Deti majáka

Dušan Valent, 2023-03-18 00:34:00

29. kapitola: Hayan kontroluje úrodu rubínov a pripravuje maják na odchod jeho panej. Nébyos ponúka Deberovi to, po čom dlho túži.

V kráteri, z ktorého sa dvíhala nebotyčná centrálna veža majáka, sídlila nielen Malak Červenooká, ale aj všetci jej vazali a poddaní. Palác červenovlásky sa nachádzal priamo oproti veži. Sídla veľmožov sa tiahli po obvode prepadliny, širokým bulvárom oddelené od nocľahární pre bojovníkov a služobníctvo. Za nimi stáli hospodárske budovy, v ktorých sa zhromažďoval planetárny tribút, potrava pre maják alebo plody jeho veží – rubíny

Práve rubínom sa v tejto chvíli venoval Hayan. 

Vysúkal si rukávy a pristúpil k dlhočiznému stolu, na ktorý vysypali čerstvú úrodu. So žiariacimi zreničkami ju podrobne prezeral a triedil na niekoľko kôp. 

Vydarenejšie rubíny poputujú potomkom veľmožov, menej kvalitné potomkom radových bojovníkov.

Starec čas od času niektorý z rubínov odhodil do truhlice na odpad.

Vedľa starca nervózne postával holohlavý mladík v jednoduchej červenej uniforme. Posledný zo zberačov. 

Zavalitého welpótisa sledoval so zatajeným dychom.

„Tritó, ty si bol opitý!“ zafučal Hayan. „Teda dúfam, že si bol. Lebo ak nie, potom to znamená, že si idiot.“

„Pán môj, to by som si nikdy nedovolil!“ kajal sa mladík.

„Čo by si si nedovolil – byť opitý, alebo byť idiot?“

„Jednoznačne to druhé,“ deklaroval. „Teda, v skutočnosti chcem povedať, že to prvé, prvé!“ Jeho veľké hnedé oči vyplašene zahľadeli na starca. „Dobre si pamätám rany bičom, ktoré mi vyniesol posledný incident, keď som omylom vypil trochu medoviny.“

„Spomínam,“ poznamenal Hayan. „A nesúhlasím. Dva litre medoviny nevypiješ omylom,“ namietol. „Omylom si sa vybral do služby.“

„Čas od času sa pomýlim, no,“ odvetil zahanbene.

„Čas od času? A čo má znamenať toto?“ ukázal na dve bokom vyčlenené kopy. Všetky rubíny v nich zozbieral Tritó. Starec sa k nim načiahol a vybral jeden z červených útvarov. V prednej časti mu háčikom kovovej tyčinky odklonil zakrpatené končatiny. Vedľa ústneho otvoru sa zalesklo niekoľko nenápadných vypuklých polmesiacov. „Toto sú oči, Tritó. Prečo sú tu oči?“

„Asi preto, aby ten tvor videl,“ uvažoval mladík. „Predpokladám.“

Hayan si začal rýchlymi pohybmi uhládzať fúzy. „Takže ty predpokladáš.“

 

[reklama]

 

Tritó (skica: Leafy)

 

Tritó zavŕtal pohľad do podlahy. Okrúhlu tvár mu zalial pot.

„Zabudol si, ako som ťa upozorňoval, že ak vedľa ústneho otvoru rozoznáš oči, rubín ešte nie je zrelý?“ Starec pokrútil hlavou a znova vpichol dlaň do malej červenej mohyly, ktorá vyrástla na stole. „Ako tento. A tento. A tamten. Všetky v tejto kope. Zhruba každý tretí z rubínov, ktoré si nazbieral, je nezrelý a môžeme ho vyhodiť. Asi by som ich mal vyhodiť aj s tebou.“

Mladík pribehol k stolu. Nechápavo si prezeral nezrelé exempláre.

„Ale veď majú krátke nohy. A sýtu farbu.“

„Aj ja mám krátke nohy a sýtu farbu, a o ničom to nevypovedá,“ pripomenul Hayan. 

„Pán môj, očividne to už nie sú žiadne larvy. No a viete, nechcel som rubíny znova znehodnotiť tým, že ich zozbieram prezreté.“ Tritó zaváhal. „A tie oči...Vo chvíli, keď som na ne pozeral, ich asi mali zavreté, no.“

„Rubíny si teda nestláčal?“

Mladík sa zatváril ako zlodej pristihnutý pri čine. „Neopovážil by som sa! Veď prečo by som niečo také robil?“ vyhŕklo z neho.

„Čo by sa stalo, keby ťa niekto poriadne vykŕmený, asi tak, ako som ja, priľahol?“

Tritó bez váhania odvetil: „Pobil by som sa s ním!“

„Vypučil by si oči,“ opravil ho starec.

„Och, áno, aj to.“

Hayan si začal masírovať spánky.

„Ak si nie si istý zrelosťou rubína, tak ho stlačíš. Nerozumiem, ako si na to mohol zabudnúť.“

„Pripadali mi zrelé,“ zdôraznil Tritó. „Krátke nohy, sýta farba. Nevidel som dôvod siahnuť po, ehm, špeciálnych hmatoch. V takejto situácii? Kdeže. Niekto iný možno áno, ale ja rozhodne nie!“

Hayan si začal Trita podozrievavo obzerať. Potom mu schmatol dlaň.

„Čo to máš za nechtami?“

Tritó sa preľakol a ruku vytrhol spod starcovho zraku.

„Červenkastá špina!“ zabedákal. „Ty chromý cap, nielenže si rubíny pučil, ty si ich rozpučil! Tak preto si priniesol zo všetkých najmenej!“

Tritóvi sa zachvel hlas: „Stlačil som ich a dúfal, že vypučia oči, presne ako ste povedali, pán môj. Ale oni vypučili vnútornosti.“

„Tritó, si idiot.“

„Som, pán môj.“

„Musíš konať jemne a opatrne. Nezrelé rubíny sú mäkké,“ poučil ho Hayan.

„Kto by bol povedal, že až tak,“ zašomral mladík.

Starec stratil reč. Oprel sa o stôl a ľútostivo pozeral na úrodu.

„Ach, Tritó,“ povzdychol si. „Máš dve ľavé ruky. Ale si pravák.“

„Tak veru,“ prikývol.

Hayan nadvihol obrvy. „Koľko rubínov si rozpučil?“ 

„Nie veľa.“

„Koľko?!“

„Dva...dsať... deväť.“

„Ako je možné, že si ich pučil znova a znova namiesto toho, aby si ma zavolal?“

Tritó nasucho preglgol. „Myslel som, že rubíny, ktoré som trochu pripučil, opravíte.“

Hayan začal prudko dýchať. Viditeľne sa z posledných síl vzpieral zúfalstvu. „Očakával si, že ich opravím potom,  ako si im vypučil vnútornosti?“

„Nevytlačil som ich úplne,“ bránil sa. „Len trochu.“

„Len trochu?“ druhé slovo Hayan vyriekol falzetom. Pokračoval ním aj v ďalšej vete: „Vypučil si im vnútornosti len trochu?“

Tritó prikývol. „Zostali visieť, no.“

„Tritó, si idiot.“

 „Áno, som, pán môj. Ako vždy máte pravdu,“ zafňukal a pokúsil sa o vysvetlenie: „Sprvu zostali visieť, ale potom odpadli, tak som vedel, že je zle, a nenosil vám ich. A ihneď potom, ako vnútornosti začali odpadávať, rubíny som prestal pučiť.“

„Tvrdíš, že si rozpučil dvadsaťdeväť. Tu vidím tridsať nezrelých. Inými slovami, polovica dvojročnej úrody dvoch veží majáku vyšla na zmar. Vieš, čo to znamená?“

„Dáte ma popraviť?“

Hayan uznanlivo pokýval hlavou.

„To je prvá rozumná vec, ktorú si dnes povedal,“ skonštatoval. „Ale nie. Najradšej by som ťa dal na pár dni pricviknúť na námestí v Hengwidole. Ale privriem jedno, aj druhé oko. A hlavu vopchám do piesku.“

Do mladíkových očí sa natlačili slzy. O čosi hustejší tok mu vykukol z nosa. „Ďakujem pán môj,“ zafňukal.

„Ako ochranca karaván si sa neosvedčil. Ani rubíny ti nesadli. Za trest ťa preradím ku kŕmičom. Kŕmením majáka nemáš čo pokaziť.“

„Strýko Bergyon nebude nadšený,“ nenápadne poznamenal mladík.

„Nie je to práve prestížna práca. Ale lepšie ako pranier.“ Neoblomne dodal: „Ctenému basilyosovi odkáž, že ak sa mu nepáči, nech prevezme zodpovednosť za pestovanie rubínov namiesto mňa.“

„To by strýko Bergyon rozhodne nebol nadšený.“

Hayan sa zachechtal, smiech mu však predčasne uťal druhý zrak: rozžiarené zreničky ho upozornili, že nastal čas.

Chvatne si napravil uniformu a za pochodu oznámil: „Tritó, viac ti povie Tengyon. Mňa teraz čakajú neodkladné povinnosti.“

 

*

 

Sparingbot

 

Deber sa kúpal. Nie vo vode, ale vo vlastnom pote. Zmáčal ho od chodidiel po hlavu. 

Päsťami búšil do sparingbota. Stroj dočasne ukotvený na dlhej tyči zaznamenával a zobrazoval silu a frekvenciu rán. Veľmož sa snažil uštedriť viac úderov a každý s väčšou silou ako počas predchádzajúceho tréningu.

Pot mu nevadil. Rád trénoval v teple. Veril, že mu pomáha zlepšovať výdrž. Nemal príliš na výber – jeho sídlo ležalo takmer v centre dennej polovice Penekmonionu. Na druhej strane, jeho tréningová hala sa nachádzala na vrchole veže. Deberovi tak stačilo pár krokov, aby sa po tréningu vyvalil na terase, kde ho usušili slnečné lúče a vietor.  

Zrazu sparingbota jemne ale zároveň mocne odsunula ruka v dlhej rukavici.

„Smiem prosiť?“ povedal Nébyos a oči mu naplnila belasá žiara. 

Deber neodpovedal. Odpľul si a nezvaného hosťa zasypal rýchlou kombináciou pravých a ľavých hákov.

Nébyos ich zachytával bez väčšieho úsilia. 

„Chceš ma otestovať?“ opýtal sa spotený veľmož.

„Prekáža ti to?“ 

Nasledoval sled obzvlášť prudkých výpadov. Ani tie Nébyosa nezaskočili. 

„Ak tu budeš naďalej zavadzať, znehodnotíš mi tréning,“ zavrčal.

Dlháňovi sa doširoka roztvoril oči: „Ale tá pocta, tá pocta!“           

Zrazu k Nébyosovej tvári vyletelo namiesto pästí Deberove ľavé chodidlo. Nasledoval kop pravačkou z otočky.

Ozvali sa dve hlasné plesknutia. Opäť len od Nébyosových dlaní. Vlasáča však vyviedli z rovnováhy. „Aké prekvapenie,“ poznamenal.

„Keď už si mi pokazil tréning, povedal som si, že zaimprovizujem.“

„Aspoň vidím, kde sa skrýva tvoja skutočná sila,“ pousmial sa a nápadne premeral Deberove husto zarastené nohy.

Veľmož pyšne pozdvihol bradu. „Mal si prísť pred hodinou a pol, keď som bol ešte čerstvý,“ povedal. Vzápätí vyskočil. Spojil nohy a dvojnohým kopom mieril na Nébyosov hrudník. 

Dlháň výpad zachytil, nápor mu však vyrazil dych.

Deber sa po zásahu obratne otočil vo vzduchu a rutinérsky dopadol na chodidlá. „Dobre, skončili sme,“ povedal a vykroči. „Nechcem ti ublížiť.“ 

Po pár krokoch ľahostajne odhodil prepotené bederné rúško a vzal bandasku. Vodu nalial do seba aj na seba, ako keby sa snažil uhasiť požiar. Potom si cez plece prehodil uterák, a pristúpil k stene, v ktorej sa rozostúpil otvor. 

„Tak čo chceš?“ povedal a vstúpil na slnkom zaliatu terasu. Ledabolo sa utrel a z tieňa vytiahol ľahké drevené lehátko. Potom si doprial niekoľko ďalších masívnych hltov a zaľahol.

„Mám dobrú správu,“ ozval spoza otvoru v stene Nébyos. „Dám ti príležitosť zlomiť Kiyuna.“

Ďalej nešiel. Noktidémovia, ako bol on, obľubovali umelé svetlo vo svojich príbytkoch. No priamej žiare hviezd, aj takých málo jasných, ako slnko Penekmonionu, sa na rovníku vyhýbali, pretože im dráždilo kožu a oči.

Deber si založil ruky za hlavu. Vlhká, do tmavohneda opálená pokožka sa mu na slnečných lúčoch leskla ako naolejovaná.

„Zaútočiť naňho si mi zakázal,“ zabručal.

„Chcem niečo celkom iné. Chcem, aby si vzal jeho chránenkyňu,“ vysvetlil. „Veľmi si na nej zakladá. Až príliš. A chcem, aby si to stihol ešte pred sviatkom Dcéry slnka v Leukopelose. Môj čas sa kráti, vyčkávanie končí.“

 

*

 

Hayan (ilustrácia: Leafy)

Pred centrálnou vežou čakal na Malak Červenookú dav holohlavých dievčat a chlapcov. V jeho čele stál Hayan.

„To sú oni,“ vyhlásil s hrdosťou v hlase. „Pripravil som ich presne podľa vašich požiadaviek.“

„Deti majáka,“ povedala spokojne. „Pôsobia odhodlane.“

„Sú. Som na nich hrdý.“

„Ako dlho vydržia?“

„Predpokladám, že predtým, ako sa ich služba zmení na obetu, vydrží každé asi päť dní, možno o trochu viac,“ odvetil. „Ak by sa ale striedali...“

„Nesmú sa striedať!“ skočila mu do reči. „Také zneváženie Berdyoma nedopustím.“

Hayan sa zahanbene poklonil. „Ako poviete, velebená Malak.“

„Koľko času mi teda dokážeš poskytnúť?“

„V závislosti od toho, koľkokrát použijeme maják, Berdyom posledného z nich pohltí o štyri až päť štandardných mesiacov. Potom sa maják začne meniť na cystu. Tomu sa, dúfam, vyhneme. Posledná veľká obeta takmer vyvolala občiansku vojnu. A môj dojem je taký, že k nej nemáme ďaleko už teraz.“

„Štyri mesiace by mali stačiť,“ zhodnotila a vybrala sa smerom k svojmu sídlu. „Zajtra ráno odchádzam,“ oznámila.

„Smiem vedieť, prečo po toľkých rokoch hodláte navštíviť Arškodeš?“

„Potrebujem sa pozhovárať s otcom.“

„Navštívite aj domovinu vašej matky? Bola Teuteswénka. Tam by som vám možno vedel byť nápomocný.“

Malak prudko zažmurkala. „Odkiaľ poznáš pôvod mojej matky? Nikdy som o nej nehovorila.“

„Váš diadém. Podobné nosia najvyššie služobníčky našej bohyne úsvitu. Na Arškodeši si ale našich, ani iných bohov dávno nectíte. Predpokladám teda, že vaša ctená matka bola teuteswénska veľkňažka.“

Malak prikývla. „Máš pravdu, bola veľkňažka. A navštívim aj Dehis.“

„Dehis?“ zopakoval prekvapene Hayan. „Preďaleký svet, nikdy som naň nevkročil.“

„Na tom nezáleží. Potrebujem ťa tu. Na celom Penekmonione sú len dvaja ľudia, ktorým bezvýhradne verím. A len jeden z nich – ty – teraz nie je pripútaný k majáku.“

Starca vyznanie červenovlásky zaskočilo. „Ďakujem za vľúdne slová, moja pani.“

 „Zaslúžiš si ich oveľa viac,“ skonštatovala. Jej odmeraný tón tentoraz znel silene. „Je to ale irónia osudu. Z miliónov ľudí na tomto svete najviac dôverujem tým, čo ma zo všetkých najviac nenávidia.“

Hayan sa zatváril zmätene. „Prečo mi hovoríte takéto veci?“

Na tvár Malak prenikli náznaky emócií. Melanchólie, ktorá prerástla v smútok.

„Chcem, aby si to vedel. Keď sa vrátim, možno nebudem celkom sama sebou.“

„Pevne verím, že neplánujete vykonať niečo nebezpečné.“

Malak sa odhodlane zahľadela na centrálnu vežu. „Moja služba Berdyomovi nesmie siahať len po hranice majáku. Motu, Nébyos a teraz to slnečné dievčisko mi otvorili oči. Uvedomila som si, že ak s nimi chcem hrať vyrovnanú partiu, v prvom rade potrebujem hrať rovnakú hru, ako oni.“

 

POKRAČOVANIE / OBSAH

 

-

 

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

 

-

 

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney


Komentáre: