda vzali a hľadali spôsob, ako ju prebudiť.“

Kiyun sa odmlčal. Dúfal v prejav vďaky. Dostal ticho.

Škoda, pomyslel si. Ani nechcem pomyslieť, ako by mi pomohol takýto spojenec.

„Prepáčte moju trúfalosť, Motu,“ prehovoril tak úctivo, ako len vedel, „ale ako oplátku za vašu záchranu by som vás chcel poprosiť o pomoc.“

Opäť dostal ticho.

Kiyun opatrne zodvihol zrak. Motu naňho skúmavo hľadel. Potom smerom k nemu mávol pravačkou.

Vzduch preťal oslepujúci modrý záblesk. 

Bojovníka strhol a zaboril hlboko do kamenistej pôdy. Brázdu okamžite zahalil prach. Motu mávol ľavačkou a mračno odfúkol náraz vetra.

Kiyun sa prudko nadýchol a otvoril oči. Neuveriteľné, pomyslel si. Vypálil tak silnú ranu bez akejkoľvek prípravy.

Všimol si, že mu z tela stúpa riedky modrý dym. „Kurva...“ zastonal a vypľul krv. „Diplomat rozhodne nie si.“ 

Motu k nemu vykročil. Pár krokov od neho sa zastavil a zúženými červenými kruhmi skúmal výsledok zásahu. 

„Prečo?! Prečo si mi to spravil?!“ zabedákal Kiyun. 

Tvor spočiatku mlčal. Potom pomaly, bezvýrazným tónom povedal: „Ty... žiješ.“ 

Kiyun sa trpko zasmial. „Dúfam, že to hovoríš ako prejav obdivu.“

Motu nereagoval. Namiesto toho sa mu rozžiaril rubín na hrudi. Povrch tela mu okamžite zahalil hustnúci červený mrak.

„Nie, nie, nie...“ zakvílil Kiyun.  Zo všetkých síl sa snažil vytrhnúť z náručia tvrdej pôdy a vyskočiť na nohy. Skôr, ako sa mu to podarilo, vzduch preťal ďalší, omnoho jasnejší záblesk. 

Výbuch otriasol celým údolím. 

Motuov rubín pohasol. Zdalo sa, že tvor sa vyčerpal. Zhrbil sa a pôsobil, akoby prudko a zhlboka dýchal. Po chvíli sa opäť narovnal a skúmavo zahľadel na škody, ktoré napáchal na žulovej hore. 

Kiyun zozbieral poslednú odvahu a bytosť oslovil ešte raz. 

„Motu,“ prehovoril tónom, ktorý prezrádzal, že ani on rozhodne nebol diplomat, „ak mi pomôžeš, a medzi nami... možno si to zaslúžim za to, že som ťa nenechal na tej spráchnivenej mrcine... Ak mi teda pomôžeš...“ Zasekol sa. Motu odchádzal. „Hej. Hej! Héj!!“ kričal naňho. „Kurva, kam to ideš?“

Tvor sa naňho pomaly obrátil. „My sme Motu!“ namietol.

„Kam si sa vybral?“ opýtal sa Kiyun.

„Nikam,“ odvetil a jediným silným odrazom sa vymrštil do výšky. 

Bojovník si až teraz všimol, že v ovzduší sa vznášal tmavý tieň. Motu sa v jeho strede stratil tak isto, ako sa pred chvíľou vytratila Kiyunova sebadôvera a odhodlanie. A presne tak isto, ako sa krátko nato vytratil tieň samotný.

 

*

 

Cítil sa všestranne ubitý. Jeho telo akoby trafil blesk. A okrem toho prišiel o svoj jediný tromf. Masku.

Smerom ku klzáku kráčal zhrbený, ľavú nohu prakticky ťahal za sebou. S tvárou skrivenou od bolesti si uvedomil, že takto nemôže pokračovať. 

Dúfam, že mi zostalo dosť síl, pomyslel si a dlaňou sa jemne dotkol rubínu. Ten sa rozpálil. 

Typický červený prúd, ktorý ho obkolesil, teraz víril tak rýchlo, až to bolelo. Ohromné vypätie mu vydulo žily na rukách aj tepny na krku. 

Účinok sa však dostavil rýchlo. Kiyun sa postupne vzpriamil a ľavá noha sa mu opäť stala oporou. Ale nemohol pokračovať. Premohlo ho vysilenie a klesol na zem.

Oplatilo sa. Už nemal dojem, že umiera, len si musel počkať, kým sa doňho úplne vráti život.

Keď nabral druhý dych, poobzeral sa po okolí. Nachádzal sa tesne pri vstupe do zničenej osady. Druhý zrak ho tentoraz upozornil na prekvapivú skutočnosťV troskách jednej z chatrčí sa črtalo telo, ktoré pôsobilo zachovalo a predovšetkým súvisle.

Ležalo na bruchu. Ako sa približoval, druhý zrak odhalil pod nánosmi prachu tmavý pás na chrbte. Priamy zásah, uvedomil si bojovník. Ale telo na rozdiel od ostatných naokolo nevybuchlo. 

Keď k nemu dorazil, Kiyun ho nohou obrátil na znak.

Zmeravel.

Pred ním ležalo dievča... bez parazita na hrudnej kosti. 

„To nie je možné,“ precedil, hľadiac na miesto, kde by očakával do tkaniva vnorený rubín. „Malo z nej zostať pár červených franforcov!“

Čo ho šokovalo ešte viac, bola skutočnosť, že druhý zrak zachytil veľmi slabý tep.

 

(pokračovanie - prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nepublikovaným kapitolám)

 

-

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney


Komentáre: