Motu verzus Nébyos

Oštep Malak Červenookej dopadol na zem. 

Spočiatku ho pevnie zvierala v dlaniach. Ale teraz jej svaly rúk vypovedali službu. Kŕčovito stála, dokonca sa jemne chvela.

Ochromil ju šok z priebehu súboja medzi Nébyosom a Motuom. Odohral sa nečakane – nečakane rýchlo. 

Nébyos najprv preskočil obranné línie a pristál asi tri metre pred Motuom. Potom doširoka roztiahol ruky. Medzi dlaňami sa mu zjavili belasé výboje. Keď ruky prudko spojil, vyslal jediný, obrovitý a oslepujúci záblesk. Zahrmelo. Jeho ničivá sila vyryla v červenom podhubí hlbokú ryhu. 

Záblesk trafil Motua do hrudníka. Explózia odmrštila niekoľkých bojovníkov z prednej línie. Na zemi sa ocitol aj Motu. Hrudník mu zmáčala záplava krvi. 

Bytosť sa otrasene postavila. Kolísavo vykročila, nesúc červený vodopád. Potom prišiel ďalší záblesk. Zásah do hlavy Motua zrazil na zem. Kusy tmavej masky sa rozleteli. Otvor odhalil prepadnuté bledé líca a bradu.

Nébyos si pohŕdavo si odpľul. „Hádam si neveril,“ zvolal, „že telo toho fagana sa zmôže na viac!“

Následne mávol na bojovníkov za sebou. Tí zmätene pozreli na Malak. Červenovláska prikývla. 

Deväť mužov a žien v momente priskočilo k zakrvavenému Motuovi. Práve sa snažil postaviť, no zrádzali ho nohy aj koordinácia, a tak sa iba potácal na kolenách. Skôr, ako spadol, prebodlo ho devätoro jasne žiariacich čepelí.

Motuovi ovisli ruky a bezvládne sa zrútil na zem. Červené kruhy v mieste, kde sa kedysi nachádzali Belyonove oči, vyhasli.

„Je to mŕtve,“ potvrdil po chvíli jeden zo strážnikov, skenujúci nehybnú bytosť druhým zrakom.

Nébyos sa otočil k Malak. „Jeho hlava je tvoja, ale masku si beriem!“ oznámil.

[reklama]

*

V mestách Penekmonionu sa najfádnejšie oblečenie sa stávalo tým najnápadnejším.

Dlhý čierny plášť a veľká, do poly nosa zatiahnutá kapucňa skrývali ich nositeľa. Ale tu, na rušnej ulici hlavného mesta Čiernych pustatín Leukopelosu, naňho zároveň upozorňovali: v záplave pestrých farieb monotónna čerň priam kričala.

Farbami hýrili taktiež domy, dlažby a dokonca mestské hradby. 

Mestá Penekmonionu pôsobia ako bubliny farieb v mori černoty. Ich vysoké hradby síce odradia nájazdy Šasu, ale predovšetkým oddeľujú ľudí od nekonečnej čiernoty stepí, lesov a pralesov. Je to daň za penekmonionské slnko. Okolo jasnejších hviezd obiehajú svety, na ktorých rastie zelená či modrá, niekedy hnedá alebo fialová vegetácia. 

Zahalenej postave nezáležalo, ako veľmi vytŕča z davu. Postačilo jej, ak ju nik nespozná. V tejto chvíli sa totiž mala nachádzať na opačnom konci panstva.

Smerovala k nábrežiu. Výhľad na Keydenus, jednu z mála veľkých, celoročne tečúcich riek planéty, si mohli dovoliť len najvýznamnejšie alebo najbohatšie rody. Napríklad rod vychýreného stolára Peryosa, jedného zo zakladateľov mesta. Patrila doň aj Menyana. Osudy väčšiny jej dávnych príbuzných zostávali späté s Leukopelosom. Len málo z Peryosových potomkov získalo veľmožskú hodnosť a opustilo ho. Pôsobili tu ako vyhľadávaní remeselní alebo obchodníci, niektorí ako členovia ozbrojenej posádky mesta. Rodinné sídlo na nábreží si Peryosov rod vďaka tomu nielenže udržal, ale dokonca ho zveľaďoval. S pribúdajúcimi obyvateľmi pribúdali aj poschodia, takže teraz pôsobilo ako zámok.

Zahalený muž v čiernom uspel. Cestou k Menyaninmu rodinnému sídlu nik neodhalil jeho identitu. Nevyzradil ju ani sluhovi pri bráne. 

„Som pocestný z ďaleka,“ povedal mu z bezpečného odstupu a so sklonenou hlavou. „Mám dôležitú správu pre welpótiu. Nachádza sa v sídle.“

„Nie, nie je tu,“ odvetil asi štyridsaťročný, stroho pôsobiaci muž.

„Nepýtam sa. Viem, že sa tu nachádza.“

„Nielenže sa tu nenachádza,“ trval na svojom sluha, „ale navyše si neželá byť rušená.“

„Tak si predstavte nasledovnú situáciu. Niektorému z welpótiiných sluhov zrazu hrozí smrť a iba ona ho môže zachrániť. V tomto prípade by menšie vyrušenie istotne odpustila.“

„Nie som tu na to, aby som hovoril v jej mene,“ úsečne odvetil sluha a poklonil sa na rozlúčku. „Ospravedlňte ma, mám veľa práce.“

„Zhodou okolností,“ varovne zvýšil hlas maskovaný muž, „jednému z welpótiiných sluhov naozaj hrozí smrť. A to už čoskoro!“

Sluha spozornel. „To je hrozné,“ zvolal. „Komu?“

„Vám,“ deklaroval hosť a vystrel ruku. Z dlane vystúpil malý orb koncentrovanej červenej hmly. „Táto gulička vás bude prenasledovať ako váš tieň. Pokiaľ ju neodvolám, o 15 minút sa na vás vrhne. Ak Menyanu neprivediete, prosím, nezdržiavajte sa v interiéri. Welpótiu určite nepoteší, ak kúsky vášho tela zasvinia podlahu, steny, strop a nábytok jej honosného sídla.“

Zhrozenému sluhovi vyleteli z čela kropaje potu. Čosi nezrozumiteľne zahabkal. 

„Čas vám beží,“ upozornil ho muž v čiernom.

*

Začalo sa to modrým oparom.

Objavil sa na Motuovom nehybnom tele, ale neprúdil. Pripomínal ťažkú jesennú hmlu.

„Rozkladá sa?“ opýtal sa jeden zo strážcov a skúmavo prikročil k telu, aby ho nohou prevalil na chrbát.

Skôr, ako sa dotkol Motua, Motu sa dotkol jeho.

Tvor sa bez akejkoľvek pomoci rúk alebo nôh prudko vztýčil. Dva červené kruhy na maske sa opäť rozsvietili. Zahľadeli sa priamo na centrálnu vežu.

Motu vykročil. V ceste mu stáli dvaja zo strážcov. Bez akéhokoľvek odporu prešiel priamo cez nich. V mieste dotyku sa jednému pravá, druhému ľavá polovica tela v okamihu rozpadli na jemný popolček. A zatiaľ čo bytosť mlčky kráčala ďalej, na zem šplechli vnútornosti, vlna z krvi a dvaja neúplní bojovníci. 

Maska tvora sa medzičasom takmer zacelila. Rubín sa mu rozžiaril, no nie načerveno, ako predtým. Útvar zmodrel a zmodrela aj jeho žiara. 

„Aké príjemné prekvapenie,“ zasmial sa Nébyos, sústredene sledujúc prichádzajúceho Motua. Jeho pozornosť však vzápätí vyrušilo ohlušujúce dunenie. 

Majákom začali otriasať výboje.

Malak neveriacky hľadela na správanie veží. „Berdyom, vzopri sa!“ zvolala zúfalo. 

V tom momente Motu preskočil Nébyosa a dopadol medzi neho a červenovlásku. Červené kruhy očí sa mu prudko rozšírili a masku bytosti opustila tlaková vlna. Odhodila všetkých naokolo, vrátane Malak a Nébyosa.

Dlháň rýchlo skočil späť na nohy a rozbehol sa v ústrety Motuovi. V očiach sa mu zjavil silnejúci svetlomodrý jas, zatiaľ čo dlhé rukavice mu vzbĺkli plameňmi.

„Asi ťa predsa len začnem brať vážne,“ skríkol na tvora. 

Aj Malak kričala. So vztýčenými rukami zvolala: „Berdyom, zraz k zemi svojho najnebezpečnejšieho nepriateľa!“

Vežami prebehlo niekoľko silných, zem otriasajúcich impulzov. Vyústili v oslepujúcu žiaru, ktorá vzišla z vrcholu centrálnej veže...

A zasiahla Nébyosa. 

Nasledovná detonácia odmrštila bojovníkov Malak Červenookej, ako keby boli zrnkami piesku vo víchrici.

Keď sa Malak pozviechala, na jej prilbu zblízka skúmavo zízal pár zúžených červených kruhov.

„Aj ty sa nás bojíš, matka?“ prihovoril sa jej Motu.

*

Menyana kráčala k bráne. Prišla sama. Pôsobila, akoby sa práve prebudila. Prichádzala bez slova. Voľná, pestro sfarbená halena odhaľovala, ako drasticky schudla. A jej nápadná chudosť zvýrazňovala dojem, ktorý zanechávala jej chorobne bledá tvár, výrazné vaky pod očami a suché, popukané pery. Unaveným pohľadom hľadela na orb levitujúci nad jej rukou. Aj rubín, pomocou ktorého objekt ovládala, žiaril akosi matne.

„Myslela som si, že to môžeš byť len ty,“ povedala namiesto pozdravu a orb vrhla späť k pôvodcovi. „Naozaj by ma zaujímalo,“ pokračovala bezvýrazným hlasom, „ako funguje to údajné načasovanie útoku. Odpovieš mi, Kiyun?“

Orb sa na ceste k nemu rozplynul. „Nijak,“ priznal bojovník. 

„Takže si klamal,“ skonštatovala stroho.

„Pomýlil som sa,“ ohradil sa. Naďalej si nestiahol kapucňu. Množstvo okien v okolí znamenalo záruku zvedavých očí. Úplne stačilo, že jeho identitu poznala Menyana.

„Môj sluha ti uveril,“ pripomenula. „Na smrť si ho vydesil.“ 

„Žmurkol som naňho, aby si domyslel, ako to myslím,“ bránil sa Kiyun.

 „S kapucňou, čo siaha k špičke nosa,“ vyzdvihla.

„Nechcel som, aby to bolo až príliš nápadné!“

Spýtavo sa zahľadela do tieňa pod kapucňou. 

„Prečo si prišiel? Stalo sa niečo?“ opýtala sa.

Kiyun k nej natiahol dlaň. „Uvedomil som si, že už je najvyšší čas,“ povedal.

Neprijala ju. „Potrebujem byť doma,“ vysvetlila.

„Presne kvôli tomu som tu,“ zdôraznil. „Prišiel som, aby som ťa vzal domov.“

„Nerozumiem.“ 

„Môj domov sa stane naším domovom,“ oznámil.

Menyana sa zapýrila, ale urobila niekoľko drobných krokov vzad. „To nemôžem prijať, veď...“ 

„Mimochodom, je to len dočasné,“ prerušil ju Kiyun. „Čoskoro sa presťahujeme. Do basilyovského sídla.“ 

*

Výboje majáku prskali čoraz divokejšie. 

Zhrozená Malak preto neváhala, chopila sa oštepu a zapichla ho hlboko do Motuovej hrude.

„Presne do srdca,“ poznamenal tvor a otrasene pokľakol. Z rany sa však nerinula krv. Len modrý dym.

Malak zakliala.

Rubín tvora zažiaril tak jasne, až Malak na chvíľu oslepil. Motu si vytrhol oštep z tela a zahodil ho. Potom vyvolal ďalšiu tlakovú vlnu. Opäť vychádzala priamo z masky, nie z Belyonovho tela.

Malak dopadla päť metrov od jej protivníka. Ten zdvihol ruky, čím vystupňoval hustotu výbojov. Otočil dlane a povrch majáka v mieste, kde sa doňho vnárala vyvýšená cesta, zrazu vyzeral ako hladina kvapaliny. 

„Kam odchádzaš?“ zvolala Malak, zúfalo hľadiac, ako sa Motu blíži k stene centrálnej veže. 

Tvor zastal a k žene pomaly otočil hlavu. „Musíme vidieť.“

„Čo musíš vidieť?“ naliehala.

„Nweidos [1].“

„Nerozumiem,“ zašeptala zahanbene. „Neovládam starý jazyk.“

Motu zaváhal, akoby nevedel nájsť správne slová. Napokon pomaly, akoby neiste vyslovil: „Peklo.“

Malak privolala svoj oštep. Vletel jej priamo do dlane. Okamžite ho vrhla na Motua.

Ten sa v rovnakej chvíli dotkol zdanlivo stekuteného povrchu centrálnej veže. A zmizol. 

Oštep sa namiesto neho vnoril hlboko do hmoty majáka. Malak pocítila prudké bodnutie. Paralyzovaná bolesťou padla na kolená. Sklamane pozrela na Nébyosa. Z nehybného, sčernetého tela mu stúpal hustý svetlomodrý dym. Potom sa bezvládne zrútila na zem.

POKRAČOVANIE  / OBSAH

(prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup už k trojici ešte nezverejnených kapitol)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Poznámky

[1] doslovne „nevidené [miesto]“, „[miesto] nevideného“ alebo „[miesto] kde nevidieť“

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney