Konfrontácia

Kiyun dúfal, že Kerguryon Nesmrteľný ho bude čakať osamote. Napokon však kráčal v ústrety davu. Ako sa blížil, zazdalo sa mu, že v ňom zachytil posmešky a chichot. 

Bielovlasý veľmož sa vypínal na stélami posiatej mohyle vysoko nad zástupom. Jeho trón teraz obklopovalo niekoľko postáv. 

Kiyun na úpätí násypu pokľakol, päste vtlačil do udupanej hliny a sklonil hlavu. 

„Vzpriamte sa a hovorte, teupótis,“ ozval sa muž po pravici Kerguryona. Jeho vysoký hlas nekorešpondoval s robustnou postavou, ktorá sa črtala vedľa jasne osvetleného megabasilyosa. 

Kiyun muža spoznal. Bol to Melhyon. Dlhovlasý vodca výsadku, s ktorým skrížil údery na pristávacej dráhe Menyaninho sídla.

„Žiadal som súkromnú audienciu,“ zdôraznil.

„A viacerí z nás žiadali vašu hlavu za dlhodobú a vytrvalú neschopnosť,“ kontroval Melhyon.

Z davu sa ozval smiech.

Ani Melhyon, ani nikto z ďalších postáv okolo trónu nestál po boku Kerguryona, keď sem Kiyun zavítal posledne. Až teraz mu začalo dochádzať, ako veľa času odvtedy uplynulo.

[reklama]

„Dosiahli sme mimoriadne úspechy,“ vyhlásil Kiyun. „Som presvedčený, že žiadosť, ktorú som slávnemu megabasilyosovi predložil predminulý rok, bude úplne opodstatnená.“

„Privolali sme vás kvôli niečomu inému,“ upozornil Melhyon. Kerguryon naďalej mlčal. Tváril sa otrávene, takmer neprítomne, a rukou si ležérne podopieral hlavu.

„Viem, ale zmenila sa situácia,“ upozornil Kiyun. „Zmapovali sme a úspešne monitorujeme už všetky lávové tunely. Stojí nás to neudržateľne veľa síl a prostriedkov, ktoré nám chýbajú inde a ohrozujú chod panstva. Musím teda opäť predložiť moju staršiu žiadosť. Dnes ešte urgentnejšiu, ale aj viac opodstatnenú. Žiadam o posily.“

„Aká opovážlivosť!“ skríkol Melhyon. Z davu sa opäť ozval chichot. Nesmrteľný nereagoval.

Kiyun sa dopočul náladách na Kerguryonovom dvore, ale takúto zlovôľu a apatiu nečakal.

„Prosím, nechajte ma vysvetliť,“ zvolal s päsťou pevne pritlačenou k srdcu. Šedinami pretkávané vlasy na spánkoch mu začal zmáčať pot. „Žiadam len o toľko ľudí, koľko monitoruje lávové tunely.“

Z trónu sa ozvalo hlboké, chrapľavé zvolanie: „Kiuyn, stačí!“ 

„Je úplne jedno, čo ste v panstve, ktoré spravujete, dosiahli a akým spôsobom,“ zdôraznil Melhyon. „Zaujíma nás jediné, a v tom naďalej zlyhávate.“

„Zlyhávame? Nájazdy Šasu pokračujú?“                                                        

„Áno,“ pritakal veľmož. „Podľa basilyosa Debera k nim dochádza naďalej.“

„To... to... nie je možné...“ habkal Kiyun. Kvapky jeho potu dopadli na zem.

„Naznačujete, že basilyos klame?“

„Nie, to by som si nedovolil!“

Kiyun mal dojem, že ho pohľad Melhyonových očí drví ako zverák. „Zlyhali ste, teupótis!“ zvolal naňho z vrcholu mohyly. „Lávové tunely vami spravovaného panstva sú naďalej zdrojom skazy.“

Halou sa rozľahlo potupné ticho. 

„Kiyun, žiadal si viac času, a dal som ti toľko, koľko bolo možné. Ale nič to neprinieslo,“ prehovoril bielovlasý veľmož. „Situácia je nasledovná. Ak na mňa, cteného Debera a ostatných basilyosov čoskoro neurobíš dojem, najbližšie sa stretneme v tvojom sídle, a bude to naše posledné stretnutie.“

*

Otyon stál na pozorovacej plošine malej bojovej stanice uprostred... ničoty. Kamkoľvek pozrel, videl len rozľahlé prašno-kamenisté roviny. Tu, ďaleko od čiernych lávových pláni Štítových hôr, miestami nadobúdali zelenohnedý odtieň. Napriek tomu pôsobili rovnako otupne.

S exoskeletom, ktorý mu nahradil chýbajúce alebo poškodené časti tela, sa zžil do takej miery, že sa pohyboval sebaisto, plynule a koordinovane. Takmer prirodzene. 

„Keď si hovoril, že ma čakajú lávové tunely, predstavil som si, že ma pošleš pod zem,“ poznamenal. 

„Dočkáš sa,“ uistil ho Kiyun. Stál vedľa neho a s rukami vo vreckách hľadel k červenkastému horizontu. „Odtiaľto máš do všetkých tunelov najbližšie.“

„Čo tým myslíš?“

„V každom tuneli sme postavili po jednej strážnej stanici. Stanice sme umiestnili tak, aby ležali čo najbližšie navzájom,“ vysvetlil. „Nemám toľko ľudí, aby som v každom tuneli ponechal tak početnú posádku, aby odrazila útok väčšej skupiny Šasu. Práve to bude tvoja úloha. Keď chlapci tam dole zaznamenajú postup nepriateľa, vyrazíš im na pomoc a....“

„Vyhubím škodcov,“ odhodlane zahlásil Otyon.

Kiyun sa uškrnul.

„Plánuješ ma poveriť aj inými úlohami?“

„Čas od času ťa vyšlem na prieskum do hĺbky tunelov a lávových dutín,“ oznámil bojovník. „Aj tých, ktoré som predtým preskúmať ja. Opakovane musíme overovať, či sa do nich Šasu nenasťahovali späť. Už to pár ráz urobili.“

„V poriadku.“

„Ešte jedna dôležitá vec,“ upozornil. „Kedykoľvek opustíš túto stanicu, nasadíš si bojový návlek s celotvárovým krytom,“ nakázal. „Nielenže budeš vystupovať v mojom mene. Ty budeš vystupovať ako ja. Oficiálne tu strážim ja osobne. Vazalom som oznámil, že im vlastným úsilím odbremením jednotky, aby ich mohli prideliť späť osadám, karavánam a ťažobným staniciam.“

„A čo tunajšia posádka?“

„Vymenil som ju za žoldnierov,“ oznámil. „Žiaden strach. Získal som ich na odporúčanie. Sú takí spoľahliví, že si časť z nich sám čas od času vypožičiam. Ako napríklad dnes.“

*

Menyanine mapovanie odhalilo množstvo nečakaných, dovtedy neznámych lávových tunelov. Kiyun sa rozhodol využiť najzvláštnejší z nich. Ležal zo všetkých najhlbšie a ako jediný z lávových tunelov končil Manuových rovinách, čiže v panstve Kerguryonova Nesmrteľného. Jeho priechodná časť začínala ďaleko od vonkajšieho okraja Čiernych pustatín, na presuny tlúp Šasu sa teda nehodil. No Kiyun vďaka nemu nepozorovane prekĺzol hlboko do územia, ktoré nezažilo lupičské nájazdy od obdobia chaosu po potlačení Povstania. Ešte lepšie: koniec tunela ležal blízko oblasti, ktorú križovali karavány, viaceré z nich transportujúce gwelekmón alebo z neho vyrobené tuhé palivo. 

Bezpečne sa cítiaci vodcovia karaván ochotne využívali najrôznejšie skratky, ako napríklad závetrie tiesňav a úzkych údolí. V jednom takom striehol Kiyun.

Príchod zástupu už z diaľky ohlásili dunivé pazvuky. Vydávali ich ohyzdné, nákladom ovešané zvery dvakrát väčšie ako dedinská chatrč. Rozvážne kráčali na dvoch trojprstých, šupinatých nohách. Z dlhého krku im visela akási hriva strapatého peria a na svet pozerali cez drobné, ľahostajné oči kačacej hlavy. Na počesť rozmerov a obludného, hrbatého vzhľadu sa im hovorilo veľbludy.

Rokmi šľachtenia získali pokojnú povahu. Pazúriská na krídlam podobných predných končatinách ale svedčili, že kedysi ju mali celkom inú. 

Na podobných, ale dvakrát menších, štíhlejších a hojnejšie operených tvoroch bez hrbov sedeli muži v uniformách. Zvieratám vzhľadom na menšie rozmery hovorili len bludy.

Kiyun si krytom prilby zakryl tvár, aktivoval rubín a postavil sa do stredu prašnej cesty, ktorá sa plazila údolím. V týchto mierumilovných končinách očakával len symbolickú ochranu karavány, a mal pravdu. Nik z ozbrojencov nemal vyššiu hodnosť ako gelhos, ktorým bol mladý holohlavý muž menom Trito. Oblečenú mal žltú uniformu a s dôležitým výrazom vypínal hruď na bludovi v čele zástupu. 

Keď si všimol maskovanú, červeným prúdom obkolesenú postavu, ktorá mu bránila v ceste, nakázal zastaviť. Aktivoval vlastný rubín a podozrievavo sa rozhliadol. Upútali ho predovšetkým strmé, kamenisté svahy, ktoré sa na cestu tlačili sprava aj zľava.

„Ha, ja veľmi dobre viem, čo bude nasledovať!“ zvolal Trito objaviteľsky a hrdo si pobúchal po hrudi. „Prekukol som, čo pre nás prichystali!“

„Čo ste odhalili, pane?“ oslovil ho jeden z bojovníkov v sivej rovnošate.

„Sú všade okolo nás!“ vyhlásil.

„Nikoho nevidím,“ poznamenal sivý.

Skupina bojovníkov v úzadí, oblečená v bielych uniformách, jednohlasne prikývla: „Nikoho nevidíme, pane!“

„Samozrejme, že ich nevidíte, skrývajú sa!“ okríkol ich Trito. „Pripraviť zbrane! Namieriť zbrane!“

„A kam?“ zúfalo sa pýtal sivý.

„Kam, pane?“ naliehal ďalší.

„Tam, kde sa skrývajú!“ deklaroval. Kopiju s rozžiarenou čepeľou chytil do zubov a rozpažil ruky, aby ukázal naraz doprava a doľava na skalnaté zrázy. „Tam!“ povedal, znova uchopil kopiju a rozkázal: „Páľ!“ 

Kiyun stál pred karavánou a s pootvorenými ústami sledoval nepochopiteľné divadlo. 

Dvanástka obrancov mu nevenovala žiadnu pozornosť. Namiesto toho jednou salvou za druhou ostreľovala kamenisté svahy.

Mne sa asi sníva, pomyslel si. Túto karavánu chránia nekompetentní idioti.

Obrancom postupne ubúdali sily. Púšťali kopije a padali vysilením na zem. Ako posledný sa zrútil Trito, tak oduševnene strieľajúci vpravo aj vľavo, až zo seba vyžmýkal poslednú kvapku energie. Keď streľba ustala, chvejúcim sa hlasom hrdo zvolal: „Ale sme im dali!“ So slzou na krajíčku dodal: „Toto určite nečakali!“ Potom stratil vedomie. 

Kiyun prudko zamával. O chvíľu k nemu dobehlo pol tucta žoldnierov. Palivo viac nik nestrážil. Stačilo si ho vziať. A vydržať smrad a pazvuky veľbludov, ktoré ho niesli.

*

Malak Červenooká trávila väčšinu času v centrálnej veži majáku. Vychádzala z nej len kvôli audienciám a hŕstke iných povinností. Tentoraz sa vo veži nezdržala dlho. Na hranici medzi čiernou stepou a červeným podhubím majáku sa totiž ozvali hlasy z priepasti. 

Berdyom bil na poplach. Malak sa napriek bolesti, ktorú pociťovala pri rýchlom pohybe vnútri tkaniva veže, náhlila k okraju. Prakticky z veže vyskočila. Keď kráčala v ústrety očistnému kúpeľu, gestom privolala stráže a zároveň odmietla služobnice nesúce honosné rúcho.

„Pancier,“ nakázala dievčatám a na bojovníkov zvolala: „Všetci na svoje miesta. Je čas.“

O chvíľu sa v červenkastom, drobnými šupinami pokrytom pancieri náhlila k bráne na opačnej strane obvodu centrálnej veže, ako jej trón. 

Pokiaľ nebola aktívna, ako práve teraz, navonok ju prezrádzala len široká vyvýšená cesta, zdanlivo sa vnárajúca do červenej hmoty veže. Práve odtiaľto maják transportoval pocestných, alebo ich na Penekmonion privádzal.

Červenovláska sa odhodlane postavila do stredu priestranstva. Zakrátko sa pred ňou zoskupili tri obranné línie bojovníkov. Ich rubíny vzplanuli, čím zároveň predĺžili a rozžiarili hroty oštepov, ktoré zvierali v rukách. Jeden a tri koncentrické kruhy na záveskoch prezrádzali zmes wikpótisov a lendpótisov. Žiadni teupótisovia už Malak nezostali.

Aj Malak si aktivovala rubín. Čerpal z neho nielen jej zdobený oštep, ale tiež ochranný bojový oblek. 

Sústredene hľadela na okraj krátera. Bez druhého zraku sa spoliehala predovšetkým na oči svojich stráží. „Kedy dorazí Astéria?“ opýtala sa.

Vodca strážnikov sa zahĺbil do dát červeného jasu v zreničke. „O asi desať minút.“

„A náš návštevník? Kam smeruje?“

Strážca sa odmlčal. „Ide priamo sem,“ vyhlásil po chvíli.

Malak zhlboka vydýchla. „Ako rýchlo sa pohybuje?“

Strážnik zastonal. „Je tu,“ oznámil a vyplašene zahľadel priamo pred seba. V rovnakom okamihu, ako si Malak skryla tvár za tmavý ochranný štít bojového obleku, sa pred prvou obrannou líniou objavila cudzia postava. 

 Motu vyzeral odlišne, než počas stretu s Kiyunom. Väčšinu tela mal teraz tmavomodrú – tak ako plochú prilbu, ktorá mu zvierala hlavu. Na pohľad nebolo jasné, či sa mu sfarbila pokožka alebo nesie priliehavý oblek. Odhalený hrudník a zjazvený krk boli svetlosivé, a výrazne mohutnejšie. Stredom hornej polovice chrbta sa črtali akési výrastky, z tyla prilby dokonca trčal krátky vidlicovitý tŕň.

Motu sa z podrepu, v ktorom pristál, pomaly, takmer elegantne vzpriamil. Červené krúžky v strede čiernych očí sa skúmavo zúžili. Ignorovali bojovníkov. Ignorovali aj Malak. Upierali sa na centrálnu vežu.

 „Berdyom,“ prehovoril bez akéhokoľvek pohybu sánky trojhlasom hromového dunenia, mŕtvolného šepotu a hrdelného chrčania. V  pozadí sa ozýval dav ďalších, tichších hlasov. Niektoré hovorili, iné kvílili, poniektoré azda spievali alebo vrieskali.

Zrazu červené krúžky Motuovej prilby zaostrili na oblohu.

Vo vzduchu sa čosi mihlo.

Medzi prvou a druhou obrannou líniou pristál Nébyos. Žiaril nadšením. 

„Noxpótis, očividne si zabudol na svoj sľub,“ oborila sa doňho Malak. 

Muž sa zasmial. „Vôbec nie, nevesta moja!“ namietol jemným, ale zvučným hlasom. „Presne na tento moment som čakal. Kvôli tebe som dokonca porušil sľub, ktorý som dal drahému priateľovi. Váž si to!“ 

Červené kruhy Motuových očí skúmavo premerali Nébyosa. „Ty!“ prehovoril. Jeho trojhlas znel pobúrene. „Si ako my! Prečo vyzeráš takto?“

POKRAČOVANIE  / OBSAH

(prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nepublikovaným kapitolám)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney