Dravec

Dušan Valent, 2022-09-26 05:22:00

4. kapitola: Vzdušná obluda Malak Červenookej narazí na svojho prvého protivníka.

V obrom červenom kráteri sa okrem centrálnej veže majáka nachádzali aj mnohé ďalšie budovy – prepychové paláce veľmožov, jednoduché baraky radových bojovníkov a služobníctva a pristávacia dráha. Práve sa na nej zvítali dve skupiny ľudí s holými, potetovanými hlavami. Jedni niesli uniformy, druhí priehľadné obleky, odhaľujúce tetovania a  namaľované vzory. 

„Niekedy sa hovorí, že slúžite predovšetkým ako dekorácia,“ žoviálne zvolal Hayan. Viacerí členovia gardy Malak Červenookej naňho urazene zazreli. Ich vodca Otyon sa namiesto toho zasmial. „Ak uznáte za vhodné, vážený welpótis, zaveste si nás na stenu alebo vystavte vo vitrínke. A potom vyskúšajte bojovať sám,“ nadhodil. „Podľa toho, ako výrazne zbledli vaši muži, súdim, že túto možnosť nevyužijete.“

Hayan smiech opätoval a s bojovníkom sa zvítal – prekvapilo družne na to, že išlo o ich prvé osobné stretnutie. Následne obaja zdvihli hlavy a upreli zrak na centrálnu vežu. Upínala sa k oblohe ako gigantický červený stĺp.

Po chvíli sa asi v polovici štruktúry pohli dve obrovské krídla. Patrili klzáku, pritlačenému k veži a zamaskovanému ako moľa piadivka na kôre stromu. Stroj sa odpútal od svojho domova a zniesol k dvadsiatim čakajúcim postavám.

Kvôli zobákovito zahnutej prednej časti sa mu hovorilo Dravec. Na rozdiel od štíhlych krídel menších klzákov, na ktorých lietali veľmoži, ohromného Dravca vo vzduchu držali široké krídla evokujúce motýľa či... moľu. 

Časť hmoty na trupe Dravca sa preskupila. Vznikol podlhovastý otvor a pod ním mostík siahajúci k zemi. 

Hayan zo stroja nespúšťal oči. „Slávny Dravec v celej jeho kráse,“ poznamenal. 

„Najväčší a najrýchlejší klzák na Penekmonione. Ak dôjde na boj, poslúži nám ako lietajúca pevnosť,“ vyzdvihol Otyon. 

„Nerád odlietam mimo maják. Obzvlášť ak sa kvôli misiám musím ponevierať len na Penekmonione. Ale výlet na tomto fešákovi? Tuším sa skutočne teším!“ priznal Hayan a kolísavo vykročil k stroju. Zelenooký bojovník sa pousmial a nasledoval ho.

 

[reklama]

 

Hayan (ilustrácia & dizajn postavy: @leafy)

 

*

 

Keď Kiyun Menyane oznámil, že hodlá získať pomoc od Šasu, okamžite vyprskla: „Ty si sa pomiatol!“ 

„Dajme tomu, že navštívim starého známeho,“ upozornil.

Spozornela. „Koho?“

„Jeden z mojich dávnych spolubojovníkov, Teygun, dnes vedie tlupu Šasu v okolí Svetlých hôr,“ vysvetlil. „Masku predám jemu. Na oplátku chcem, aby nám pomohol so žoldniermi a palivom.“

„Zabijú ťa skôr, ako sa k nemu dostaneš!“

„Možno,“ odvetil takmer ľahostajne. „Ale sedieť na zadku v poslednom čase znamená koledovať si o slučku.“

„A ten... Teygun... Dá sa naňho spoľahnúť?“

Kiyun sa nápadne poškrabal po hlave. „Medzi nami, je to môj bratranec.“

„Pýtala som sa na niečo iné,“ odsekla. „Tak je spoľahlivý, alebo nie je?“

„Ani nie. Práve preto za ním idem až teraz,“ priznal. „Ale...“ zaváhal.

„Ale?“ zopakovala Menyana.

„Ak ma podrazí, určite ho to bude v hĺbke duše prinajmenšom trochu mrzieť!“

Menyana si rezignovane vzdychla. 

Sklonila hlavu, aby sa vyhla Kiyunovmu pohľadu, a bez slova vstúpila do klzáka.

Jej stroj ticho zavrčal a po krátkom rozbehu sa vzniesol na oblohu.

Bojovník na jej klzák upieral pohľad, až kým sa nestratil v diaľke. 

Takúto rozlúčku si nepredstavoval. Ale neutápal sa v úvahách. Spomenul si na slová strýka Megiklevésa, ktorý ho vychoval: „Čo treba urobiť, treba urobiť!“ A tak sa otriasol a namieril si to priamo do svojej zbrojnice.

Išlo o úzku, pretiahnutú miestnosť bez okien, ktorá sa nachádzala na prízemí veže jeho sídla.

Rozhodol sa, že po dlhom čase opráši zdobenú truhlicu na konci komnaty. 

Zatiaľ čo všetky uniformy, maskovacie obleky, prilby, a ich príslušenstvo prechovával vnútri stien, túto truhlicu ponechal na osvetlenom podstavci. V prítmí miestnosti vynikala, ako keby skrývala poklad.

Nachádzal sa v nej jediný malý predmet. Pripomínal rukoväť meča, ale keď ho Kiyun zvieral v dlani a aktivoval rubín, vykĺzol z neho dlhočizný „jazyk“ s vražedným dotykom. 

Predmet sa zmenil na ničivý bič. 

Zbraň tohto typu sa na bojiskách objavila len vzácne. Ako rodinná zbraň totiž prislúchala výlučne bojovníkom Kiyunovho rodu, ktorí dosiahli vyššiu hodnosť ako wikpótis.

Už dávno po nej nesiahol. Do lávových tunelov sa nehodila. Ale pod oblohou severných hôr by mohla byť užitočná. 

Napriek odhodlaniu sa nevedel sústrediť. V hlave neustále počul Menyanu: „Zbav sa tej prekliatej masky. Prosím.“ A vždy, keď privrel oči, videl jej utrápený, naliehavý pohľad.

Od ťaživých pocitov ho napokon odpútalo až červené svetlo v zreničke.

Poplach. 

Vzal zbraň a ponáhľal sa do prijímacej sály. Zo stropu zostúpilo rameno a aktivovalo holografickú projekciu. Kým Kiyun usadol na trón, povolil prenos. Prichádzal z prieskumnej stanice na dennom okraji jeho panstva. Na obrazovke sa objavil jej správca, dlhovlasý muž v strohej žltej uniforme.

„Môj pane,“ oslovil Kiyuna, „hranice Čiernych pustatín prekročil veľký klzák. Nadviazal s nami kontakt. Vedie ho welpótis Hayan. Oznámil, že prichádza v mene Malak Červenookej a letí na prieskumnú misiu k Štítovým horám.“

Malak?! Štítové hory?! Kiyunovi sa zazdalo, že mu niekto stúpil na hrudník. 

„Prezradil, čo presne chcú skúmať?“

„Nevieme nič,“ priznal správca stanice. „Welpótis povedal len toľko, že máme byť k dispozícii, a ak to bude potrebné, ozve sa s konkrétnymi požiadavkami.“

Kiyun sa zamyslel. 

„Vieme, na akom stroji letia?“

„Môj pane, je to Dravec.“

Dravec? Na Dravcovi lieta výhradne osobná garda tej strigy. Na Dravcovi sa lieta... na lov, pomyslel si Kiyun. 

„Chcem predpoveď letovej trajektórie,“ rozkázal.

„Zobrazujem.“

Kiyun zlostne zaťal päste.

Smerujú priamo na Menyanine sídlo. Malak to vie, uvažoval v duchu. Ide si po masku? Najskôr. Vie o našich pokusoch? Zrejme. Ak áno, bude nás chcieť potrestať? Určite. Inak by nevyslala gardu.

Bojovník sa znova obrátil na správcu prieskumnej stanice.

„Čas do príletu Dravca k Štítovým horám?“

„Hodina,“ odpovedal muž v žltom.

Stíham, pomyslel si Kiyun. 

„Okamžite, ako dohovoríme, kontaktuj welpótiu Menyanu,“ rozkázal. „Informujte ju, nech odletí do jej rodinného sídla. A to bezodkladne.“

Správca sa zatváril prekvapene. „Tentoraz ju nekontaktujete osobne?“

Kiyun na muža zazrel vražedným pohľadom. „Vyzerám na to, že mám chuť sa dohadovať a vyjednávať?!“ vyštekol.

„Obávam sa, že nerozumiem, na čo narážate, pane,“ opatrne odvetil muž.

„Máš vykonávať príkazy,“ napomenul ho Kiyun, „nie rozumieť.“  

„Rozumiem!“ odvetil. Obratom na svoju obranu dodal: „Ale zase nie príliš!“

Kiyun prevalil očami a rozvalil sa na svojom tróne. 

Za iných okolností by utiekol, najskôr na okraj dennej polovice planéty. No nemohol dopustiť, aby Malak spojila artefakt s Menyanou. Možno postačí, ak Hayanovi odovzdám masku a vyrozprávam príbeh, v ktorom budem figurovať len ja, špekuloval. Potom si uvedomil, že nemôže Hayanovi dovoliť ani to, aby vstúpil do Menyaninho sídla. Čiernovláska naň nemala nárok. Sídlo prislúchalo teupótisom, o dva stupienky vyššie postaveným veľmožom. A hlavne – budova bola plná rozobratých, upravovaných či dokonca novo konštruovaných strojov. Hayan je starý lišiak. Zavŕta do všetkého. Nechať ho vstúpiť do sídla je rovnaké, ako Menyanu udať z tisíc a jedného prípadu tej najťažšej herézy, pomyslel si 

Bojovník sa kyslo pousmial a obrátil späť na holografickú projekciu. „Idem privítať našu ctenú návštevu,“ oznámil a ukončil spojenie. Následne poťažkal porisko svojho biča. „Kamarát, zdá sa, že sa po dlhšom čase opäť zahryzneš do krkov bojovníckej elity.“

 

[reklama] 

 

Kiyun pristál v Menyaninom sídle pol hodinu pred očakávaným príletom Dravca.

Na pristávacej dráhe sa naplnili jeho najväčšie obavy.

Menyana neodišla. Práve naopak, čakala ho.

„Čo si myslíš, že si dosiahla? Teraz nás majú v hrsti oboch!“ rozkričal sa, keď vyskočil z klzáku. „Ešte máš čas. Okamžite odleť. Zvyšok nechaj na mňa.“ Keď sa k nej priblížil, podozrievavo ohmatal látku jej rovnošaty. Bola tuhšia a ťažšia než obvykle. Neklamný znak, že Menyana si navliekla uniformu s vláknami panciera.

„Nie, nechci mi povedať, že...“                          

Prikývla. Zo strhanej, výraznými kruhmi pod očami poznačenej tváre, jej sršalo odhodlanie.

„Všetkých som poslala preč. A privolala šesť mojich najlepších bojovníkov.“

Kiyun kútikom oka zazrel na skupinku mužov v čierno-zlatistých uniformách.

„Valia sa na nás elitní teupótisovia,“ zavrčal. „Tvoji wikpótisovia postačia na jedného.“

„Malo by to tak byť. Ale nemusí,“ namietla. „Pripravíme sa na nich. Zaútočíme nečakane zo zálohy. Dokonale poznáme priestory môjho sídla. Vnútri ich porazíme jedného po druhom.“ Do očí sa jej začali tlačiť slzy. „Veď na našej strane stojí hrdina Povstania!“ 

Bojovník zaboril hlavu do dlaní. „Áno, ale taký, čo posledné roky strávil buď v temnici alebo trénujúc s treťotriednymi sparingbotmi,“ upozornil. 

Menyana trvala na svojom: „Mám plán!“

„Počúvam,“ povedal rezignovane.

„V prvom rade, pokúsme sa ich zostreliť predtým, ako pristanú.“ 

„Meny, ale oni letia na Dravcovi,“ pripomenul. „To už nie je klzák, ale pancierová obluda s krídlami.“

Menyana ani teraz nezvesila hlavu. Namiesto toho rázne chytila Kiyuna za ruku a ťahala ho za sebou. „Tak poďme dovnútra,“ vyhlásila. „Vysvetlím ti, čo presne zamýšľam...“

Vtedy sa Kiyun rozhodol, že Menyanu omráči a jednoducho ju dá odniesť preč.

„...a nie, že dostaneš nápad omráčiť ma  a dať odniesť preč!“ varovne dodala.

„To by ma v živote nenapadlo!“ zaklamal a silnejšie jej stlačil dlaň. 

Pridal do kroku. Bezprostredne pred vstupom do sídla sa však zháčil. Rozsvietili sa mu zreničky a druhý zrak ho upozornil na urgentnú textovú správu. Okamžite si ju nechal zobraziť. 

„Pre otca Dyeusa...“ precedil cez zuby a pomaly pustil Menyanu.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa.

Kiyun padol na kolená. Nevedel, ako reagovať. Po veľmi dlhom čase pocítil... strach. Nie, bola to hrôza. Čistá hrôza bodajúca do najhlbších útrob jeho mysle.

 

Menyana (ilustrácia & dizajn postavy: @leafy)

 

*

 

Na suchej pustatine prudký vietor lomcoval dlhočiznými čiernymi vlasmi. 

Kam oko dovidelo, rozliehala sa len prázdna rovina bez života, posiata čiernymi kameňmi a v príležitostnom závetrí čiernym pieskom a prachom. 

Na oblohe sa začal črtať maličký bod. Postupne sa zväčšoval.

Učupená postava sa postavila. O okamih neskôr osvetlila okolie jasnou belasou žiarou. Sálala jej z očí. Postava zdvihla vystreté ruky. Od polovice ramien po masívne, zahnuté pazúry boli čierne, zošúverené ako koža múmie a leskli sa, akoby boli z kovu. 

Keď nad hlavou spojila dlane, objavil sa pri nich belasý vír. Točil sa čoraz prudšie a začal metať neustále väčšie a väčšie výboje. 

Z jeho lievikovitých útrob sa po chvíli v sprievode hromového dunenia vyrútil oslepujúci záblesk.

Neminul.

K zásahu došlo tak ďaleko, že klzák vybuchol zdanlivo úplne potichu.

Belasé svetlo sálajúce z očí pohaslo, čierne ruky nadobudli späť pôvodnú snehobielu farbu.

Postava sa spokojne usmiala. Tejto nepríjemnosti úspešne predišla. Bojovníci na palube stroja jej nebudú prekážať.

Natiahla si biele, po ramená siahajúce rukavice a vykročila. 

Vykročila si vziať hlasy priepasti.

 


(pokračovanie - prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k dvom nezverejneným kapitolám)

 

-

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney.


Komentáre: