Česť a pravda

Pred piatimi rokmi, panstvo Poľa kráterov

Skôr, ako ho potrestali vyhnanstvom v Čiernych pustatinách, Kiyun vládol podobnému, ale bohatšiemu panstvu Poľa kráterov. Leží na opačnej strane dennej polovice planéty a taktiež ho tvorí prevažne šíra a suchá bazaltová rovina. Miestami ju však prekrývajú zelené duny z olivínového piesku a zjazvujú viac či menej zachovalé krátery.

V jednom z nich práve rezonovalo rytmické bubnovanie. 

Pri okraji asi dvojkilometrovej priepasti sa zišli stovky bojovníkov –  medzi nimi takmer všetci najvyššie postavení veľmoži Penekmonionu. Prestížne publikom prilákali prestížni účinkujúci: na dne krátera si mali zmerať sily dvaja basilyosovia.

Zastupovali dve súperiace skupiny veľmožov. Jednu tvorili hrdinovia bojov Povstania: Kerguryon Nesmrteľný, Kiyun a Kiyunov strýko Teygun Rýchlonohý. Druhú cudzinci – Malak Červenooká a jej bratia Ramán, Deber a Rešep. 

Konflikt sa vyhrotil potom, ako Deberovi v priebehu niekoľkých mesiacov zmizli desiatky mladých, talentovaných vazalov. Kiyun, ktorého syn patril medzi nezvestných, podozrieval samotného veľmoža. Do toho prišiel Ramánov návrh, aby veľrada zbavila Teyguna hodnosti a namiesto neho povýšila jeho sestru Malak. Ramán argumentoval bojovníkovou „chronickou nespoľahlivosťou“ a alkoholizmom. 

Skutočný zlom ale nastal, keď Teyguna napadol a zmrzačil neznámy útočník. Teygun za páchateľa označil Ramána, ktorý obvinenie spochybnil jeho opitosťou a veterána obvinil z krivého svedectva. Aby očistil Teygunovu česť, Kiyun Ramána vyzval na súboj.

A ten sa mal začať už o niekoľko minút. 

[reklama]

Na drevenom pódiu sa objavila robustná dlhovlasá postava. Z davu sa ozval búrlivý potlesk. Po chvíli prerástol v skandovanie: „Kerguryon huh! Kerguryon hu-huh!“. Jednooký veľmož chvíľu počkal a potom dav ráznym gestom umlčal.

„Ten, kto druhého falošne obviní, nemá žiadnu česť. Ten, kto napadne bojovníka neschopného bojovať, nemá žiadnu česť,“ zaburácal a dodal: „Ten, komu chýba česť, je chudobnejší ako žobrák.“

Nesmrteľný na moment stíchol. Z davu zaznelo tisíchlasné: „Huh! Hu-huh!“ A pokračoval: 

„Zišli sme sa pred slnkom, ktoré vidí všetko, kvôli súboju o česť a pravdu. Poďte a uvidíte, komu z dvojice v spore náležia, a kto je chudobnejší ako žobrák.“

„Huh! Hu-huh!“ skandoval dav a Kergyuron nasledovaný davom vykročil k okraju krátera.

„Kto podľa teba zvíťazí, megawelpótis?“ opýtala sa Malak a k tvári pozdvihla malý ďalekohľad. 

„Netuším,“ priznal po jej boku stojaci Hayan a zahľadel sa do stredu prepadliny pomocou druhého zraku. „Váš brat je nepochybne silnejší a výbušnejší. Kiyun je ale rýchlejší, skúsenejší a odolnejší. Viem teda, kto prehrá. Ten, kto urobí prvú chybu.“

Bojovníci sa postavili oproti sebe. Niesli uniformy zhodného strihu, merali takmer rovnako (Ramán bol o trochu vyšší). No oproti masívnemu protivníkovi pôsobil Kiyun ako neplnoletý chlapec.  

Kerguryon zatrúbil na stočený roh. Súboj začal.

Kiyun sa pokúsil bradatého soka zaskočiť. Keď nadišla úvodná výmena, zasypal ho sériou drvivých úderov päsťami. Takto obvykle nebojoval, takže dúfal, že protivníka zaskočí.

To sa mu podarilo.

Ibaže z prekvapenia nič nevyťažil. Podcenil Ramánovu a naopak precenil vlastnú pohyblivosť. Nepodaril sa mu jediný dobrý zásah. Práve naopak, bol to on, kto utŕžil prvú pustošivú ranu kolenom. 

Kiyun sa mocne odrazil a ešte vo vzduchu siahol po porisku biča. Ibaže v tej chvíli mu už Ramán znova dýchal na krk – očividne mu nehodlal dať žiaden priestor na to, aby svoju rodovú zbraň použil. Skôr, ako Kiyun bič aktivoval, zasiahlo ho tornádo úderov kolenami a pätami. Ba čo viac, bradatý veľmož porisko Kiyunovi vyrazil z dlane a pohotovo si ho zastrčil za opasok. 

Bojovník sa po ňom okamžite načiahol. Ramán sa ale šikovne uhol a uzemnil ho kopancom z otočky. 

„Ako prvý pochybil Kiyun,“ poznamenala Malak. 

Hayan sústredene zúžil viečka. „Možno.“ 

Bradatý veľmož neotáľal a pustil sa do prípravy svojho najničivejšieho útoku. Doširoka roztiahol ruky a nohy. Rubín pod krkom mu oslepujúco zažiaril, a prúd červeného oparu, ktorý mu obklopil telo, začal napájať pásy vodivých vlákien v uniforme. Tiahli sa od končatín a spájali v zdobenom prstenci na hrudi, kde sa zjavili desiatky a napokon stovky drobných, búrlivo preskakujúcich výbojov. 

Unikátny objekt dovoľoval skoncentrovať tak ničivý útok, že Ramán na rozdiel od bratov uprednostnil túto rodovú zbraň svojej matky pred rodovou zbraňou svojho otca.

Ramán hrdelne zakričal, no jeho hlas zaraz prehlušilo dunivé hrmenie. Vyvolal ho obrovitý záblesk, ktorý z prstenca vypálil priamo na Kiyuna.

Ten vedel, že Ramán dokáže meniť smer útoku. Namiesto uhýbania  sa teda zaprel, a s vypätím všetkých síl zhmotnil trojicu masívnych obranných štítov. Vo vzduchu sa vznášali v podobe oblých, polopriehľadných červených stien. 

Záblesk ich prerazil ako vrhnutý balvan vodnú hladinu a pohltil Kiyuna.

Keď doznela detonácia, vysilený Ramán na okamih padol na kolená. Okamžite sa však vzchopil  a skočil dopredu, aby zasadil rozhodujúcu ranu. Ako sa rútil vzduchom s dopredu vystrčeným kolenom, vrhol sa do hustého mračna tam, kde videl siluetu Kiyuna. 

Napokon preletel cez mrak naprázdno.

Tentoraz protivníkovu rýchlosť podcenil Ramán. 

Kiyun si na súboj vzal uniformu s najhustejšími vláknami panciera, akú mal k dispozícii, čiže zároveň najťažšiu a najnemotornejšiu. Za najvyššiu možnú ochranu zaplatil zníženou rýchlosťou a pohyblivosťou. No potom, ako mu zásah Ramánovho útoku prakticky odparil vršok uniformy, bol opäť slobodný. A rýchly.

Výraz prekvapenia na Ramánovej tvári sa premenil na zlostný úškľabok. Ihneď zarazil pätu od zeme, aby zmenil smer a zakrvaveného Kiyuna prenasledoval. No skôr, než bojovníka dolapil, Kiyun dolapil jeho. Či presnejšie, dolapil ho Kiyunov bič - vzduch preťal expandujúci červený jazyk a ako chápadlo obvinul Ramánovo hrdlo. 

Bradatým bojovníkom zalomcoval výboj, ktorý sa mu zahryzol až do kostí. Pri druhom vydal prudký, tlmený vzlyk a vzápätí červený jazyk schytil, akoby ho chcel zo seba strhnúť. Výsledok? Otriasol ním tak silný výboj, až mu z nosa vytryskol prúd krvi a beľmo očí sčervenalo.

„Druhý bič? Podvádza,“ poznamenala Malak.

„Nie. Jeho rodovou zbraňou skutočne sú dva biče,“ pripomenul Hayan. „Naraz ich nepoužíva, lebo to stojí priveľa síl.“

Vzduchom preletel záblesk. A potom ďalší. 

Chrlil ich Ramán, ktorý sa pri tom rukami načahoval ku Kiyunovi, akoby chcel schmatnúť aj jeho. Výboje ním však hádzali z jednej strany na druhú, a tak nedokázal zacieliť. 

Vtedy Kiyun silnejšie stlačil porisko svojho biča – červený jazyk vzápätí Ramána priškrtil. Veľmož vypúlil oči a na ústach sa mu zjavila červená pena. Jeho záblesky sa zmenili chabé prskanie.

Na tvári Malak Červenookej sa neobjavil ani náznak emócií. V jej slovách ale áno. „Ten idiot. Hanebné,“ povedala potichu.

O niekoľko sekúnd sa jej brat zrútil na zem. A zostal nehybne ležať niekoľkonásobne dlhšie, než desať sekúnd, ktoré rozhodovali o víťazstve a prehre.

Keď sa postavil, Kiyun – krvavý, akoby sa pobil s leopardom – už s korenistou medovinou v ruke a Kerguryonom po boku družne oslavoval víťazstvo.

„Hej,“ zvolal naňho z diaľky a ponúkol mu dlaň.

Bojovník na porazeného protivníka nedôverčivo zazrel. Kerguryon však prikývol a postrčil ho vpred. Ponúknutú dlaň tak váhavo prijal.

„Gratulujem, dnes si bol lepší,“ vyhlásil Ramán nápadne nahlas. Vzápätí si Kiyuna pritiahol bližšie a pošepol mu: „Keď budúci mesiac opustíš Penekmonion, chytím tvoju dcéru a na hrobe tvojej ženy ju vlastnoručne rozrežem od pupka po kostrč. Potom do nej natlačím tak veľa psieho trusu, až jej bude vyliezať z úst.“ Keď dohovoril, Kiyuna potľapkal ho po pleciach a nahlas dodal: „Tak nech sa nám obom darí!“

Kiyun strnul. Na tvári sa mu nehol jediný sval. 

Zrazu pohybom jednej ruky soka zrazil na zem a pohybom druhej vytiahol porisko biča. Ozvalo sa hlasné chrupnutie. Zbraň prerazila veľmožovu očnicu a zaborila sa mu hlboko do mozgu.

*

Prítomnosť, panstvo Malého mora

Audienčná sála každého basilyosa je unikátna. Napríklad Kerguryon si do svojej presťahoval celú rodinnú mohylu a na jej vrchol umiestnil masívny, no prostý a neveľký kamenný trón. Deber vyplnil steny a podlahu farbami, ale priestor medzi nimi iba svetlom. Namiesto impozantnej mohyly si dal zhotoviť obrovský trón s výrastkami v tvare býčích rohov.

Na honosnom stolci však teraz namiesto neho sedel niekto iný.

„Ako sa opovažuješ?!“ zrúkol v bedrovom rúšku zaodetý Deber, keď vtrhol do sály. Oči, z ktorých sálala zlosť, nevenovali žiadnu pozornosť štvorici nehybne ležiacich strážnikov pri vchode. 

Nébyos zahral výraz prekvapenia. „Máš pravdu. Ja by som na ňom nemal sedieť,“ uznal. Následne sa otočil a vyložil nohy a hlavu na postranné opierky. Poležiačky sa opýtal: „Lepšie?“

Žily na krku a hrudi polonahého veľmoža sa groteskne zduli. Žiariaci rubín mu v okolí pokožky vyvolal červený uragán. 

Nébyos sa nevšímavo zahľadel na strop, založil si ruky za hlavu a začal hompáľať nohami. 

„Ty slizký ritný vred!“ zareval veľmož a zaťal päste. Z chráničov predlaktí sa mu vysunuli dve trojice červených, takmer polmetrových ostňov.

Dlháň sa poobzeral. „Zdá sa mi to, alebo v tvojom hlase cítim... náznak zlosti?“ 

Vo chvíli, keď Deber pokrčil nohy, aby sa odrazil smerom k hosťovi, Nébyos naznačil bozk na dlaň a s modrým svetlom v očiach fúkol, akoby chcel zhasiť malú sviečku na dlani. 

Do veľmoža vzápätí narazil prudký mrazivý víchor. Nečakane silný nápor ho zhodil z nôh na farebný koberec. A záplava zľadovatených snehových vločiek bodala do obnaženej kože, akoby šlo o drobné dýky. 

Fujavica ustala. Deber síce ihneď skočil späť na nohy, zúrivosť v jeho tvári však nahradila zmes prekvapenia a desu.

„Stačilo?“ opýtal sa Nébyos a oči sa mu znova zaleskli jasným belasým svetlom. 

Deber zaváhal, ale so zaťatými päsťami napokon prikývol.  

„Múdry chlapec,“ povedal dlháň a vykročil k veľmožovi. „Keď sa zlostíš, kŕčová žila na čele ti škaredo spuchne,“ povedal. Nahol sa vpred a zažmúril. „Dobre vidím, ona pulzuje? Chce mi niečo povedať? Tuším dokážem rozoznať nos, zuby... a pupočnú šnúru!“

„Čo odo mňa chceš?“ 

„Chcem tvoju lojalitu. Tvoj hlas na veľrade. A tvoje poznanie.“

„Malak ma pred tebou varovala.“ 

„Tvoja sestra slepo verí prerastenej červenej špongii. Ja žiadam, aby si veril vlastnému úsudku.“

Deber zavrčal a netrpezlivo vyštekol: „Plánuješ ma vydierať?“ 

„Nie, absolútne nie!“ protestoval dlháň. Po krátkej úvahe sa ale poopravil: „Vlastne áno. Vieš, ja viem. Viem aj veci, o ktorých viem, že ty nechceš, aby ich o tebe vedeli iní. Pevne verím, že teraz, keď ty vieš, že ja viem, a že aj iní môžu vedieť, ale nemuseli by, náhle pocítiš prudkú náklonnosť voči mne a ponúkneš mi tvoju vernosť.“ 

„Ty had.“

„Sssss...“ provokoval Nébyos. „Na druhej strane, nestojím o lojalitu prameniacu iba z donútenia. Verím v oddanosť podmienenú príležitosťami, ktoré ponúkam.“

Veľmož spozornel. „Čo mi vieš ponúknuť?“

„Dám ti protiotázku. Aký je to pocit, že tvoji súrodenci odmietajú podporiť tvoju kandidatúru na oregiosa?“

Svaly na Deberovom trupe sa prudko napli. Zdalo sa, že každou chvíľou pretrhnú kožu.

„Potom, ako tvoj brat dvakrát stroskotal,“ pokračoval Nébyos, „zatiaľ čo ty o sebe vyhlasuješ, že si dvojnásobne zosilnel, by som očakával, že práve ty sa staneš ich kandidátom na panovníka.“

„Rešep verí, že Bergyona a Kerguryona najbližšie porazí.“

„Možno by mu odhodlanie nahlodalo, keby vedel, že pri najbližšom hlasovaní o jeho kandidatúre ho nepodporí ďalší člen veľrady. Dajme tomu nový člen veľrady.“

„Kam tým smeruješ?“

„Tvoj mladší brat je síce hrdý, ale zároveň rozumný človek. Zaiste pochopí, že vyzvať dvoch vojnami zodratých starcov jedného po druhom je čosi celkom iné, ako čeliť taktiež tretiemu basilyosovi.“ Pri posledných dvoch slovách dlaňami nápadne ukázal na seba. „Zhodou okolností takému, ktorý by na rozdiel od neho podporil teba.“

Deberovi sa od zlosti zavlnili pery, v očiach sa mu však objavila taktiež iskra nadšenia.

 „Druhá vec. Dnes je výročie, však?“

Prikývol. „Práve som mal namierené do Ramánovej krypty vzdať úctu jeho kostiam a prihovoriť sa jeho duchovi.“

„A máš dobré výhovorky?“ 

„Čo to splietaš?“

„Kiyun,“ povedal Nébyos. „Zostáva medzi živými.“

„Viem!“ zakričal Deber. „Každý deň jeho života je novou škvrnou na cti nášho rodu.“

„Možno si sa mal viac zamerať na Čierne pustatiny než Kerguryona. Veľmoži, ktorých si Nesmrteľnému podsunul, ti nijako nepomohli.“

„Mať Kerguryona pod dozorom je dôležitejšie, ako sa zdá,“ oponoval.

„Ale ani to sa ti nepodarilo,“ nadhodil Nébyos. „Síce sa sťažuješ, že Šasu k tebe aj naďalej prenikajú cez lávové tunely Čiernych pustatín, no Kerguryon vie, že klameš. Otázka je, ako dlho potrvá, kým nájde dôkaz, ktorý predloží veľrade. Potom Kiyunovi vrátia hodnosť a možno aj panstvo. Ajaj, aby si v Čiernych pustatinách neskončil ty sám!“

Ak sa Nébyos snažil Debera vyprovokovať ešte viac, neuspel. Polonahý veľmož vyrovnane, priam ľahostajne poznamenal: „Kiyunov koniec vezmem do vlastných rúk, a to pred najbližšou veľradou. Je mi jedno, aký trest ma postihne. Možno sa pridám k Šasu, haha!“

„Zadrž,“ varoval ho dlháň. „Viem, ako Kiyuna potupiť spôsobom, ktorý preňho bude tisícnásobne horší ako smrť tvojou rukou. Namiesto neho vyzvi na súboj Kerguryona. A zabi ho.“

Deber zaváhal.

Nébyos pobavene pokýval hlavou zboka na bok. „Čo je? Vari sa Kerguryona bojíš? Nevyhlasuješ o sebe, že si najsilnejší bojovník na Penekmonione?“

„Aj som!“ nástojil. „Ale zabiť Nesmrteľného nie je len o sile.“

„Sľubujem, že ak náhodou bude hroziť tvoja porážka, prídem ti na pomoc.“

„Mám ti veriť, že sa Kerguryonovi obrátiš chrbtom? Počas Povstania si bol mesiace hosťom v jeho príbytku. Nočnú stranu planéty ste križovali vedno ako bratia.“

Vlasáč sa spokojne usmial. „Sľúbil som mu, že zaistím, aby sa vydal k slnku po skutočne veľkolepom súboji,“ vysvetlil.

„Povedať, že si slizký had, je pre teba komplimentom,“ utrúsil Deber. „A trest? Basilyos nemôže len tak zabiť iného.“

„Zahlasuj za mňa na veľrade, žiaden trest ťa nepostihne.“

Deber nedôverčivo zafunel.

„Ak si naozaj taký silný, ako hovoríš,“ pokračoval dlháň, „ponúkam ti život Kerguryona Nesmrteľného, potupu Kiyuna a, ako čerešničku na torte, napokon vládu nad touto biednou planétou. Na oplátku chcem tvoju totálnu poslušnosť. Chcem, aby si ma nasledoval ako šteňa kamkoľvek a vykonal čokoľvek budem chcieť. A okrem toho chcem všetko, k čomu si sa dopracoval vďaka tým úbožiakom, čo ti kedysi slúžili. Podľa toho, ako vyzeráš, súdim, že to boli plodné roky.“ Nébyos náhle zvážnel. „Tak čo, dohodneme sa?“

„Najprv mi odpovedz na jednu otázku,“ zmenil tému Deber. „Si deiwós [1]?“ 

Nébyos naňho zazrel mrazivým pohľadom. „Na intímne otázky náš vzťah ešte nedozrel.“

„Odpovedz!“ urgoval veľmož.

Nébyos neochotne zavlnil obočím. Napokon ľahostajne dodal: „Toto je jedna z otázok, v ktorých ani ja sám nemám úplne jasno.“

POKRAČOVANIE  / OBSAH

(prihlásení podporovatelia na Patreone majú prístup k trom nepublikovaným kapitolám)

-

Odoberajte náš newsletter a nepremeškajte ani jeden nový príspevok!

-

Dizajn & ilustrácie postáv (pokiaľ nie je uvedené inak): @leafy

Dodatočný obrazový materiál bol vygenerovaný v Midjourney

Poznámky

[1] doslovne „nebešťan“